Príhovor pátra Milana Bubáka: „Neuveď nás do pokušenia...“

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD nad liturgickými textami 1. nedeľe pôstnej – C (Lk 4, 1-13): „Neuveď nás do pokušenia...“ 

„Neuveď nás do pokušenia...“ Takmer denne väčšina z nás odrieka tieto slová v najznámejšej modlitbe, akú sa kedy ľudia modlili. A predsa, mnohí z nás zápasíme so zmyslom týchto slov. Totiž ako môže Boh niekoho viesť do pokušenia? Boh predsa nie je pokušiteľom! Na pozadí Božieho slova dnešnej nedele, ktorú nazývame aj nedeľou pokušenia, máme možnosť sa na tieto slová konečne pozrieť zbližša.

Je známe, že keď sa chce uviesť do všeobecného používania nejaký nový prostriedok, predchádza ho skúšanie. Skúšajú sa lieky, skúšajú sa potraviny a skúšajú sa aj materiály. V stavebníctve máme dnes materiály, o ktorých sa nám pred rokmi ani len nesnívalo. A len vďaka nim môžeme dnes stavať takmer nemožné stavby: elegantne a ľahko vyzerajúce, akoby sa vznášajúce v ovzduší, no predsa v skutočnosti prenášajúce obrovskú hmotnosť a tlaky. Tieto materiály prišli na scénu ako výsledok nových objavov a samozrejme testov. Nie všetky materiály, ktoré prišli na scénu ako zázračné prostriedky sa osvedčili. Sú známe mnohé katastrofy, ktoré sa udiali jednoducho preto, lebo nevydržali materiály, na ktoré sa ľudia spoliehali. Spisovateľ Cronin vo svojom diele Klobučníkov hrad napríklad spomína jednu katastrofu, ktorá sa odohrala v Škótsku koncom minulého storočia: keď sa zrútil do rieky vlak, ktorý prechádzal po moste, ktorý bol skonštruovaný z nového – a z dovtedy všetkými obdivovaného – materiálu: zo zliatiny. Tento most sa jednoducho pod vplyvom silného vetra a po ňom práve prechádzajúceho vlaku náhle zlomil. Nevydržal zaťaženie.

Po takýchto rôznych katastrofách sú ľudia čím ďalej tým opatrnejší a predpisy a pravidlá na uvedenie nových materiálov, alebo vo všeobecnosti nových vecí na trh sú veľmi prísne. Napríklad predpisy ohľadom odolnosti voči ohňu, tlaku, a mnohým iným namáhaniam. Tieto pravidlá sú veľmi pochopiteľné a určite ich hlboko schvaľujeme, aj keď niektoré z nich, keď ich musíme zachovať vo vlastnom živote v nás vyvolávajú nevôľu. Lebo ak má byť vec dobrá, musí obstáť aj v extrémnym situáciách.

To isté sa robí aj s ľuďmi, ktorí sa rozhodnú na mimoriadne podujatia: napríklad na let do vesmíru alebo na výstup na najvyšší končiar sveta. Simulujú sa podmienky a okolnosti, v ktorých sa budú nachádzať, a oni ich musia zvládnuť. Ak nie, potom napríklad do vesmíru poslaní byť nemôžu.

Znova, aj s týmto hlboko súhlasíme. Avšak, ako je možné, že toto pravidlo testovania pred tým, než sa pustíme do veci naživo nezachovávame vždy? Máme veľa ľudí, ktorí dostali moc – sú napríklad v politike –, alebo sa stali známymi zásluhou istých svojich schopností, či dostali prístup k istým pôžitkom a mnohí z týchto ľudí nielenže nie sú už tými, čím bývali, ale stali z nich doslova diabli. Tie tri pokušenia z evanjelia: pokušenie k moci, k pôžitkom a sláve sú vzorcovými pokušeniami a je len málo ľudí, ktorí dokážu s mocou v rukách, s prístupom k pôžitkom a slávou zostať aj naďalej jednoduchými, čestnými a bezúhonnými ľuďmi.

