Ranná homília pápeža Františka: Malé krásy pominú, veľká krása je Boh

Vatikán 13. novembra – Existujú dve nebezpečenstvá, ktoré ohrozujú kresťanov: pokušenie zbožšťovať pozemské veci, dokonca i robiť bôžikom svoje zaužívané zvyky, akoby to všetko malo trvať večne. Avšak jedinou večnou krásou, na ktorú treba hľadieť, je krása Boha. To sú myšlienky z homílie pápeža Františka počas svätej omše v Dome sv. Marty.

„Samotný Boh je tou najväčšou krásou“. Hovorí to aj žalm: „Nebesia rozprávajú o kráse Boha“. Problémom človeka však je, že často sa klania tomu, čo je len odrazom tejto nádhery a čo aj tak jedného dňa vyhasne. Alebo ešte horšie, že posluhuje ešte prchavejším pôžitkom.

Svätý Otec v homílii zdôraznil dva druhy modlárstva, do ktorých môže upadnúť aj ten, kto má vieru. Prvé liturgické čítanie (Múd 13,1-9) a žalm (19,2-3.4-5) hovoria o „kráse stvorenstva“, avšak zdôrazňujú aj pochybenie „tých, čo pri týchto pekných veciach nie sú schopní hľadieť na to, čo je za nimi, čiže transcendentnosť“, povedal pápež. To, čo v sebe tento postoj skrýva, nazval pápež František „modloslužba imanencie“. Takto sa človek pristaví pred nejakou krásou, no bez preniknutia k tomu, čo je za ňou:

„Pripútali sa k tomuto modlárstvu; sú zasiahnutí úžasom nad silou a energiou týchto vecí. Nepomysleli na to, o koľko vyšší je ich vládca, lebo ich stvoril ten, ktorý je počiatkom a autorom krásy. Je to modlárstvo – hľadieť na mnohé krásne veci bez toho, aby sme mysleli na to, že raz príde ich západ. Aj súmrak má svoju krásu... A my všetci sme v ohrození tohto modlárstva – byť pripútaní ku krásam tu na zemi, bez transcendentnosti. Je to modlárstvo imanencie. Veríme, že veci také aké sú, sú takmer bohmi, že nikdy neskončia. Zabúdame, že zapadnú.“

Ďalší druh modlárstva sa týka zaužívaných zvykov, ktoré robia srdce hluchým. Pápež František na to poukazuje cez Ježišove slová z dnešného evanjelia (Lk 17,26-37) opisujúce ľudí za čias Noeho a za čias Sodomy, keď „jedli, pili, ženili sa, vydávali“ bez toho, aby sa starali o druhého, až do chvíle potopy a do chvíle, keď sa z neba spustili oheň a síra, čiže až do chvíle absolútnej skazy:

„[ironicky:] Všetko je vec zvyku, taký je život! - Žijeme takto, bez toho, aby sme pomysleli na pominuteľnosť tohto spôsobu života. Aj toto je modlárstvo: byť pripútaní k zvykom bez pomyslenia na to, že sa to pominie. A Cirkev nám dáva hľadieť na cieľ týchto vecí. Aj o zvykoch možno zmýšľať ako o božstvách. Modlárstvo? - [ironicky:] Život je taký, ideme takto ďalej! - A tak, ako sa krása zavŕši v inej kráse, náš zvyk sa zavŕši vo večnosti, v inom zvyku. Nuž, je tu Boh.“

Ako vyzýva pápež František, treba naopak zrak upriamovať „vždy ďalej“, na „ten definitívny zvyk“, na jediného Boha, ktorý „presahuje koniec stvorených vecí“. Tak nás to učí Cirkev v tieto dni, ktoré uzatvárajú liturgický rok, aby sme neopakovali osudovú chybu – ohliadať sa späť, ako to urobila Lótova žena, a boli si istí, že ak „je život krásny, tak aj jeho súmrak bude nádherný“: 

„My veriaci nie sme ľuďmi, ktorí spätkujú, ktorí sa vzdávajú, ale ľuďmi, čo idú vždy vpred. Poďme vždy vpred v tomto živote, hľadiac na krásy a so zvykmi, ktoré my všetci máme, avšak bez toho, aby sme ich zbožšťovali. Pominú. Kiež sú tieto malé krásy – ktoré odzrkadľujú samotnú veľkú krásu – i naše zvyky tým, čo prežije vo večnom speve, v kontemplácii Božej slávy.“ -zk-