Čítaj článok Čítaj menu

Sociálne siete:

RSS:

Mobilná aplikácia:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:

Rubriky \ Pre gréckokatolíkov

Arcibiskup Vasiľ: Náboženská sloboda sa vzťahuje na všetkých

Záber z Hlavnej mešity v Ríme - AP

24/01/2016 14:31

Sloboda svedomia a s ňou spojená náboženská sloboda sú prirodzeným právom človeka, vzťahujú sa teda na všetkých bez výnimky, vysvetľuje arcibiskup Cyril Vasiľ SJ vo svojom príhovore na aktuálnu tému:

Dnešným mediálnym svetom stále viac zaznievajú správy o prejavoch  náboženskej neznášanlivosti. Najmä prenasledovanie kresťanov je dnes fenoménom, ktorý sa šíri v rôznych formách, až po tie najextrémnejšie, na rôznych miestach. Niekedy zasa  spätne – aj v kresťanských, či skôr, takzvane kresťanských kruhoch zaznievajú podráždené reakcie voči vyznávačom iných náboženstiev, obviňujúc ich  plošne v zmysle akejsi kolektívnej viny, za násilie, ktoré páchajú tí, ktorí sa k týmto náboženstvám hlásia, podvedome  tým otvárajúc dvere mentalite „oko za oko, zub za zub“.   

Znovu a znovu sa tak dostáva do centra pozornosti – a to aj Cirkvi – otázka správneho postoja k otázke náboženskej slobody, slobody svedomia a slobody vyznávania. Aké sú pre katolíka základné východiská  pri uvažovaní nad touto dôležitou a citlivou témou? Aké sú dôvody a kritériá náboženskej slobody, ktorú kresťan vyžaduje pre seba, ale ktorú súčasne priznáva aj  tým, ktorí ešte Krista nepoznali, alebo ho neprijímajú?

Môžeme ich nájsť v záväznom cirkevnom dokumente, prijatom na II. vatikánskom koncile, pred niečo viac ako 50-timi rokmi, 7. decembra 1965, v deklarácii o náboženskej slobode, Dignitatis humanae.

Na prípravu kultúrnej a duchovnej atmosféry, ktorá neskôr viedla k prijatiu nášho dokumentu nemohla nemať vplyv aj Všeobecná deklarácia ľudských práv, prijatá na konci roku 1948, a v ktorej sa okrem iného uvádza: „Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva; toto právo zahrňuje slobodu zmeniť svoje náboženstvo alebo vieru, ako aj slobodu prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru sám alebo v spoločenstve s inými a súkromne alebo verejne, vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov, bohoslužbou, zachovávaním (obradov)“ (Čl. 18).

Po  dlhých stáročiach neúspešných kompromisov sa na II. vatikánskom koncile aj v rámci Katolíckej cirkvi jednoznačne presadila idea odluky Cirkvi od štátu, idea ohlasovania Evanjelia od myšlienky presadzovania Evanjelia, myšlienka slobody v náboženskej oblasti, ktorú má rešpektovať každá autorita, duchovná i svetská ako postulát ľudskej dôstojnosti od tradične teologicky formulovanej myšlienky o morálnej povinnosti hľadať a prijať pravé náboženstvo. 

Tento dokument je aj prejavom zavŕšenia stáročného procesu, v rámci ktorého bola Cirkev nútená hľadať najvhodnejšiu odpoveď na problematiku vzťahu medzi vonkajšou autoritou  a vnútorným náboženským presvedčením.

Nakoniec sa vo formulácii dokumentu podarilo nájsť istú rovnováhu, medzi dovtedajším učením Cirkvi a požiadavkami ľudí modernej doby. Dokument tak urobil špecifikovaním, že požiadavka náboženskej slobody sa v dokumente predkladá z perspektívy jej vzťahu k spoločenskej a občianskej sfére a nerieši sa ňou otázka morálnej povinnosti voči pravému náboženstvu a jedinej Kristovej Cirkvi.

Tento posvätný cirkevný snem predovšetkým vyhlasuje, že sám Boh dal poznať ľudstvu cestu, po ktorej ľudia, slúžiac mu, môžu v Kristovi dosiahnuť spásu a blaženosť. Veríme, že toto jediné pravé náboženstvo sa uskutočňuje v katolíckej a apoštolskej Cirkvi, ktorú Pán Ježiš poveril, aby ho šírila medzi všetkými ľuďmi, ... A všetci ľudia sú povinní hľadať pravdu, najmä v tom, čo sa týka Boha a jeho Cirkvi, a keď ju poznali, prijať ju a zachovávať.

Avšak posvätný cirkevný snem zároveň vyhlasuje, že tieto povinnosti sa týkajú ľudského svedomia, teda že zaväzujú vo svedomí, a že pravda sa presadzuje jedine svojou vlastnou silou, vniká do myslí lahodne, no zároveň dôrazne. Keďže náboženská sloboda, ktorej sa ľudia dožadujú pri plnení svojich povinností voči Bohu, sa vzťahuje na ochranu pred donucovaním v občianskej spoločnosti, tradičná katolícka náuka o morálnej povinnosti jednotlivcov i spoločností voči pravému náboženstvu a jedinej Kristovej Cirkvi zostáva nedotknutá (DH 1).

