Zamyslenie Jozefa Kováčika: Gabriel

Komentár pripravil Jozef Kováčik, farár Farnosti Kráľovnej rodiny v Bratislave a programový riaditeľ Televízie LUX.

Gabriel

Už o niekoľko dní začneme, drahí poslucháči, prežívať Advent. Bude na nás, ako a čím ho naplníme. Možno z túžby, aby zázrak života, ktorý na Vianoce budeme sláviť, a ktorý bol vyjadrený na Slovensku zázrakom Pochodu za život, nezhasol, podelím sa s vami o jeden príbeh. Nie rozprávkový, hoci sa takým môže zdať. Pred časom mi pri rozhovore jedna zo študentiek medicíny povedala: „Na prednáške nám povedali, že ak zistíme u tehotnej matky anencefalitický plod, máme jej podať liek s abortívnymi účinkami bez toho, aby sme ju na to museli upozorňovať“! Bolo to tak? Po podobných „prednáškach“ ohľadom abortov som tomu schopný uveriť. Teda i podľa tých, ktorí by mali vychovávať o úcte k ľudskému životu, počúvame namiesto toho návod ako vraždiť. „Veď aj tak dlho neprežije“... argumentujú.

Pred niekoľkými rokmi sa v Turíne narodilo dieťa. Povieme si, čo je na tom zvláštne? Dieťa sa narodilo bez mozgu- teda v lekárskej terminológii išlo o anencefalitický plod. Minimálne šance, aby prežilo čo i len zopár dní.

Rodičia sa túto správu dozvedeli už počas tehotenstva. Rana. Koho z rodičov by táto správa neranila? Rada lekára bola- interrupcia. Matka však povedala rozhodné nie! Malo sa predsa narodiť dieťa. Teda živý človek. Nemalo to byť len žijúce srdce, žijúca pečeň, či obličky... On bude dýchať, bude žiť. O tom, koľko, nech rozhodne Boh. Ale on bude žiť.

Mesiace strachu, nepokoja, ale i pevnej modlitby v odovzdaní a v nádeji. Sandra a Luca- rodičia napísali svätému otcovi- svätému Jánovi Pavlovi II.: „Nie, nepôjdem na abort. Za žiadnu cenu. Prosím Vás o podporu modlitbou.“ Sv. otec jej obratom odpovedá a uisťuje o svojej modlitbe.

Malý Gabriel sa narodil, lebo bol milovaný. Dali mu meno Gabriel- po anjelovi. „To preto, lebo tu asi dlho nebude. Aby mal už onedlho priateľa v nebi.“- hovorí Luca.

Gabriel žil 15 dní za pomoci prístrojov v nemocnici. Po jeho úmrtí dali rodičia súhlas na transplantáciu orgánov. Srdce bolo okamžite transplantované novorodeniatku v Ríme.

„Gabriel má teraz bračeka“- komentoval transplantáciu Luca. „Gabriel bol darom pre svoju mamu, pre mňa i pre dieťa, ktoré dnes žije s jeho srdcom.“

„Nikto nemá väčšiu lásku ako ten, ktorý daruje svoj život pre svojich priateľov“- slová napísané na stene kostola, kam manželia často prichádzajú. Je to ich farský kostol kde sa im dostalo toľko podpory a útechy.

„Nechajte nás na pokoji. Nechajte nás už na pokoji. Jednáte s nami ako so zvieratami“- reagovala Sandra  na dotierných novinárov tesne po synovej smrti. Prípad bol denne sledovaný všetkými médiami Talianska i za jeho hranicami.

Otec malého Gabriela vytiahne papier a medzi slzami sa pokúša čítať. Vedľa neho dojatý kňaz z jeho farnosti. „Chcel by som vám povedať nasledujúce slová.“- začína Luca - “Chceme všetkým povedať: Sandra, moja žena a ja. Rozhodli sme sa nechať voľný priebeh gravidite i v tak hroznom okamihu, keď sme sa dozvedeli o anencefalite nášho dieťaťa. Nemohli sme predsa vyhasiť život v materskom lone. Boli sme odovzdaní do Božej prozreteľnosti i keby sa malo stať to najhoršie. A vtedy, žijúc spolu s malým Gabrielom, ktorý rástol v matkinom lone, ktorý bol odsúdený na nežitie, sme dúfali, že jeho smrť by mohla zachrániť iného malého Gabriela. Modlili sme sa a prosili sme o modlitby, aby aspoň toto dieťa mohlo žiť. Nič viac. To ostatné už viete...“

„Bola to riadna lekcia pre nás všetkých“- vyznáva Don Gariglio. Pre celú farnosť, v ktorej rodina žije a mimoriadne pomáha pri práci s handicapovanými.

Obaja rodičia neskrývajú, že to bola jedine viera, ktorá im dala silu vydržať. Živé farské spoločenstvo, v ktorom našli podporu a v ktorom teraz nachádzajú útechu. Majú sedemročnú dcérku, ktorá kalváriu Gabriela prežívala spolu s nimi. „Veríme, že Boh nám požehná ďalšie dieťa. Život je predsa darom Boha“....vyznávajú spoločne. I napriek bolesti, ktorú často so sebou prináša.