2016-02-10 20:01:00

Homília pápeža Františka na Popolcovú stredu: Hanba je v skutočnosti dobrá


Vatikán 10. februára – Prinášame homíliu Svätého Otca Františka pri  liturgickom slávení vstupu do Pôstneho obdobia na Popolcovú stredu v Bazilike sv. Petra. V závere slávenia v rámci Svätého roka milosrdenstva pápež František rozoslal do celého sveta misionárov milosrdenstva.

Homília Svätého Otca v plnom znení:

Božie slovo sa na začiatku pôstnej cesty obracia na Cirkev a na  každého z nás dvoma pozvaniami. Prvým je pozvanie sv. Pavla: «Zmierte sa s Bohom!» (2 Kor 5,20). Nejde však len o dobrú otcovskú radu ani o odporúčanie. Ide o skutočnú prosbu a žiadosť v Kristovom mene: «V Kristovom mene prosíme: ‚Zmierte sa s Bohom!‛» (tamtiež). Prečo taká slávnostná a dôrazná výzva? Pretože Kristus vie, akí sme krehkí a hriešni, pozná slabosť nášho srdca; vidí ho ranené zlom, ktoré sme spáchali a podstúpili. Vie, ako veľmi potrebujeme odpustenie, vie, že sa potrebujeme cítiť milovaní, aby sme konali dobro. Sami toho nie sme schopní: preto nám apoštol Pavol nehovorí, aby sme niečo urobili, ale aby sme sa nechali zmieriť s Bohom, aby sme mu dovolili nám odpustiť, s dôverou, pretože «Boh je väčší ako naše srdce» (1 Jn 3,20). On víťazí nad hriechom a pomáha nám znovu vstať z našich bied, ak mu ich zveríme. Je len na nás, či uznáme, že potrebujeme milosrdenstvo: je to prvý krok na kresťanskej ceste; je to vstup cez otvorené dvere, ktorými je Kristus, kde nás očakáva on sám, náš Spasiteľ, a ponúka nám nový a radostný život.

Môžu sa však vyskytnúť aj isté prekážky, ktoré zatvoria dvere srdca. Existuje pokušenie obrniť dvere, alebo spolunažívať so svojím hriechom, minimalizujúc ho a stále si ho ospravedlňovať v domnení, že nie sme horší ako ostatní. Tak sa však zatvárajú zámky našej duše a zostávame uzavretí vo vnútri, zajatcami zla. Ďalšou prekážkou je, ak sa hanbíme otvoriť tajné dvere srdca. Hanba je v skutočnosti dobrým prejavom, pretože svedčí o tom, že sa chceme odpútať od zla; predsa len sa však nikdy nesmie zmeniť na obavy alebo strach. A je tu ešte tretia nástraha – keď sa vzďaľujeme od dverí. Stáva sa, keď sa ukryjeme vo svojej biede, stále sa v nej prehrabávame, spájajúc medzi sebou negatívne veci, až kým sa neponoríme do najtmavších priepastí duše. Vtedy sa doslova stotožníme so smútkom, ktorý nechceme, klesáme na duchu a sme slabší pri strete s pokušeniami. To sa stáva, pretože zostávame sami so sebou, zatvárame sa a unikáme pred svetlom; a pritom nás oslobodzuje len Pánova milosť. Nechajme sa teda zmieriť, počúvajme Ježiša, ktorý hovorí tým, ktorí sa namáhajú a sú preťažení, «poďte ku mne» (Mt 11,28). Nezostať uzavretí v sebe, ale ísť za ním! Tam je odpočinok a pokoj.

Na tejto slávnosti sú prítomní misionári milosrdenstva, ktorí dostanú mandát, aby boli znamením a nástrojmi Božieho odpustenia. Drahí bratia, nech môžete pomáhať otvárať dvere sŕdc, prekonávať hanbu a neutekať pred svetlom. Nech vaše ruky žehnajú a povzbudzujú bratov a sestry s otcovskou láskou; nech Nebeský Otec skrze vás kladie svoj pohľad a ruky na svojich synov a nech sa uzdravia ich zranenia!

Druhým pozvaním Boha je to, ktoré nám hovorí prostredníctvom proroka Joela: «Obráťte sa ku mne celým svojím srdcom» (2,12). Ak sa treba obrátiť, je to preto, že sme sa vzdialili. To je tajomstvo hriechu: vzdialili sme sa od Boha, od druhých a od seba samých. Nie je ťažké si to uvedomiť: všetci vidíme, aké náročné je skutočne dôverovať Bohu, veriť mu ako Otcovi, bez strachu; aké je náročné milovať druhých namiesto toho, aby sme o nich zle zmýšľali; koľko úsilia nás stojí robiť skutočné dobro, zatiaľčo nás priťahujú a zvádzajú toľké materiálne veci, ktoré sa pominú a nakoniec nás ochudobnia. Ruka v ruke s týmito dejinami hriechu Ježiš zahájil dejiny spásy. Evanjelium, ktoré otvára pôstne obdobie, nás pozýva, aby sme boli jeho protagonistami, zahŕňajúc tri lieky, ktoré uzdravujú hriech (porov. Mt 6,1-6.16-18).

V prvom rade je to modlitba, výraz otvorenosti a dôvery v Pána: je to osobné stretnutie s ním, ktoré skracuje vzdialenosti vytvorené hriechom. Modliť sa znamená povedať: „nie som sebestačný, potrebujem ťa, ty si môj život a moja spása.“ Na druhom mieste je to láska, ktorá prekonáva naše odcudzenie sa voči druhým. Pravá láska v skutočnosti nie je vonkajším činom, nie je to dávanie niečoho v dobráckom zmysle na uchlácholenie svojho svedomia, ale prijatie toho, kto potrebuje náš čas, naše priateľstvo, našu pomoc. Je to žitie služby a víťazstvo nad pokušením uspokojiť sa. Tretím liekom je pôst, pokánie, ktoré nás má oslobodiť od závislosti na časných veciach a naučiť nás byť citlivejšími a milosrdnejšími. Je to pozvanie do jednoduchosti a zdieľania: oželieť niečo z nášho stola a z nášho majetku, aby sme znovu objavili skutočné dobro slobody.

«Obráťte sa ku mne» – hovorí Pán – obráťte sa «celým svojím srdcom»: nielen nejakým vonkajším skutkom, ale v hĺbke nás samotných. Ježiš nás pozýva prežívať modlitbu, lásku a pokánie úprimne a autenticky a víťaziť tak nad pokrytectvom. Nech je pôstne obdobie časom „preseknutia“ falošnosti, svetskosti, nezáujmu: aby sme si nemysleli, že všetko je v poriadku ak sa ja mám dobre; aby sme pochopili, že hodnotná nie je pochvala, honba za úspechom alebo priazňou, ale očistenie srdca a života. Aby sme znovu objavili kresťanskú identitu, teda lásku, ktorá slúži, a nie egoizmus, ktorý si slúži. Vydajme sa na cestu spoločne, ako Cirkev, prijatím znaku pomazania popolom – aj z nás raz bude popol – a neochvejne upierajme svoj zrak na Ukrižovaného. On nás vo svojej láske pozýva, aby sme sa zmierili s Bohom a vrátili sa k nemu a tak aby sme našli aj samých seba. (Preklad: Marián Gavenda)








All the contents on this site are copyrighted ©.