Arcib. Cyril Vasiľ: Oslobodzovanie zajatcov je skutkom milosrdenstva i dnes

Arcibiskup Cyril Vasiľ SJ sa vo svojej rubrike venuje otázke vykupovania a vyslobodzovania zajatcov a otrokov. Pripomína praktizovanie tohto kresťanského skutku milosrdenstva v období účinkovania sv. Cyrila a Metoda, pričom poukazuje na jeho zarážajúcu aktuálnosť práve dnes.

Pred niekoľkými mesiacmi prebehla svetovými médiami správa osobitnej vyslankyne generálneho tajomníka OSN pre oblasť sexuálneho násilia v konfliktoch Zainab Banguraovej o tom, že Islamský štát (IS) zverejnil cenník otrokov so sadzbami, za ktoré si militanti môžu kúpiť zajaté ženy a deti, predovšetkým spomedzi jezídskych a kresťanských zajatcov. Súčasne sa objavili aj informácie o tom, že niektoré charitatívne organizácie aktívne zachraňujú zajatcov práve  tým, že ich „skupujú“ od takýchto priekupníkov, aby  im umožnili návrat na slobodu a k svojim rodinám. Dnes považujeme takéto správy za otrasné a nepredstaviteľné.

V našich duchovných dejinách sa  stretávame  s niečím podobným a to práve v súvislosti s činnosťou  našich vierozvestov s účinkovaním sv. Cyrila a Metoda medzi našimi predkami. Vo všeobecnosti, spomedzi rôznych aspektov ich činnosti je jednou z najznámejších výchova žiakov, učeníkov. Menej pozornosti sa však dáva tým častiam opisu života a činnosti solúnskych bratov, ktoré sú spojené s iným prejavmi kresťanskej lásky, a to s oslobodzovaním väzňov. V skutočnosti so zmienkou o žiadosti sv. Konštantína-Cyrila, aby mu panovníci odovzdali zajatcov aby ich mohol prepustiť na slobodu sa nestretávame len počas jeho veľkomoravskej misie, ale aj pri predchádzajúcej misii medzi Chazarmi. Ako dosvedčuje Život Konštantína: Keď kagan odprevádzal Filozofa, dával mu mnohé dary, ale ich neprijal a hovoril: Daj mi, koľko len máš tu zajatých Grékov, to mi je viac, ako všetky dary. Pozbierali ich do dvesto a dali mu ich. I išiel naradostený svojou cestou. (ŽK 12). Počas pobytu na Veľkej Morave a v Panónii zasa o sv. Cyrilovi  hovorí v tejto súvislosti jeho životopisec: A nevzal ani od Rastislava, ani od Koceľa ani zlata ani striebra, ani iné veci a predniesol slovo evanjelia bez pláce. Vyprosil si len deväťsto zajatcov od oboch a prepustil ich. (ŽK 15).

Vojenské výboje, ako zdroj zisku a prísun lacnej pracovnej sily otrokov boli v tomto období v stredoeurópskom priestore bežnou a rozšírenou praxou. Trh s otrokmi, či už išlo o vojnových zajatcov, alebo inak zotročených jedincov bol  dôležitým prvkom ekonomiky ranofeudálnych štátov.

Vykupovanie zajatcov, otrokov, bol zase rozšíreným skutkom milosrdenstva a prejavom kresťanského citu. Cirkevní predstavitelia – ak sa im aj hneď nedarilo celkom vykoreniť inštitút otroctva – zvlášť sa snažili zamedziť tomu, aby boli do otroctva predávaní kresťania, keďže títo, často prostredníctvom vtedajších židovských obchodníkov, boli predávaní mohamedánskym kupcom na blízkovýchodné trhy, kde okrem straty fyzickej slobody boli nútení stratiť aj duchovnú slobodu a zrieknuť sa kresťanskej viery.

Z historických prameňov sa napríklad dozvedáme o úpornom úsilí pražského biskupa sv. Vojtecha zamedziť práve tomuto typu obchodu, pre ktorý bola Praha významným regionálnym centrom. Medzi iným sa o tom zmieňuje aj člen diplomatického posolstva Cordóbskeho kalifa al Hakama k cisárovi Ottovi niekedy v rokoch 963-965, španielsky Žid, Ibrahím íbn Jakúb at Tartúší.

