2015-11-05 14:03:00

Komentár Mariána Gavendu: Kardinálov testament


Komentár Mons. Mariána Gavendu je zameraný na osobnosť kardinála Jána Chryzostoma Korca. Približuje v ňom niektoré časti jeho homílie pri príležitosti Národnej púte na sviatok sv. Cyrila a Metoda v Nitre v roku 2005.

Po dlhom tichu, ktoré sa cez ostatné roky rozhostilo okolo kardinála Korca, rozvlnila verejnú hladinu až jeho smrť. On medzitým žil svojím rytmom modlitby, utrpenia i stretania sa s ľuďmi. Prečo však to dlhé ticho o takej významnej osobnosti v čase, keď na každom kroku počúvame ako nám na Slovensku osobnosti chýbajú? V roku 2005 bol pri príležitosti Národnej púte na sviatok sv. Cyrila a Metoda v Nitre hlavným kazateľom kardinál Ján Chryzostom Korec. Pochopil výzvu chvíle a na udalosť, priamo prenášanú verejnoprávnym rozhlasom a televíziou, sa svedomito pripravil. Vedel, že je to príležitosť ucelene prehovoriť k národu a odovzdať mu svoje duchovné posolstvo. Rozsiahlu homíliu koncipoval ako „celonárodné zamyslenie a spytovanie svedomia všetkých – veriacich, menej veriacich, nie veriacich i hľadajúcich“. Chcel národu položiť „závažné otázky o svojom mieste v dejinách a v Európe, o svojej vernosti zásadám, z ktorých sme sa pred tisíc rokmi zrodili k civilizovanému životu, či žijeme z pravdy o človeku, z pravdy o národe a o svete, z pravdy, z ktorej sme sa zrodili“.

Homília vyvolala živý ohlas, mnohí sa domáhali jej textu a vyšla aj tlačou. No čoskoro po homílii i po kardinálovi „zaľahla zem“. Kardinál to podľa istej „menšiny, ktorá sa tvári ako väčšina“, prehnal. Nepočínal si „korektne“, pomenoval verejne veci, o ktorých sa nezvykne hovoriť. V predchádzajúcom totalitnom režime by sa povedalo, že viedol „protištátne reči“, „otvoril si ústa“. Na také reči sa vždy doplácalo. Za nekorektné reči dnes už človeka nezatvárajú do väzenia, len pred ním zatvárajú dvere, najmä do médií. Odvracajú sa od neho cudzí i vlastní. Nič nové pod slnkom, ani v jeho živote. Tí, s ktorými prichádzal do ideového konfliktu sa vždy tvárili ako najväčší ochrancovia záujmov ľudu, slobody a šťastného života pre všetkých. Kardinál vedel, že na hodinu pravdy treba neraz dlho čakať a trpieť v úzadí. Vedel, že nad súčasnou civilizáciou ešte hodina pravdy neodznela. No vedel aj to, že by bolo od neho cynické vidieť, chápať, prizerať sa a mlčať. Kto má rád, varuje, aj keď riskuje. Čo zlého to vlastne kardinál vo svojej reči povedal?

Prvý „politicky nekorektný“ krok kardinála Korca bol, že sa odvolával na tradíciu svätých Cyrila a Metoda, ktorí viacerým mienkotvorcom  priam ležia v žalúdku. Ďalej tvrdil, že sloboda môže byť aj ničivá. „Sloboda je osobitný dar človeka. Slobodou sa tvoríme na zrelých a zodpovedných kultúrnych ľudí. Avšak slobodou, ak ňou šliapeme po pravde života, človek môže aj znetvoriť seba i život okolo seba.“ Priemysel zábavy, do ktorého sú plne zapojené najmä médiá, sa však môže stať tragickým „hraním sa na smrť“. Tú môže podľa kardinála vyvolať „zánik základných hodnôt, ktoré v nás doteraz stvárňovala kultúra a tradícia“ a spôsobiť tak kultúrnu smrť. Kým sa šíri kult zábavy, „kým sa aj u nás na Slovensku niektorí do úmoru zabávajú a majú na to dosť peňazí, mnohí naši ľudia a rodiny majú sotva na chlieb a oblečenie pre svoje deti. No zábava vo verejnosti prehlušuje chudobu a biedu“. Čo sa aj kardinálovi Korcovi zdá neuveriteľné je, že „mnohí toto zotročovanie mysle a života prijímajú doslova vďačne, dobrovoľne a priam s nadšením“.    

