Čítaj článok Čítaj menu

Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:

Rubriky \ Pre gréckokatolíkov

Cyril Vasiľ: Všetky cesty vedú nie do Ríma, ale ku Kristovi

Via Appia, starobylá cesta spájajúca Rím a Neapol - ANSA

20/12/2015 20:00

Vatikán 20. decembra - Autorom príspevku v rámci pravidelnej rubriky pre gréckokatolíkov je arcibiskup Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi.

Jubilejný rok, ktorý pápež František otvoril 8. decembra uvádza znovu do centra pozornosti kresťanského sveta ono obdivuhodné mesto, ktoré sa nazýva aj Večným mestom. Rím oprávňuje k tomuto titulu jeho starobylosť, ale najmä skutočnosť, že v ňom sídli nástupca apoštola Petra, ktorému Kristus prisľúbil, že Cirkev, ktorú na ňom postaví bude trvať do konca vekov a nepremôžu ju ani pekelné mocnosti. Rím, bol a je centrom pútnikov z celého sveta už od stáročí. Pútnici z našich končín pozdravujú Svätého Otca na audienciách svojím zvonivým spevom slovami tzv. Pápežskej hymny: „V sedmobrežnom kruhu Ríma, kde sa Petra chrám vypína. Z tisíc hrdiel sa ozýva pieseň nábožná, horlivá: Živ, Bože, Otca Svätého, námestníka Kristovho!“

Keď sa opýtame pútnikov na význam slov „v sedmobrežnom kruhu Ríma“, nie všetci sú hneď schopní odpovede, že sa jedná o zmienku siedmich rímskych pahorkov, na ktorých sa rozkladali najstaršie rímske osídlenia. Pri otázke, ktoré pahorky to sú, už zaváha pravdepodobne väčšina opýtaných, aj tých, ktorí význam slova „sedmobrežný Rím“ poznali.

V skutočnosti je odpoveď na túto otázku nie celkom jednoduchá, či jednoznačná – aj samotní starovekí rímski autori nie sú v tom celkom jednotní. Záleží totiž, na ktoré obdobie rastu mesta Ríma sa sústredíme. Najrozšírenejším zoznamom je ten, ktorý poskytujú takí rímski autori ako Cicero či Plutarchus, ktorí uvádzajú tieto pahorky: Aventín, Kapitol, Palatín, Celio, Esquilín, Viminál a Quirinál. Tieto vŕšky boli ohradené najstarším mestským múrom, pôvodne vybudovanom v polovici 6. storočia pred Kristom. 

V najstaršom období rímskych dejín sa však objavujú aj iné označenia pôvodných rímskych pahorkov. Za čias cisára Konštantína, staviteľa pôvodného chrámu sv. Petra sa medzi tradičných sedem rímskych pahorkov, popri už spomenutom Aventíne, Kapitole, Palatíne, Celiu a Esquilíne, namiesto Viminálu a Quirinálu započítavali Janiculum a Vatikán, na pravej, západnej strane rieky Tiber. Až pri prijatí tohto zoznamu sa teda napĺňajú slová našej pápežskej hymny o tom, že „v sedmobrežnom kruhu Ríma … sa Petra chrám vypína”.

Dnešné moderné dopravné prostriedky ponúkajú na výber rôzne cestovné možnosti. Pri tomto relatívne pohodlnom cestovaní nás môže neraz napadnúť otázka: ako sa v minulosti cestovalo, kde pútnici počas pútí do Ríma, napríklad aj pri predchádzajúcich stredovekých jubilejných rokoch nocovali, ako sa stravovali? Ako pútnici prekonávali veľké vzdialenosti?

Staré príslovie hovorí, že všetky cesty vedú do Ríma. Toto príslovie pochádza aj z toho, že na rímskom hlavnom námestí, na Fóre, na pozlátenom bronzovom stĺpe boli označené vzdialenosti k jednotlivým bodom ríše a cesty k nim vedúce, tzv. konzulárne cesty. Tieto cesty aj s ich názvami sa zachovali prakticky dodnes. Z pôvodných dláždených  vojenských ciest sa dnes stali autostrády, ale štruktúra a hustota cestnej siete okolia Ríma sa ani veľmi nezmenila. Aj dnes prichádzajú slovenskí pútnici zo severu do Ríma po cestách, ktoré nesú staré rímske názvy: Via Aurelia, Via Cassia, Via Flaminia, Via Salaria, atď.

