2016-02-10 15:50:00

Pápež prijal misionárov milosrdenstva: Pred nami nie je hriech, ale ľutujúci hriešnik


Vatikán 9. februára – V predvečer rozoslania misionárov milosrdenstva pápež František prijal veľkú časť z nich vo Vatikáne. V Kráľovskej sále Apoštolského paláca im hovoril o ich úlohe „prejavovať materinskosť Cirkvi“, citlivo „vnímať túžbu po odpustení prítomnú v srdci kajúcnika“ a „zahaliť prikrývkou milosrdenstva“ zahanbenie hriešnika. 

Pri príležitosti mimoriadneho Svätého roka milosrdenstva vyšle Svätý Otec František do celého sveta spolu 1071 misionárov milosrdenstva. Urobí tak na Popolcovú stredu počas liturgického slávenia o 17. hodine vo Vatikánskej bazilike. Misionárom, ktorí majú za úlohu „ohlasovať radosť z odpustenia“, udelí právomoc rozhrešovať aj z tzv. „rezervované hriechy“, čo je podľa kánonického práva inak vyhradené len Svätej stolici.

V mene Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie prehovoril Mons. Rino Fisichella, ktorý nazval Svätého Otca Františka „prvým misionárom milosrdenstva“. V závere sa pápež s misionármi spoločne modlil a po udelení požehnania ich srdečne pozdravoval stiskom ruky. Medzi prítomnými boli aj viacerí slovenskí misionári milosrdenstva, členovia rehoľných rodín redemptoristov a kapucínov. -jb-

Príhovor Svätého Otca:

Drahí bratia kňazi, dobrý večer!

S veľkým potešením sa s vami stretávam predtým, než vás poverím úlohou byť misionármi milosrdenstva. Toto je zvlášť významný znak, lebo charakterizuje Jubileum a dovoľuje vo všetkých miestnych cirkvách prežívať nepreniknuteľné tajomstvo Otcovho milosrdenstva. Byť misionárom milosrdenstva je zodpovednosť, ktorá sa vám zveruje, lebo vás žiada byť priamym dôkazom Božej blízkosti a spôsobu, akým miluje. Nie nášho spôsobu, vždy obmedzeného a občas protirečivého, ale jeho spôsobu lásky, jeho spôsobu odpúšťania, ktorým je práve milosrdenstvo. Chcel by som vám ponúknuť niekoľko krátkych úvah, aby ste mandát, ktorý dostanete, mohli naplniť verným spôsobom a ako konkrétnu pomoc pre mnohé osoby, ktoré sa na vás obrátia.

Predovšetkým si želám pripomenúť vám, že v tejto službe ste povolaní vyjadriť materinskosť Cirkvi. Cirkev je Matkou, lebo rodí vždy nové deti vo viere; Cirkev je Matkou, lebo živí vieru; a Cirkev je Matkou aj preto, že ponúka Božie odpustenie, obnovujúc k novému životu, ovociu obrátenia. Nemôžeme riskovať, že kajúcnik nebude vnímať materinskú prítomnosť Cirkvi, ktorá ho prijíma a miluje. Ak by chýbalo toto vnímanie kvôli našej rigidnej prísnosti, bolo by to na vážnu škodu v prvom rade pre samotnú vieru, lebo by to zabránilo kajúcnikovi cítiť sa začleneným do Kristovho tela. Navyše by to veľmi oklieštilo jeho pocit príslušnosti k spoločenstvu. My sme naopak povolaní byť živým vyjadrením Cirkvi, ktorá ako matka prijíma každého, kto sa k nej priblíži vo vedomí, že cez ňu sa začleňuje do Krista.  Pri vstupe do spovednice si vždy pripomeňme, že je to Kristus, ktorý prijíma, je to Kristus, ktorý počúva, je to Kristus, ktorý odpúšťa, je to Kristus, ktorý daruje pokoj. My sme jeho služobníci a ako prví neustále potrebujeme, aby nám odpúšťal. A preto nech by išlo o vyznanie akéhokoľvek hriechu, alebo keby sa to dotyčný neodvažoval povedať, ale dáva to pochopiť, každý misionár je povolaný pripomenúť si vlastnú existenciu hriešnika a pokorne sa ponúknuť ako „kanál“ Božieho milosrdenstva. A vyznám sa vám bratsky, že je pre mňa zdrojom veľkej radosti spomienka na tú spoveď z 21. septembra 1953, ktorá preorientovala môj život. Čo mi povedal kňaz? Nepamätám si. Spomínam si len, že sa na mňa usmial a potom neviem čo sa dialo. No je to v otcovskom prijatí.   

