2016-02-11 14:22:00

Komentár Mariána Gavendu: Pôstne voľby


Mons. Marián Gavenda sa vo svojom tradičnom štvrtkovom komentári zamyslel nad „voľbou za lepšieho človeka a spoločnosť“ prostredníctvom skutkov telesného či duchovného milosrdenstva. Téma Pôstne voľby prichádza v čase príprav na parlamentné voľby, ktoré sa na Slovensku uskutočnia už v sobotu 5. marca. 

Prechádzajúc mestami, dedinami, cez polia a lesy Slovenska pri pohľade na more billboardov s predvolebnými tvárami a sľubmi môj priateľ zahlásil: „Keď sa tak pozerám, je úplne jedno, ako voľby dopadnú. Veď všetci nám sľubujú a túžia dať len to najlepšie!“ Veľká irónia a ešte väčšia pravda. Zakontrastoval jej dojem, ktorý mávam periodicky každé štyri roky pár týždňov po voľbách. Keď podobne prechádzam slovenskou krajinou a pozerám na vyblednuté billboardy, uvedomujem si, ako dávno to už, žiaľ, všetko nie je pravda. A že sa v skutočnosti nič podstatné nezmenilo. Subjektívnemu pocitu dávajú váhu vážnejšie objektívne skutočnosti. Uznávaný sociológ Zygmunt Bauman v knihe, vydanej spolu s Davidom Lyonom pod názvom „Tekutý dohľad“, ako zásadný problém súčasných štátov v globalizovanom svete uvádza, že sa od seba radikálne oddelila moc a politika. „Moc – hovorí - dnes existuje v globálnom a mimoteritoriálnom priestore. Kým politika, ktorá kedysi spájala súkromné a verejné záujmy, zostáva lokálna, nedokáže pôsobiť na planetárnej úrovni. Bez politickej kontroly sa moc stáva zdrojom veľkej neistoty, kým politika sa zdá byť irelevantná, pokiaľ ide o životné problémy a obavy mnohých ľudí.“ Inými slovami, väčšinu toho, čo očakávame od politikov nie je v ich moci zmeniť. V tekutej modernite musí podľa Baumana moc voľne plynúť: „všetky bariéry, ohrady, hranice a kontrolné stanovištia treba prekonať alebo obísť. Treba odstrániť hutné a pevné siete spoločenských väzieb, najmä tie, ktoré sú územne viazané. Práve krehkosť týchto väzieb umožňuje moci jej pôsobenie“. Medzi závažné javy aktuálnej tekutej modernity považuje Zygmunt Bauman tzv. „adiaforizáciu“, prostredníctvom ktorej sú procesy a systémy oddelené od mravných ohľadov. Veci sa robia na diaľku, čo oddeľuje človeka od jeho jednania. Zainteresovaní obsluhovači systémov pracujú s „dátami“, ich konanie sa prezentuje ako morálne neutrálne a ich hodnotenia ako jednoducho racionálne. Najradikálnejšie sa takáto prax prejavuje pri riadení vojenských operácií. Službukonajúci personál jemným kliknutím na myš v luxuse svojej kancelárie spúšťa operácie, v ktorých nemilosrdne hynú živí ľudia. Moc sa pohybuje rýchlosťou elektronického impulzu. V atmosfére vzrastajúcej neistoty strach rodí strach, blížni sú si navzájom cudzinci a druhý je vnímaný ako hrozba. Človek, bytosť spoločenská, rozvíjajúci sa úmerne rozvinutým vzťahom, sa stáva paralyzovaný vo svojej najhlbšej podstate...

Uvedené myšlienky ponúkajú len hrubý náčrt reálnej situácie globalizovanej civilizácie. Ako toto všetko súvisí s pôstom a ako s aktuálnou predvolebnou atmosférou na Slovensku? Podstatným spôsobom. Poukazuje naň Peter Kreeft vo svojej knihe „Ako vyhrať kultúrnu vojnu“. Rozvíja tu nasledujúcu argumentáciu: Na vzrastajúcu neistotu spôsobenú svojvoľnou slobodou a egoizmom moci na jednej strane a súčasne na rastúcu potrebu istoty, sa ponúkajú len dve riešenia. Zjednodušene ich možno nazvať svedomie, alebo polícia. Vnútorným štítom, brániacim jednotlivca a spoločnosť pred chaosom je prirodzený, teda morálny zákon, nevytvorený človekom ale do človeka vpísaný, ktorý sa presadzuje slobodne duchovnou cestou cez svedomie. Vonkajším štítom je človekom vytvorený pozitívny zákon, ktorý sa presadzuje hrubým či sofistikovaným násilím, políciou, legislatívnymi a bezpečnostnými opatreniami. Vnútorný štít tvorí sloboda, vonkajší sila. Vnútorným štítom je láska k dobru, vonkajším strach z trestu. Silná stránka demokratickej formy usporiadania spoločnosti je súčasne jej slabinou. Slobodná demokracia je totiž určená len pre morálnych ľudí a len v takom prípade funguje. Jej základným kameňom je svedomie. Paradoxom demokracie je to, že je založená na predpoklade silného svedomia, no so sklonom produkovať svojou povoľnosťou slabých jedincov. Demokracia, ktorá stratí svedomie sa nutne stáva totalitou. Dĺžka trvania spoločnosti je priamo úmerná jej morálnosti. A je priamo úmerná aj náboženstvu, lebo ešte neexistovala spoločnosť, ktorá by úspešne vybudovala povedomie morálnosti na inom základe, než na náboženstve. Peter Kreeft celú diagnózu i terapiu súčasnej spoločnosti v spomínanej knihe zakončuje kapitolou s názvom „Tajná zbraň, ktorá vyhrá túto vojnu“. Jej prvou vetou i syntézou je tvrdenie: „Najmocnejšou zbraňou na svete je svätosť. Nič ju nedokáže poraziť“...

