2016-02-14 11:31:00

Homília pápeža Františka v Guadalupe: Božia svätyňa v tvárach ľudí


Vatikán 14. februára – V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka, ktorú predniesol pri slávení svätej omše v Guadalupskej bazilike v Mexico City sobotu 13. februára 2016.

Počuli sme, ako sa Mária vybrala navštíviť svoju príbuznú Alžbetu. Bez otáľania, váhania či pomalosti, Mária ide, aby bola na blízku svojej príbuznej v posledných mesiacoch tehotenstva.

Stretnutie s anjelom Máriu nezastavilo, pretože sa necítila nijak privilegovaná, či povinná dištancovať sa od života svojich blízkych. Práve naopak. V Márii toto stretnutie oživilo a prejavilo postoj, pre ktorý si ju ceníme a budeme ceniť ako ženu vysloveného „áno“, „áno“ oddanosti Bohu a súčasne „áno“ oddanosti svojim bratom. Toto „áno“ ju pohýna, aby vydala zo seba len to najlepšie a vybrala sa na cestu v ústrety ostatným.

Zvlášť vyznieva táto evanjeliová stať, keď ju počúvame v tomto chráme. Mária, žena vysloveného „áno“, chcela navštíviť cez osobu amerického indiána Juana Diega aj obyvateľov tejto krajiny Ameriky. Tak ako sa vydala cestami Judey a Galiley, tak isto došla aj do Tepeyacu, v šatách domorodcov, hovoriac ich rečou, aby poslúžila tomuto veľkému národu. A tak ako sprevádzala Alžbetu počas jej tehotenstva, sprevádzala a naďalej i sprevádza vývoj tejto požehnanej mexickej krajiny. Tak ako sa dáva poznať chudobnému Juanitovi [pozn. zdrobnenina od „Juan“], tým istým spôsobom sa dáva poznať všetkým nám, najmä však tým, čo sa ako Juanito cítia „byť nikým“ (porov. Nican Mopohua, 55). Táto osobitná voľba, môžeme povedať uprednostnenie, nechcelo byť proti nikomu, ale skôr v prospech všetkých. Drobný indián Juan, ktorý sám seba nazýval tiež „popruhom [mecapal], plecniakom [cacaxtle], chvostom či príveskom, odkázaným na to, aby ho niekto niesol“ (porov. tamtiež) sa stal „vyslancom, veľmi hodným dôvery“.

V to decembrové svitanie roku 1531 sa uskutočnil prvý zázrak, ktorý sa neskôr stal živou spomienkou všetkého, čo táto svätyňa uchováva. Vtedy pri brieždení Boh v tomto stretnutí nanovo zobudil nádej svojho syna Juana, nádej ľudu. V ono svitanie Boh nanovo zobudil a zobúdza nádej najmenších, trpiacich, vysídlených a vydedených; všetkých tých, ktorí sa necítia, žeby mali v týchto krajinách svoje dôstojné miesto. Vtedy na úsvite sa Boh priblížil a stále sa približuje k trpiacemu, no silnému srdcu mnohých matiek, otcov, starých rodičov, ktorí videli svoje deti odchádzať, videli ich ako navždy stratených alebo dokonca strhnutých kriminalitou. V to svitanie Juancito [pozn. zdrobnenina od „Juan“] vo svojom živote zažíva, čo znamená nádej, čo znamená Božie milosrdenstvo. On bol vyvolený, aby dohliadal na výstavbu tejto svätyne, staral sa o ňu, chránil ju a napomáhal. Opakovane hovorí Panne Márii, že on nie je tou vhodnou osobou. Ak sa má daná úloha uskutočniť, je treba na to vybrať skôr iných, lebo on je nevzdelaný, nesčítaný a nepatrí do okruhu tých, ktorí by to dokázali spraviť. Mária, s rozhodnosťou rodiacou sa z milosrdného srdca Otca, mu rezolútne odpovedá „nie“. To on sa má stať jej vyslancom.