Rímske konzulárne cesty môžeme považovať za najtrvalejšie stavby starovekého Ríma. Ich sieť dosahovala  dĺžku 100 000 kilometrov. Široké okolo 5 m umožňovali pohodlné míňanie sa vozov. Rímske cesty boli stavané vo viacerých vrstvách. Prvá bola z hliny a kameňa (statue), na nej bola uložená druhá vrstva v ktorej  boli vápnom zmiešané  kamene, piesok a polámané tehly (rudus), tretia vrstva bola z drobného drveného  kamenia, či hrubšieho piesku (nucleus)  a na tejto boli uložené kamenné bloky (summum dorsum - pavimentum), ktoré do seba mozaikovito zapadali.

Cestná sieť a s ňou spojené štátne služby umožňovali kontakty s Rímom i s jednotlivými centrami provincií, rýchlu poštu, fungovanie obchodu a v prípade potreby aj rýchle presuny rímskych légií, ktoré sa dokázali presúvať rýchlosťou až 60 km za deň.  Tzv. Cursus publicus – bol systém štátom garantovanej  pomoci pri cestovaní úradných osôb, ktoré mali na to osobitné poverenie. Peší putujúci prešli denne asi 35 km, jazdecká štafeta asi 75 km.

Rozpad rímskeho impéria priniesol so sebou aj zánik jeho administratívnej štruktúry a služieb s ňou spojených.  Cestovanie sa stávalo náročnejším a nebezpečnejším. Počas celého stredoveku teda zohrávajú stále významnejšiu úlohu pri garantovaní služieb pre pútnikov kláštory, ktoré vznikajú pozdĺž starých komunikačných tepien. Neraz podnecujú zakladanie týchto inštitúcií aj svetskí zemepáni, ktorí tak delegujú cirkevným inštitúciám práve túto dôležitú službu, ktorú iné inštitúcie neboli schopné v dostatočnej miere zabezpečiť.

Rehoľné pravidlá sv. Benedikta, ktorými sa tieto kláštory riadia, predvídajú prijímanie pocestných ako jednu zo základných foriem  kontaktu s okolitým prostredím a kresťanskej služby pohostinnosti.  Je zaujímavé pozorovať, ako sa sv. Benedikt snažil vo svojich pravidlách skĺbiť na jednej strane uzobranosť a rezervovanosť mníšskeho života s povinnosťou kresťanskej lásky. V Regule sv. Benedikta  v hl. 53 nachádzame presné pravidlá pre prijímanie hostí a pútnikov:

„1. Všetkých prichádzajúcich treba prijímať ako Krista, pretože on sám raz povie: bol som pocestný a pritúlili ste ma. 2. Všetkým sa má preukázať patričná úcta, ale zvlášť bratom vo viere a pútnikom. 3. Akonáhle sa teda ohlási hosť, predstavený, alebo niekto z bratov,  nech mu vyjde v ústrety, s plnou úslužnosťou lásky, 4. Najprv nech sa spolu pomodlia a potom sa zvítajú v pokoji. (...) 12. Opát dá hosťom vodu na ruky 13. Nohy nech všetkým hosťom umyje tak opát ako aj celé spoločenstvo ... 15. Najväčšia pozornosť nech sa venuje prijatiu chudobných a pútnikov, pretože v nich najviac prijímame Krista“ (Text podľa vydania Regula sv. Benedikta, Sampor 2010, 64).

Na úvod sme si pripomenuli staré príslovie, podľa ktorého všetky cesty vedú do Ríma. Platilo to vtedy, keď naozaj Rím bol centrom impéria. Z neho vychádzali a v ňom sa schádzali všetky cesty.  Kresťan - staroveký, stredoveký ale aj ten dnešný, moderný, - by mal byť človekom, ktorý chápe a verí, že naše životné putovanie má zmysel. Že tu nie sme náhodou, že na ceste nekráčame sami a že tá cesta má istý konkrétny cieľ. A tým konkrétnym cieľom nie je Rím, Jeruzalem, či iné pútnické miesto. Konkrétnym cieľom je ten jediný pravý cieľ, je to Boh. Najistejšia cesta ktorá vedie k nemu, vedie cez toho, ktorého príchod na tento svet budeme už o niekoľko dní sláviť a ktorý o sebe povedal „Ja som cesta, pravda aj život“, cez Ježiša Krista. Pretože, v skutočnosti, všetky cesty vedú nie do Ríma, ale vedú ku Kristovi.

20/12/2015 20:00