Príhovor pápeža Františka pri 50. výročí zriadenia Synody biskupov

Vatikán 20. októbra – Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka pri slávnosti 50. výročia zriadenia Synody biskupov, ktorá sa konala 17. októbra 2015 v Aule Pavla VI. vo Vatikáne v rámci 14. riadneho generálneho zhromaždenia Synody biskupov. Pápež František predniesol tento príhovor na záver programu.

Vaše Blaženosti, Eminencie, Excelencie, bratia a sestry,

uprostred naplno rozbehnutého riadneho generálneho zasadania je pripomenutie si päťdesiateho výročia zriadenia Synody biskupov pre nás dôvodom k radosti, chvále a vzdávania vďaky Pánovi.

Pri tejto radostnej príležitosti chcem srdečne pozdraviť Jeho Eminenciu kardinála Lorenza Baldisseriho, generálneho sekretára, spolu s podsekretárom, Jeho Excelenciou Mons. Fabiom Fabenem, oficiálmi, konzultormi a ďalšími spolupracovníkmi Generálneho sekretariátu Synody biskupov, tými skrytými, ktorí pracujú každý deň až do neskorého večera. Spolu s nimi zdravím s vďakou za ich prítomnosť synodálnych otcov a ďalších účastníkov prebiehajúceho zasadania, ako aj všetkých prítomných v tejto aule.    

V tejto chvíli chceme tiež pamätať na tých, ktorí v priebehu päťdesiatich rokov pracovali v službe synody, počnúc generálnymi sekretármi, ktorí nasledovali v slede: kardináli Władysław Rubin, Jozef Tomko, Jan Pieter Schotte a arcibiskup Nikola Eterović. Využijem túto príležitosť, aby som zo srdca vyjadril moju vďačnosť tým, živým či mŕtvym, ktorí prispeli veľkodušným a kompetentným nasadením sa v činnosti Synody.

Už od počiatku mojej služby ako biskup Ríma som mal zámer valorizovať Synodu, ktorá predstavuje jedno z najvzácnejších dedičstiev posledného koncilového zhromaždenia. Pre blahoslaveného Pavla VI. Synoda biskupov mala znovupredložiť obraz ekumenického koncilu a uvažovať nad jeho duchom a metódou. Ten istý pápež predvídal, že synodálny organizmus «s postupom času bude môcť byť viac zdokonaľovaný» (bl. Pavol VI., Apostolica sollicitudo, predhovor). Jeho ozvenou bol o dvadsať rokov neskôr svätý Ján Pavol II., keď sa vyslovil, že «azda tento nástroj bude môcť byť ešte vylepšený. Azda sa kolegiálna pastoračná zodpovednosť môže na synode vyjadriť ešte plnšie» (Ján Pavol II., Homília na záver VI. riadneho generálneho zhromaždenia synody biskupov, 29. októbra 1983). Nakoniec v roku 2006 Benedikt XVI. schválil niektoré úpravy v Ordo Synodi Episcoporum, a to aj vo svetle ustanovení Kódexu kánonického práva a Kódexu kánonov východných cirkví, vydaných medzi časom.

Musíme pokračovať na tejto ceste. Svet, v ktorom žijeme, a ktorý sme povolaní milovať a slúžiť mu aj v jeho protirečeniach, vyžaduje od Cirkvi posilnenie synergickej súčinnosti vo všetkých oblastiach jej misie. Práve cesta synodality je cestou, ktorú Boh očakáva od Cirkvi tretieho tisícročia.

***

To, čo od nás Pán žiada, je v istom zmysle už celé obsiahnuté v slove ‚synoda‛. Spoločné kráčanie – laikov, pastierov a biskupa Ríma – je pojem, ktorý sa dá ľahko vyjadriť slovami, avšak nie až tak ľahko uviesť do praxe.

Po tom, ako Druhý vatikánsky koncil zdôraznil, že Boží ľud tvoria všetci pokrstení povolaní tvoriť «duchovnú stavbu a sväté kňazstvo» (Lumen gentium, 10), vyhlasuje, že «spoločenstvo veriacich ako celok, ktorému sa dostalo pomazania od Ducha Svätého (porov. 1 Jn 2,20 a 27), sa nemôže mýliť vo viere a túto svoju osobitnú vlastnosť prejavuje nadprirodzeným zmyslom pre vieru, ktorý je v celom ľude, keď ‚od biskupov až po posledného veriaceho laika‛ vyjadruje svoj všeobecný súhlas vo veciach viery a mravov» (tamtiež, 12).

V Apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium som zdôraznil, ako «je Boží ľud svätým vďaka tomuto pomazaniu, ktoré ho robí neomylným ‚in credendo‛» (Evangelii gaudium, 119), dodávajúc, že «každý pokrstený, nech už má akúkoľvek úlohu v Cirkvi a stojí na ktoromkoľvek stupni poznania svojej viery, je aktívnym protagonistom evanjelizácie; bolo by nesprávne predstavovať si evanjelizáciu ako aktivitu, ktorá prináleží len niekoľkým kvalifikovaným veriacim, zatiaľ čo zvyšok veriaceho ľudu by mal byť iba prijímateľom ich činnosti» (tamtiež, 120). Sensus fidei bráni strohej separácii medzi Ecclesia docens a Ecclesia discens, pretože aj stádo má vlastný ‚čuch‛ na to, aby rozlíšilo nové cesty, ktoré Pán odhaľuje Cirkvi. (Porov. Príhovor pápeža biskupom CELAM  8. júla 2013 v Riu de Janeiro; Príhovor pri stretnutí s predstaviteľmi cirkvi v Assisi, 4. októbra 2013)

Práve toto presvedčenie ma viedlo, keď som si prial, aby sa konzultovalo s Božím ľudom v rámci príprav dvojnásobného synodálneho zasadania o rodine, ako sa robí a ako sa zvyčajne robilo pri každom [projekte] Lineamenta. Iste, jedna konzultácia tohto druhu v žiadnom prípade nemôže stačiť na načúvanie sensus fidei. Ako by však mohlo byť možné hovoriť o rodine bez obrátenia sa na rodiny, bez načúvania ich radostiam a ich nádejam, ich žalostiam a ich úzkostiam? (porov. Gaudium et spes, 1) Prostredníctvom odpovedí na dva dotazníky zaslané partikulárnym cirkvám, sme mali možnosť načúvať aspoň niektorým z nich ohľadom otázok, ktoré sa ich zblízka týkajú, a o ktorých majú veľa čo povedať.

Synodálna Cirkev je načúvajúca Cirkev, s vedomím, že načúvať je viac než ‚počuť‛. Je to vzájomné načúvanie, pri ktorom sa každý môže niečo naučiť. Veriaci ľud, biskupský zbor, biskup Ríma - v načúvaní jeden druhému; a všetci v načúvaní Duchu Svätému, «Duchu pravdy» (Jn 14,17), kvôli pochopeniu toho, čo «hovorí cirkvám» (Zjv 2,7).

Synoda biskupov je bodom konvergencie tejto dynamiky načúvania vedeného na všetkých úrovniach života Cirkvi. Synodálna cesta začína načúvaním ľudu, ktorý «má účasť aj na Kristovom prorockom úrade» (Lumen gentium, 12), podľa princípu drahého Cirkvi prvého milénia: «Quod omnes tangit ab omnibus tractari debet» (Čo sa dotýka všetkých, má byť prejednané všetkými). Synodálna cesta pokračuje načúvaním pastierom. Cez synodálnych otcov, biskupi konajú ako autentickí strážcovia, interpreti a svedkovia viery celej Cirkvi, ktorí musia vedieť pozorne odlišovať od často menlivých prúdov verejnej mienky. Počas vigílie pred synodou minulý rok som povedal: «Od Ducha Svätého vyprosujeme pre synodálnych otcov predovšetkým dar načúvania: načúvania Bohu, až tak, že budú spolu s ním počuť výkriky ľudu; načúvania ľudu, až tak, že sa nadýchnu tej vôle, ku ktorej nás Boh povoláva» (Príhovor pri vigílii pred začiatkom Synody, 4. októbra 2014). Nakoniec, synodálna cesta vrcholí načúvaním biskupovi Ríma, povolanému vyjadriť sa ako «pastier a učiteľ všetkých kresťanov» (Dogm. konšt. I. vat. konc. Pastor Aeternus, kap. IV., Denz. 3074, porov. tiež CIC 749, §1): nie vychádzajúc zo svojich osobných presvedčení, ale ako najvyšší svedok viery celej Cirkvi (fides totius Ecclesiae), «garant poslušnosti a súladu Cirkvi voči Božej vôli, Kristovmu evanjeliu a Tradícii Cirkvi» (Príhovor na záver 3. mimoriadneho generálneho zhromaždenia Synody, 18. októbra 2014).