Ďalším dôležitým aspektom je dokázať vidieť túžbu po odpustení prítomnú v srdci kajúcnika. Táto túžba je ovocím milosti a jej pôsobenia v živote osôb, ktoré umožňuje cítiť, ako sa nám cnie po Bohu, po jeho láske a po jeho dome. Nezabúdajme, že práve táto túžba je na začiatku obrátenia. Srdce sa obracia na Boha uznávajúc vykonané zlo, no s nádejou na získanie odpustenia. A táto túžba sa zosilňuje, keď sa vo svojom srdci rozhodneme zmeniť život a nechcieť viac zhrešiť. Je to okamih spoľahnutia sa na Božie milosrdenstvo a plnej dôvery v jeho pochopenie, odpustenie a podporu. Dajme veľký priestor tejto túžbe po Bohu a po jeho odpustení. Nechajme ju zaznieť ako pravé vyjadrenie milosti Ducha, ktorý vyzýva k obráteniu srdca. A tu podotýkam, že je treba rozumieť nielen jazyku slov, ale aj tomu, ktorý spočíva v činoch. Ak niekto príde za tebou a cíti, že je niečo, čoho sa musí zbaviť, ale azda to nedokáže povedať, ty však porozumieš... a je to tak dobre, vyjadruje to takto, tým gestom, že prišiel. To je prvá podmienka. Druhá je, že ľutuje. A tak, ak niekto prichádza za tebou, je to preto, že nechce viac upadnúť do týchto situácií, no neodvažuje sa to povedať, má strach to povedať a napokon to nedokáže. No ak to nemôže urobiť, nemožné sa od nikoho nežiada... A Pán chápe tieto veci: jazyk skutkov, otvorené náručie. Na pochopenie toho, čo je vo vnútri toho srdca, čo nedokáže povedať alebo povedať to takýmto spôsobom... je za tým zahanbenie, nuž, rozumieme si. Prijímajte všetkých s tým jazykom, ako sa dokážu vyjadriť.        

A nakoniec by som chcel spomenúť jeden element, o ktorom sa veľa nehovorí, ale ktorý je kľúčový: je ním hanba. Nie je jednoduché rozprávať pred druhou osobou, i keď vieme, že zastupuje Boha, a vyznať vlastný hriech. Zakusujeme hanbu, či už kvôli tomu, čo sme vykonali, alebo preto, že sa z toho musíme vyspovedať inému človeku. Hanba je intímny pocit, ktorý vplýva na osobný život a vyžaduje zo strany spovedníka postoj rešpektu a povzbudenia. Toľkokrát ťa hanba robí nemým... A tak je tu gesto, jazyk gesta. Od prvých stránok hovorí Biblia o hanbe. Po Adamovom a Evinom hriechu svätopisec okamžite poznamenáva: «I otvorili sa obom oči a spoznali, že sú nahí. Zošili figové listy a urobili si zásterky» (Gn 3,7). Prvou reakciou tejto hanby je tá, že sa skryli pred Bohom (porov. Gn 3,8-10).

Je tu ešte ďalšia pasáž v knihe Genezis, ktorá sa ma dotýka, a je ňou príbeh Noema. Všetci ho poznáme, ale len zriedka si spomenieme na epizódu, v ktorej sa opil. Noe je v Biblii považovaný za spravodlivého muža; a predsa nie je bez hriechu: jeho stav opilstva nám odhaľuje, že aj on bol slabý, a to až do takej miery, že stráca dôstojnosť, jav, ktorý Písmo vyjadruje obrazom nahoty. Dvaja z jeho synov však vzali plášť a zakryli ho, aby sa mu vrátila dôstojnosť otca (porov. Gn 9,18-23).