Kardinál vo svojom „celonárodnom spytovaní svedomia“ pripomína, že aj dnes sme svedkami, ako sa niekto pokúša vytláčať kresťanstvo zo života i z verejných inštitúcií na okraj spoločnosti, v snahe „slepo rozširovať slobodu až do nepríčetnosti a tým znova budovať vraj krajšie a svetlejšie začiatky.“ V človeku ako kardinál Korec, ktorý na vlastnej koži zažil falošnosť propagandy, sa dvíha vlna odporu, keď vidí, že podobné manipulovanie pokračuje a moderné prostriedky mu pomáhajú, aby bolo ešte účinnejšie. „Čo všetko robia s našou slobodou tí, ktorí majú peniaze a podrobujú si peniazmi naše duše i telá! Triedené a denne dávkované informácie z nás utvoria jednomyseľných ľudí – aj v pohľade na neresti a zločiny: všetkému budeme veriť a všetko prijímať ako stádo. Ak sa ľudia nevzoprú proti týmto trendom, naši vnuci budú mať možno plné žalúdky, ale prázdne hlavy, srdcia i svedomia“.

V jadre historickej kázne sa kardinál Korec vyjadril v duchu svojho celoživotného presvedčenia, že normou a zdrojom mravnosti a teda aj záchrany a udržania civilizácie je Boh a život podľa jeho princípov. „Bez objektívneho morálneho základu niet ani pravej demokracie a záruky stabilného pokoja“. To, v čom kardinál vyvolal najviac rozhorčenia u tých, ktorí rozumeli, čo povedal, je ponímanie práva ako takého. O tom, čo je dobré a čo zlé, nemá právo rozhodovať žiadna väčšina, ani ústavná, ani iná. Rozhodnutia, ktoré nie sú v súlade s Božím zákonom alebo do prírody a človeka vpísaným prirodzeným zákonom, sú síce legitímne, ale nezákonné. Človek si uzurpoval právomoc, ktorá mu nepatrí. Takými nazval aj mnohé rozhodnutia slovenského parlamentu, aj rozhodnutia Európskej únie. Preto kardinál kladie zásadnú otázku: „Musí občan robiť alebo napomáhať zlo proti svojmu svedomiu? Cirkev v mene evanjelia hovorí jasné „nie“! Rozhodne nemusí! To je jasné slovo kresťanstva! Boha treba poslúchať viac ako ľudí!“ Takýto postoj je v zásadnom protiklade s „politickou korektnosťou“, ktorá sa dnes nosí. Spochybňuje samotné základy osvietenského liberalizmu, ktorý sa v Európe stáva nevyhláseným oficiálnym náboženstvom. Ako v minulosti, aj teraz kardinál vie, že nemôže mlčať. Pýta sa naliehavo: „Vieme to domyslieť? Nevidíme, aké otrasné rozmery vie bez svedomia nadobudnúť ľudské sebectvo, chamtivosť a ľudská nenávisť? Nevidíme, čo robíme so svojou zemeguľou, s pôdou, vodou a vzduchom...? Manželstvo a rodina jestvovali skôr než štáty ako prirodzené úctyhodné ustanovizne. Áno, jestvovali aj pred Slovenskou republikou a jej Národnou radou.“

Propagandou šírené postoje sa stali pre mnohých takou samozrejmosťou, že dokonca vnímajú ako útok na svoju slobodu, keď niekto poukazuje, ako sa mýlia. Spolu s Milanom Rúfusom nazýva kardinál túto situáciu „lúpežou tisícročia“. Záverečná časť pamätnej i osudovej homílie je pozitívna a konštruktívna. Pre veriacich poukazuje kardinál na Krista ako ich svetlo a na všetkých sa obracia výzvou: „My všetci sme povolaní pokračovať a rozvíjať dielo svätých Cyrila a Metoda a svedomito, ba s radosťou ťahať brázdy národa i dnes i do budúcnosti. Ako strážcovia ducha a života národa, ako strážcovia života a dedičstva celého nášho Slovenska“. K týmto slovám samotného kardinála Korca možno krátko po jeho smrti dodať snáď len to, že aj keď nám už ako osobnosť a morálna autorita definitívne chýba, zanechal nám veľmi bohaté duchovné dedičstvo, ktoré ako maják zostáva živo, hoci ticho a skryto, prítomné medzi nami. Čaká na tých, čo objavia jeho skrytú hodnotu a dokážu z nej čerpať a ju rozvíjať.  








All the contents on this site are copyrighted ©.