Vráťme sa teda k billboardom a pôstnemu obdobiu. Z vyššie načrtnutého vyplýva, že každý politik, ktorý neponúka zásadne nový model spoločnosti, založenej na rozvíjaní svedomia, duchovného a kultúrneho života ale len nové formy konzumu, konzumujúceho samotného konzumenta, teda požierajúceho človeka v jeho podstate, nesľubuje nič dobrého. Hlavne žiadnu zmenu k dobrému, žiadnej podstatné riešenie rozkladajúcej sa demokracie pre nedostatok svedomia. Otázkou samozrejme je, či by samotní občania takého politika a taký model spoločnosti zniesli. Zo slovenských reálií a doterajších skúseností sa zdá, že skôr nie. Vysvetlí to ešte jedno tvrdenie Petra Kreefta: „Diktatúra, ktorú Rousseau nazval „všeobecnou vôľou“, to jest verejnou mienkou, môže byť rovnako totalitárska ako vôľa ktoréhokoľvek kráľa alebo tyrana, a je oveľa ťažšie povaliť ju. Obzvlášť ak ňou manipulujú mocné a ideologicky zjednotené médiá. Pretože médiá sú mocnejšie než armáda; pero je vskutku mocnejšie než meč“.

A teraz už téma pôstu. Pápež František v Posolstve na tohoročné pôstne obdobie uvádza: „Pôstne obdobie tohto svätého roku je pre nás všetkých najvhodnejším časom nato, aby sme vďaka počúvaniu Božieho slova a konaniu skutkov milosrdenstva prekonali vlastné existenciálne odcudzenie. (...) Vďaka dotýkaniu sa tela ukrižovaného Ježiša v utrpení môžu byť hriešnici obdarovaní, keď uznajú, že sú tiež len chudobnými žobrákmi. Na tejto ceste majú aj „pyšní“, „mocní“ a „bohatí“, o ktorých sa hovorí v chválospeve Magnifikat, možnosť byť objatí a nezištne milovaní ukrižovaným Pánom, ktorý za nich zomrel a vstal z mŕtvych. Len jeho láska je odpoveďou na smäd po nekonečnom šťastí a láske, o ktorom sa človek klamne domnieva, že ho možno naplniť pomocou bôžikov poznania, moci a vlastnenia. Napriek tomu stále trvá nebezpečenstvo, že pyšní, bohatí a mocní neustálym odmietaním otvoriť dvere svojich sŕdc Kristovi, ktorý na ne klope v chudobnom, napokon odsúdia sami seba a prepadnú sa do večnej priepasti samoty, ktorou je peklo. Ostré Ježišove slová patria im i všetkým nám: „Majú Mojžiša a Prorokov, nech ich počúvajú“ (Lk 16, 29). Takéto pozorné počúvanie nás najlepšie pripraví na slávenie konečného víťazstva nad hriechom a smrťou už vzkrieseného Ženícha, ktorý chce v očakávaní svojho príchodu očistiť svoju Nevestu.“ Toľko Svätý Otec. Teda inými slovami: každým počúvaním Svätého Písma a praktickou odpoveďou na jeho pozvania, každým rozhodnutím sa pre niektorý skutok telesného či duchovného milosrdenstva zasievame zrnká života, ktorý pretrvá. Každý takýto krok je voľbou za lepšieho človeka a spoločnosť i liekom, bez ktorého tú súčasnú nemožno uzdraviť. Voľby, ktoré rozhodujú skutočne o všetkom začali práve včera, na Popolcovú stredu. A bez takýchto volieb nemajú šancu ani tie politické, ktoré na Slovensko čakajú práve v pôstnom období.








All the contents on this site are copyrighted ©.