Táto pasáž ma pobáda povedať, ako veľmi je dôležitá naša úloha spovedníka. Pred nami stojí človek, ktorý je „nahý“, a aj človek, ktorý nedokáže hovoriť a nevie čo má povedať, so svojou slabosťou a svojimi obmedzeniami, s hanbou, že je hriešnik, a často to nedokáže povedať. Nezabúdajme na to: pred nami nie je hriech, ale kajúci hriešnik. Človek, ktorý cíti túžbu byť vypočutý a dostať odpustenie. Hriešnik, ktorý sľubuje, že sa už nechce vzdialiť od Otcovho domu a ktorý s tými málo silami, čo má, chce urobiť všetko preto, aby žil ako Božie dieťa. Takže, nie sme povolaní, aby sme súdili, s pocitom nadradenosti, ako by sme my boli imúnni voči hriechu; naopak, sme povolaní, aby sme konali ako Sem a Jafet, Noemovi synovia, ktorí vzali prikrývku, aby chránili vlastného otca pred hanbou. Byť spovedníkom podľa Kristovho srdca sa rovná zakryť hriešnika prikrývkou milosrdenstva, aby sa viac nehanbil a mohol znovu získať radosť zo svojej synovskej dôstojnosti. A aby aj vedel nájsť sám seba.

Teda nie s palicou posudzovania sa nám podarí priviesť stratenú ovečku do ovčinca, ale so svätosťou života, ktorá je princípom obnovy a reformy Cirkvi. Svätosť sa živí láskou a vie na seba vziať bremeno toho, kto je slabší. Misionár milosrdenstva nesie na vlastných ramenách hriešnika a utešuje ho silou spolucítenia.

A hriešnik, ktorý príde, človek, ktorý tam prichádza, nachádza otca. Ale vy sami ste počuli, aj ja som počul, ako mnoho ľudí povie: ‚Nie, ja tam nikdy nechodím, lebo raz som šiel a kňaz ma spalicoval, veľmi ma pokarhal‘, alebo: ‚išiel som a kládol mi trochu čierne otázky, zo zvedavosti‘. Prosím vás, toto nie je dobrý pastier, toto je sudca, ktorý možno verí, že on sám nezhrešil, alebo je to úbohý chorý človek, ktorý sa vypytuje zo zvedavosti. Avšak ja rád hovorím spovedníkom: ‚Ak sa necítiš na to byť otcom, nechoď do spovednice, je to lepšie. Rob niečo iné‘. Lebo sa dá narobiť veľa zla, veľmi veľa zla duši, ak nie je prijatá srdcom otca, srdcom Matky Cirkvi. Pred niekoľkými mesiacmi som hovoril s jedným múdrym kardinálom z Rímskej kúrie o otázkach, ktoré niektorí kňazi kladú v spovedi a on mi povedal: „Keď osoba začína a keď vidím, že chce zo seba dostať veci von a ja si uvedomím, o čo ide, poviem: ‚Rozumiem! Buďte pokojná!‘ A ide sa ďalej.“ Toto je dobrý otec.

Sprevádzam vás v tomto misijnom dobrodružstve a dávam vám ako príklad dvoch svätých služobníkov Božieho odpustenia, sv. Leopolda a sv. Pia – tam, medzi Talianmi je jeden kapucín, ktorý sa hodne podobá na sv. Leopolda: nižší, tá brada! – spolu s toľkými ďalšími kňazmi, ktorí vo svojom živote svedčili o Božom milosrdenstve. Oni vám pomôžu. Keď pocítite ťarchu hriechov tých, ktorí sa vám vyspovedali a obmedzenosť vašej osoby a vašich slov, dôverujte sile milosrdenstva, ktorá ide všetkým v ústrety ako láska a ktorá nepozná hraníc. A povedzte ako toľkí svätí spovedníci: ‚Nuž, Pane, ja odpúšťam, daj to na môj účet!‛ A ďalej vpred. Nech vám Matka milosrdenstva pomáha a nech vás ochraňuje v tejto tak vzácnej službe. Nech vás sprevádza moje požehnanie; a vy sa, prosím, nezabudnite za mňa modliť. Ďakujem.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 








All the contents on this site are copyrighted ©.