Skutočnosť, že synoda koná vždy s Petrom a pod Petrom (cum Petro et sub Petro) – teda nielen cum Petro, ale aj sub Petro – nie je obmedzovaním slobody, ale garanciou jednoty. Pápež je totiž z vôle Boha «stálym a viditeľným princípom a základom jednoty biskupov, ako aj množstva veriacich» (Lumen gentium, 23). K tomu sa pripája pojem hierarchické spoločenstvo (ierarchica communio), použitý Druhým vatikánskym koncilom: biskupi sú spojení s biskupom Ríma putom biskupskej jednoty (cum Petro) a sú mu ako hlave kolégia zároveň hierarchicky podriadení (sub Petro) (porov. Lumen gentium, 22).

***

Synodalita ako konštitutívny rozmer Cirkvi nám ponúka ten najvhodnejší interpretačný rámec k pochopeniu samotnej hierarchickej služby. Ak chápeme, ako hovorí sv. Ján Zlatoústy, že «Cirkev a synoda sú synonymami» (Explicatio in Ps. 149, PG 55, 493) – lebo Cirkev nie je nič iné než „spoločné kráčanie“ Božieho stáda po cestách dejín, smerujúc k stretnutiu s Kristom Pánom – chápeme aj to, že v jej vnútri nikto nemôže byť „vyvyšovaný“ ponad druhých. Naopak, v Cirkvi je nevyhnutné, aby sa niekto „ponížil“, a tak sa vložil do služby bratom na tejto ceste.

Ježiš ustanovil Cirkev postaviac na jej vrchol apoštolský zbor, v ktorom je apoštol Peter «skalou» (porov. Mt 16,18), tým, kto má «posilňovať» bratov vo viere (porov. Lk 22,32). Avšak v tejto Cirkvi, tak ako v pyramíde obrátenej hore nohami, sa vrchol nachádza pod základňou. Preto tí, ktorí vykonávajú autoritu, sa nazývajú „služobníkmi“ (ministri) –, lebo, podľa pôvodného významu slova, sú najmenšími zo všetkých. Práve službou Božiemu ľudu sa každý biskup stáva pre jemu zverenú časť stáda Kristovým zástupcom (vicarius Christi) (porov. Lumen gentium, 27), zástupcom toho Ježiša, ktorý sa pri Poslednej večeri sklonil umyť apoštolom nohy (porov. Jn 13,1-15). A v podobnom horizonte, samotný Petrov nástupca nie je nič iné než sluha sluhov Božích (servus servorum Dei) (porov. Príhovor na záver 3. mimoriadneho generálneho zhromaždenia Synody, 18. októbra 2014).

Nikdy na to nezabúdajme! Pre Ježišových učeníkov, včera, dnes a navždy, je jedinou autoritou služba, jedinou mocou je moc kríža, podľa Majstrových slov: «Viete, že vládcovia národov panujú nad nimi a mocnári im dávajú cítiť svoju moc. Medzi vami to tak nebude. Ale kto sa medzi vami bude chcieť stať veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude vaším sluhom» (Mt 20,25-27). Medzi vami to tak nebude – v tomto výraze sa dostávame k samotnému srdcu tajomstva Cirkvi – „medzi vami to tak nebude“ – a získavame svetlo potrebné pre chápanie hierarchickej služby.

***

V Cirkvi, ktorá je synodálna, je Synoda biskupov len najviditeľnejšou manifestáciou dynamiky jednoty (spoločenstva), ktorá inšpiruje všetky cirkevné rozhodnutia.

Prvý stupeň vykonávania synodality sa uskutočňuje v partikulárnych cirkvách. Po odvolaní sa na vznešenú inštitúciu diecéznej synody, pri ktorej sú presbyteri a laici povolaní spolupracovať s biskupom pre dobro celého cirkevného spoločenstva (porov. CIC 460-468), Kódex kánonického práva venuje široký priestor tým, ktoré sa zvyknú nazývať „organizmy spoločenstva“ partikulárnej Cirkvi: Presbyterská rada, Kolégium konzultorov, Kapitula kanonikov a Pastoračná rada (porov. CIC 495-514). Jedine v miere, v akej tieto organizmy zostávajú spojené so „spodkom“ (bázou) a začínajú od ľudí, od každodenných problémov, môže začať naberať formu synodálna Cirkev: tieto nástroje, ktoré niekedy postupujú s únavou, musia byť docenené ako príležitosť k načúvaniu a deleniu sa.