Takto dokázala dať sa prejaviť tomu, čo on nedokázal vyjadriť, skutočnému a pravdivému obrazu lásky a spravodlivosti: pri budovaní tej inej svätyne, ktorou je sám život, naše komunity, spoločnosti a kultúry, nemôže byť nikto ponechaný mimo. Všetci sme potrební, najmä tí, s ktorými sa normálne neráta, lebo nezodpovedajú „úrovni doby“ alebo že „neprinášajú potrebný kapitál“ na jej budovanie. Božou svätyňou je život jeho detí, všetkých a za každých okolností, obzvlášť životy mladých bez budúcnosti, ktorí sú vystavení bolestivým situáciám bez konca a sú v ohrození, a tiež životy starých ľudí, ktorým sa nedostáva uznania a sedia zabudnutí v kúte. Svätyňou Boha sú naše rodiny, ktoré potrebujú to nevyhnutné minimum, aby sa mohli formovať a mohli sa rozvíjať. Božia svätyňa je v tvárach mnohých ľudí, ktorých stretávame na našej ceste...

Keď prichádzame do tejto svätyne, môže sa aj nám prihodiť to, čo sa prihodilo Juanovi Diegovi. Hľadieť na Matku v našich bolestiach, v našom strachu, zúfalstvách a smútkoch a spytovať sa jej: „Čo môžem darovať ja, keď som človekom bez vzdelania?“ Hľaďme na Matku očami, ktoré hovoria: „Je veľa situácií, ktoré nás oberajú o silu, ktoré nám dávajú pociťovať, že niet miesta pre nádej, pre zmenu, premenu“.

Preto verím, že dnes nám bude na osoh, keď sa stíšime a budeme na ňu hľadieť. Pozerať sa na ňu dlho a pokojne a prihovoriť sa jej tak, ako to urobil istý syn, ktorý ju veľmi miloval:

„Len na teba hľadieť Matka, / nechať otvorené iba oči; / hľadieť na teba celú a bez slova, / povedať ti všetko, nemo a zbožne.

Nezvíriť pred tebou ani len vánok; / iba utíšiť moju nanútenú samotu / v tvojich očiach milujúcej Matky / a v tvojom priezračnom pozemskom príbytku.

Hodiny neúprosne bežia, / odkrajujú nezdary úbožiaka, / život i smrť svojím tepom.

Na teba hľadieť, Matka; / len ťa kontemplovať, / so srdcom stíšeným v tvojej nehe, / v tvojom čistom tichu ľalií.“

(Liturgický hymnus)

A v tichu, zotrvávajúc takto v nazeraní, ešte raz počúvajme ako nám opakuje: „Čo sa deje, dieťa moje, najmenšie zo všetkých? Čo trápi tvoje srdce?“ (porov. Nican Mopohua, 107.118) „Nie som tu azda ja, tá ktorá má česť byť tvojom matkou?“(ibid, 119).

On nám hovorí, že má „česť“ byť našou matkou. Toto nás uisťuje o tom, že slzy trpiacich nezostávajú bez ovocia. Sú tichou modlitbou, ktorá vystupuje až do neba a ktorá u Márie vždy nájde svoje miesto pod jej plášťom. V nej a s ňou sa Boh stáva naším bratom a spoločníkom na ceste. Nesie naše kríže spolu nami, aby nás naše utrpenie nezdrvilo.

Nie som azda tvojou matkou? Nie som azda tu? Hovorí nám: Nenechaj sa premôcť svojimi bolesťami, svojimi zármutkami - hovorí nám. Dnes sa vracia opäť, aby nás vyslala, tak ako Juanita; dnes nám znovu opakuje: buď mojím vyslancom, poslaným postaviť množstvo nových svätýň; sprevádzať životy mnohých a poutierať mnoho sĺz. Stačí, ak budeš kráčať ulicami svojej štvrte, svojho spoločenstva, svojej farnosti ako môj vyslanec, moja vyslankyňa; vztyčuj svätyne deliac sa s radosťou z poznania, že nie sme sami, že ona je s nami. Buď mojím vyslancom – hovorí nám – keď zasýtiš hladného, dáš sa napiť smädnému, prichýliš núdzneho, zaodeješ nahého a navštíviš chorého. Pomôž tomu, kto je uväznený, nenechaj ho samého, odpúšťaj tomu, kto ti spôsobil zlo, uteš zarmúteného, maj trpezlivosť s druhými a najmä vzývaj nášho Boha a modli sa k nemu. A v tichu mu povedzme to, čo máme na srdci.

Nie som azda ja tvoja matka? Nie som azda tu? – hovorí nám ešte raz Mária. Choď budovať moju svätyňu, pomôž mi pozdvihovať život mojich detí, ktorí sú tvojimi bratmi.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)








All the contents on this site are copyrighted ©.