Spoločníci a učeníci slovanských apoštolov, ktorí ich sprevádzali  na ceste do Ríma, boli svedkami starostlivosti Konštantína-Cyrila o zotročených zajatcov a iste s ním zdieľali jeho starostlivosť o prepustenie uväznených a zotročených. Počas tejto ich prvej cesty  zo slovanských krajov na juh však ešte ani netušili, že aj oni sami neskôr znovu absolvujú túto púť ako otroci. Ako uvádza Život Nauma, jedného zo svätých slovanských sedmopočetníkov, po Metodovej smrti, Vichingovi stúpenci Metodových žiakov „mučili mnoho a druhých predali Židom za odmenu, kňazov i diakonov. Tí Židia pojmúc viedli (ich) do Benátok. A keď ich predali, božím prispením prišiel vtedy cisárov muž do Benátok z Carihradu, cisárovo dielo vykonávajúc. A dozvediac sa o nich i vykúpil ich cisárov muž a tak ich pojmúc, odviedol do Carihradu a povedal o nich cisárovi Bazilovi. A postavili ich naspäť do ich úradov a hodností, za kňazov a diakonov, ako aj prv boli. Aj platy dali, nikto v rabstve neumrel, ale títo v Carihrade cisárom chránení pokoj prijali, oní do Bulharskej zeme príduc s veľkou cťou pokoj prijali“ (P. Ratkoš, Pramene, 289).

Zmienka o vykúpení cyrilo-metodských učeníkov z otroctva zásluhou emisára byzantského cisárstva napĺňa aj logiku dobového kontextu, týkajúceho sa správania sa k otrokom kresťanského pôvodu. Už v roku 840 totiž benátsky dóža Peter Tradonico  podpísal dohodu s franským cisárom Lotharom,  tzv. Pactum Lotharii, ktorej súčasťou bol aj záväzok  nepredávať ďalej do pohanského otroctva kresťanských zajatcov a otrokov. V  roku 880 cisár Karol III obnovil  túto zmluvu s dóžom Orsom Particiacom naliehajúc znova na Benátky, aby upustili od obchodovania s otrokmi.

Môžeme predpokladať, že  ako otroci v Benátkach sa ocitli pravdepodobne skôr tí cyrilo-metodskí učeníci a spoločníci, ktorí s nimi prišli ešte z Byzancie, alebo ešte pravdepodobnejšie tí, ktorí sa mohli pripojiť ku sv. Metodovi, počas jeho návštevy v Konštantínopole v roku 882. Títo novoprišlí Byzantínci boli mohli byť vo väčšej miere považovaní za cudzincov a postihol ich horší osud ako ostatných žiakov. Jedna skupina Metodových učeníkov totiž bola iba vyhnaná z územia spravovaného Svätoplukom, ale našla  si útočište v iných slovanských krajinách, a neskôr, pod vedením sv. Klementa títo Metodovi žiaci založili prekvitajúcu literárnu školu a duchovné centrum v oblasti ochridského jazera patriacej vtedy do Bulharskej ríše. Dá sa predpokladať, že v tomto prípade išlo  skôr o rodených Slovanov, ktorí sa tak aj rýchlo adaptovali v novom prostredí. Skôr by sme teda mohli predpokladať, že do otroctva do Benátok boli predaní tí učeníci, ktorí prišli len nedávno z Konštantínopolu - túto teóriu  môžu potvrdzovať slová o tom, že „vykúpil ich cisárov muž …, odviedol do Carihradu a povedal o nich cisárovi Bazilovi“ a boli  postavení naspäť do svojich úradov, z čoho môžeme dedukovať, že aj predtým tieto úrady v Konštantínopole zastávali.

Ako teda vidíme, skutky telesného milosrdenstva – oslobodzovanie zajatcov, ktoré hojne praktizoval sv. Konštantín-Cyril neskôr Pán odplatil  z živote jeho učeníkov, ktorých z kresťanskej lásky vykúpil z otroctva  cisársky vyslanec v Benátkach.

Vykupovanie väzňov zaraďuje Cirkev medzi skutky telesného milosrdenstva, ku ktorým nás Kristus vyzýva aj v evanjeliu. Svätí Cyril  a Metod na tieto skutky nezabúdali, ba urobili ich pri svojej misii centrálnymi.

So smútkom musím konštatovať, že potreba takýchto skutkov milosrdenstva  je ešte aj dnes, ba práve  dnes znovu potrebná.