V skutočnosti môžeme nájsť základné témy, ktoré inšpirovali tento dokument aj v predchádzajúcom magistériu pápežov, zvlášť Jána XXIII., ktorý vo svojej encyklike Pacem in terris vychádzal z toho, že medzi všeobecné, nenarušiteľné a neodcudziteľné ľudské práva patrí aj právo „uctievať Boha podľa správnych noriem svojho svedomia, ako aj súkromne i verejne vyznávať svoje náboženstvo“ (Pacem in terris 3).

Sloboda svedomia a s ňou spojená náboženská sloboda je teda prirodzeným právom človeka.

Zladenie spoločenskej normy a normy svedomia je jedným z postulátov deklarácie Dignitatis humanae. Medzi základnými prvkami, ktoré sú prejavom úcty k ľudskej dôstojnosti sa nachádza aj úcta k náboženskej slobode. Preto „Vatikánsky cirkevný snem vyhlasuje, že ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu. Táto sloboda pozostáva v tom, že všetci ľudia musia byť chránení pred donucovaním zo strany jednotlivcov alebo spoločných skupín a vôbec akejkoľvek ľudskej moci tak, aby v náboženskej oblasti nik nebol nútený konať proti svojmu svedomiu a nikomu sa nebránilo konať podľa vlastného svedomia súkromne i verejne, tak jednotlivo, ako aj v spoločenstve s inými, v patričných medziach. Okrem toho vyhlasuje, že právo na náboženskú slobodu má svoj skutočný základ priam v dôstojnosti ľudskej osobnosti, ako to vysvitá zo zjaveného slova Božieho a zo samého rozumu. Toto právo ľudskej osoby na náboženskú slobodu sa má zákonite uznávať ako občianske právo v právnom poriadku spoločnosti(DH 2).

Každý človek, ktorý dosiahol vek, v ktorom sa môže slobodne rozhodovať, v rozsahu svojich schopností je volaný k tomu, aby sa sám snažil hľadať pravdu, na ktorej môže budovať svoje morálne kritériá. Takéto hľadanie je nevyhnutným právom človeka a tiež povinnosťou, ktorá je výsledkom intelektuálnej schopnosti človeka. Preto môžeme povedať, že z morálneho pohľadu „každý má povinnosť, a teda aj právo, hľadať pravdu vo veci náboženstva, aby si pomocou vhodných prostriedkov utvoril vo svojom svedomí rozvážny, správny a pravdivý úsudok“ (DH 3).        

Taká povinnosť je samozrejme morálnym nariadením, ale nemá a nesmie byť vyžadovaná vo forme  vonkajšieho záväzku a povinnosti. Boh povoláva ľudí do svojej služby v duchu a pravde; a preto sú oni vo svedomí zaviazaní odpovedať na svoje povolanie, ale nie sú k tomu nútení. Veď sám Boh berie ohľad na dôstojnosť človeka, ktorú stvoril a ktorá sa má tešiť zo slobody a konať zodpovedne. Podľa Koncilu, „to sa vo zvrchovanej miere prejavilo v Ježišovi Kristovi, v ktorom Boh dokonale zjavil sám seba a svoje cesty. Lebo Kristus, náš Majster a Pán, tichý a pokorný srdcom, trpezlivo pozýval a získaval si učeníkov“ (DH 11).                                                                  

Cirkev je presvedčená, že človek rozumom postihuje a uznáva imperatívy božieho zákona prostredníctvom svedomia, že má sklon ho verne nasledovať vo všetkom svojom konaní, aby dosiahol svoj cieľ, ktorým je Boh. Preto nesmie byť nútený k tomu, aby konal proti svojmu svedomiu.

Cirkev dnes priznáva náboženskú slobodu všetkým ľuďom bez rozdielu, aj tým, ktorí sa z rozličných dôvodov nesnažia poznať pravdu, pretože „právo na náboženskú slobodu sa nezakladá na subjektívnej osobnej dispozícii, ale má základ v samej ľudskej prirodzenosti. Preto právo na ochranu pred vonkajším donucovaním nezaniká ani u tých, ktorí nerobia zadosť povinnosti hľadať a prijať pravdu; a neslobodno zamedzovať uplatňovanie tohto práva, pokiaľ sa zachováva spravodlivý verejný poriadok“ (DH 2).

V duchu koncilového učenia, ktoré je dnes oficiálnym postojom Katolíckej cirkvi v tejto kľúčovej otázke morálna povinnosť hľadať pravdu a žiť podľa nej musí byť realizovaná v situácii skutočnej vnútornej i vonkajšej slobody garantovanej všetkými inštitúciami reprezentujúcimi svetskú a občiansku vrchnosť, pretože „všetci ľudia, v súlade so svojou dôstojnosťou, ako osoby obdarené rozumom a slobodnou vôľou – a teda osobne zodpovední – sú samou svojou prirodzenosťou pobádaní a zároveň mravne povinní hľadať pravdu, predovšetkým pravdu týkajúcu sa náboženstva. Sú povinní poznanú pravdu aj prijať a celý svoj život usporiadať podľa jej požiadaviek. Tejto povinnosti však nemôžu zadosťučiniť spôsobom, ktorý by zodpovedal ich prirodzenosti, ak nemajú psychologickú slobodu a ak nie sú zároveň chránení pred vonkajším donucovaním“ (DH 2).

„Toto právo človeka na náboženskú slobodu má byť uznané v právnom poriadku spoločnosti tak, aby sa stalo občianskym právom“ (DH 2).

24/01/2016 14:31