Manželia Paloniovci na synode s malým Davidom: Rodina, posolstvo o kráse

Vatikán 10. októbra - Jedným zo sedemnástich manželských párov, ktoré sa ako audítori zúčastňujú na synode o rodine vo Vatikáne, sú manželia Paloniovci. Do Synodálnej auly chodia so svojím malým synom Davidom, ktorý je už známy ako „dieťa synody“. Jeho prítomnosť podstatne znižuje priemerný vek zhromaždenia. Trojmesačný David je dvanástym dieťaťom  Massima a Patrizie Paloniovcov, rodiny Neokatechumenátnej cesty, ktorá už 11 rokov žije v meste Maastricht v Holandsku  na misii. Ako audítori prišli na synodu so svojim svedectvom.

Manžel a otec Massimo v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas vyjadril najprv vďačnosť Svätému Otcovi za pozvanie byť účastnými na tomto zasadnutí synody:

„Sme veľmi vďační Svätému Otcovi, ktorý nás pozval na synodu, aj preto, že toto je jedna z príležitostí vzdať Bohu slávu za všetko, čo urobil v našich životoch. Dostali sme od našich rodičov vieru, ktorá sa rozrástla prostredníctvom cesty kresťanskej iniciácie: dôslednej cesty formácie, v ktorej sa utvára nový človek. V tej istej miere, v akej stráca silu prvotný hriech, rastie krst. To dáva vznik novému človeku, ktorý je schopný milovať, dávať život. Preto sme chceli prijať s radosťou všetky deti, ktoré nám Boh chcel dať. Chceli sme opustiť Rím a odísť do Holandska, krajiny nie ľahkej misie, ale sme spokojní, pretože vidíme, že Boh nám veľmi pomáha.“

Pani Patrizia Paloniová, manželka a matka dvanástich detí vo svojom svedectve povedala:

„Dúfam, že táto synoda odhalí pravdu o encyklike Humanae vitae. Keď som bola zasnúbená, čítala som túto encykliku počas prípravy na manželstvo a videla som, že je tam posolstvo nádeje, celá panoráma, ktorá sa pre mňa otvorila v slobode: rozhodnúť sa v prospech života. Boh nás požehnal mnohými deťmi: každé dieťa prinieslo so sebou mnoho milostí, posilnilo naše vlastné manželstvo. Keď kamaráti detí prídu do nášho domu na návštevu a jeme spolu, hovoria nám: ‚Aké je pekné jesť spoločne.‘ A to najmä v Holandsku, kde už nie je bežným byť spolu pri stole. Aj v tom sa prejavuje spoločenstvo. Takže dúfam, že toto všetko sa ukáže ako posolstvo krásy a nádeje pre svet, pretože svet čaká na svetlo a týmto svetlom je určite kresťanská rodina!“

Na otázku, čo rodiny ako je tá ich, očakávajú od Cirkvi zídenej na synode, Massimo Paloni odpovedá:

„Jedným z kľúčových bodov je odovzdanie viery ďalšej generácii: Ako môžeme my rodičia odovzdať vieru našim deťom? Iste Cirkev je povolaná byť svetlom pre svet, byť kvasom, soľou. Je potrebná autentická viera, a preto je naliehavo potrebná kresťanská iniciácia vo farnostiach.“

Vy ako rodina žijete v sekularizovanom spoločenskom kontexte. Ako vnímate, že ste znamením protirečenia vo svete?

„Mnoho ľudí sa teší zo skutočnosti, že máme toľko detí. A potom naozaj je tu istá nostalgia po Bohu... Ľudia vo svojom vnútri čakajú na dobré správy, na svetlo. My máme v Neokatechumenátnej ceste ‚misiu ad gentes‘: spoločenstvo rodín, ktoré cestujú do najviac odkresťančených krajín sveta, aby sprítomňovali Ježiša Krista uprostred tejto generácie.  Za tým všetkým - za rodinami, ktoré odchádzajú, za otvorenosťou k životu - je kresťanská iniciácia.“

Pani Paloniová na margo kresťanskej formácie dodáva:

„Kontakt s Božím slovom, so sviatosťami a liturgiou, to sú všetko príležitosti. Keď sme v kontakte s Božím slovom, pomaly, pomaly rezonuje v našich životoch. Pýtajme sa: ‚Čo mi chce Boh povedať skrze toto slovo?‘ A pomaly, ako povedal môj manžel, sa nanovo utvára tento nový človek. Všetci sme prijali krst, všetci sme dostali akoby semiačko, ale toto semiačko musí vyrásť. A teda je tu potrebná pomoc, aby rástlo v spoločnosti, kde je ťažké žiť vieru sami, na osobnej úrovni. Pretože predtým bolo všetko v kontexte kresťansko-katolíckom, ktorý pomáhal a bránil našu vieru; a dnes naopak žijeme v sekularizovanom svete, kde je veľmi ťažké žiť vieru na osobnej úrovni. A to je dôvod, prečo je naozaj nutné mať kresťanské spoločenstvo, s ostatnými bratmi, s ktorými sa konfrontujeme, a ktorí sa za nás modlia, keď vedia, že máme ťažkosti. Naša malá komunita bola pre nás pokladom, pretože aj v našom manželstve, v ťažkých chvíľach, ktoré prežívajú mnohé páry vo svete, to, čo nás zachránilo, bola táto komunita. Je to ako malá archa, ktorá v čase povodne, búrky, nás sprevádzala upriamujúc náš pohľad na Krista.“ -jk-