Druhým stupňom sú cirkevné provincie a regióny, partikulárne koncily a osobitným spôsobom biskupské konferencie (porov. CIC 431-459). Musíme premýšľať, aby sme ešte viac prostredníctvom týchto organizmov  uskutočňovali medzistupňové inštancie kolegiálnosti, azda integrujúc a aktualizujúc niektoré aspekty starobylého cirkevného usporiadania. Nádej koncilu, aby tieto organizmy mohli prispievať k duchu biskupskej kolegiálnosti, sa ešte plne neuskutočnila. Sme v polovici cesty, v časti cesty. Ako som už zdôraznil, v synodálnej Cirkvi «nie je vhodné, aby pápež nahrádzal miestne biskupské spoločenstvá pri rozhodovaní o všetkých problémoch, ktoré sa vyskytujú na ich území. V tomto zmysle som si vedomý potreby smerovania k zdravej „decentralizácii“» (Evangelii gaudium, 16, porov. tiež 32).

Posledným stupňom je stupeň univerzálnej Cirkvi. Tu sa synoda biskupov reprezentujúc katolícky episkopát stáva vyjadrením biskupskej kolegiálnosti vo vnútri Cirkvi, ktorá je celá synodálna (porov. dekr. II. vat. konc. Christus Dominus, 5; CIC 342-348). Dva rozličné výrazy: „biskupská kolegialita“ a „plne synodálna Cirkev“. Toto dáva najavo afektívnu kolegialitu (collegialitas affectiva), ktorá sa tiež môže stať v niektorých okolnostiach „efektívnou“ (účinnou), a ktorá vzájomne spája biskupov medzi sebou a s pápežom v starostlivosti o Boží ľud (porov. sv. Ján Pavol II., posynod. ap. exhort. Pastores gregis, 8, 2003).

***

Úsilie o budovanie synodálnej Cirkvi – misia, ku ktorej sme všetci povolaní, každý v úlohe, ktorú mu Pán zveruje – so sebou nesie ekumenické dôsledky. Z tohto dôvodu som v príhovore k delegácii Konštantínopolského patriarchátu nedávno vyjadril presvedčenie, že «starostlivé zváženie, ako formulovať v živote Cirkvi princíp synodality a službu toho, kto predsedá, poskytne významný príspevok k rozvoju vzťahov medzi našimi cirkvami» (Príhovor ekumenickej delegácii Konštantínopolského patriarchátu, 27. júna 2015).

Som presvedčený, že v synodálnej Cirkvi sa aj vykonávaniu Petrovho prvenstva (primátu) môže dostať viac svetla. Pápež nestojí osamote nad Cirkvou, ale v jej vnútri ako pokrstený medzi pokrstenými a vnútri biskupského kolégia ako biskup medzi biskupmi, povolaný zároveň – ako nástupca apoštola Petra – viesť Cirkev Ríma, ktorá predsedá v láske všetkým cirkvám (porov. sv. Ignác z Antiochie, List Rimanom, Úvod, PG 5, 686).

Zatiaľ čo zdôrazňujem nevyhnutnosť a urgentnosť premýšľania nad «konverziou pápežstva» (Evangelii gaudium, 32), ochotne opakujem slová môjho predchodcu pápeža Jána Pavla II.: «Ako rímsky biskup viem veľmi dobre [...] že plné a viditeľné spoločenstvo všetkých spoločenstiev, v ktorých mocou vernosti Božej sídli jeho Duch, je naliehavou Kristovou túžbou. Som presvedčený, že mám v tomto smere mimoriadnu zodpovednosť, predovšetkým keď zisťujem ekumenickú túžbu väčšiny kresťanských spoločenstiev a počúvam mne určenú prosbu nájsť takú formu vykonávania primátu, ktorá sa nezriekne podstaty svojho poslania a predsa sa otvorí novej situácii» (Ut unum sint, 95, 1995).

Náš pohľad sa rozširuje aj na ľudstvo. Synodálna cirkev je ako zástava pozdvihnutá uprostred národov (por. Iz 11,12) vo svete, ktorý – hoci sa dožaduje účasti, solidarity a transparentnosti v spravovaní verejných vecí – častokrát odovzdáva osud celých národov do nenásytných rúk malých mocenských skupín. Ako Cirkev, ktorá „kráča spoločne“ s ľuďmi, účastná na súženiach dejín, pestujeme sen o tom, že znovuobjavenie neporušiteľnej dôstojnosti národov a funkcie služby autority dokážu napomôcť aj občianskej spoločnosti, aby sa budovala v spravodlivosti a v bratstve, plodiac krajší svet a svet hodnejší človeka pre generácie, ktoré prídu po nás (porov. Evangelii gaudium, 186-192; Laudato si´, 156-162). Ďakujem.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)