Čo sa týka moci, je známy výrok Abraháma Lincolna: „Človek je schopný zniesť v živote veľa súžení, skúšok a príkorí. No ak chceš naozaj vyskúšať jeho charakter, daj mu moc.“ A je to pravda, až moc ukáže, čo je v nás. A nemyslime si, že musí ísť zrovna o moc povedzme amerického prezidenta. Aj upratovačka má svoju moc, keď drží napríklad kľúč od verejného WC. To, ako zaobchádzame s mocou, veľa hovorí o našom charaktere. Ďalšou kategóriou z evanjelia sú pôžitky. Pôžitky sú silným pokušením, na ktoré sa nechal nachytať už nejeden bezúhonný človek. Ich cesta do nášho vnútra je nenápadná ale vytrvalá, až človek jedného dňa zistí, že robí, čo by si pred časom nevedel ani predstaviť. A navyše sa môže stať vydierateľným, lebo nič nás tak nedokáže obrať o slobodu – či vnútornú alebo vonkajšiu – ako práve pôžitky. A ani tretia kategória z evanjelia, sláva nie je zriedkavá. Arogancia, plynúca z pocitu velikášstva, namýšľanie si, pocit výnimočnosti a pocit, že človek je celebrita a niet nad neho úspešnejšieho, to sú aspoň niektoré z vlastností, ktorými človek, zakladajúci si na sláve môže oplývať.

Moc, pôžitky a sláva sú teda nebezpečné. Avšak nie vždy. Nie všetci, ktorí majú moc, pôžitky a slávu takto dopadli. Máme ľudí, ktorí sú aj napriek prístupu k pôžitkom od týchto pôžitkov slobodní, ktorí majú veľkú moc, no ľuďom a ľudskému spoločenstvu dokážu slúžiť a pomáhať a máme ľudí slávnych, ktorí svoju slávu a obdiv dosiahli rozvojom svojich talentov a napriek tomu sú pokorní a skromní.

V čom to je, že niektorí v tomto všetko obstoja a niektorí nie? Myslím, že v dvoch veciach: 1) sú ľudia, ktorí nemajú na to, aby im boli do rúk dané pôžitky, moc a sláva. Ako zvykol hovoriť jeden môj známy: Každý z nás máme prah schopností, ktorý by sme sa v pravde mali snažiť spoznať a nikdy sa poza tento prah nepokúšali ísť. Po ten prah môžeme byť perfektní v tom čo robíme, no za tento prah to však už nezvládame. Práve sem spadá výzva k dobrému sebapoznaniu. Ak som človek, ktorý je kdesi v jadre pôžitkárom, alebo lačným po moci, alebo som pyšný, alebo mám aj iné vlastnosti, ktoré ma už toľkokrát zradili, potom by som sa mal uspokojiť radšej s málom. Mal by som si jednoducho povedať: „Som liatina a preto železničný most zo mňa nebude!“ Alebo „Som slama a preto by som k ohňu liezť nemal!“ To je dôvod, prečo máme v kresťanskej tradícii toľko svätcov, ktorí ušli, keď ich chceli poveriť vecami, o ktorých vedeli, že v nich neobstoja. Boli o tom s istotou presvedčení a preto radšej vsadili na: „Ratuj svoju dušu!“ Alebo 2) sú ľudia, ktorí majú na to, aby sa im dala do rúk aj moc, aj pôžitky, aj sláva, no títo ľudia by si mali neustále uvedomovať, že by nemal prejsť jediný deň, kedy by si netestovali svoj stav. Tak ako most, na ktorom je nepretržite pripevnený merací prístroj, ktorý dokáže ukázať, aký je jeho momentálny stav.

A ako s tým súvisí prosba „neuveď nás do pokušenia...“? Veľmi úzko. Ňou prosíme Boha, aby nám buď nedával úrady, pocty či pozície, v ktorých by sme my osobne neobstáli (hoci iní môžu v nich obstáť dobre), alebo ho prosíme, aby bol neustále pri nás a aby nami hoci aj drasticky zatriasol, keď to pôjde s nami z kopca.

Ježiš bol pri pokúšaní na púšti na začiatku cesty svojho verejného pôsobenia. Pokúšanie bolo testom jeho charakteru. Ježiš v ňom obstál. Tento test bol zárukou istoty, že obstojí vo všetkom tom, čo bude nasledovať. A tak sa aj stalo. Milý brat a sestra, v čom by mohol byť Ježišov príbeh pokúšania inšpiráciou pre teba práve teraz?