P. Peter Dufka SJ v rubrike venovanej spiritualite tentoraz hovorí o podmienkach účinnosti duchovného sprevádzania, ku ktorým sa sprevádzaná osoba má zaviazať.
V našich predchádzajúcich vysielaniach sme sa venovali vlastnostiam duchovného sprievodcu, na ktorého sa kládli a vždy sa budú klásť isté nároky. Účinnosť duchovného rastu však nezávisí len od kvalít duchovného sprievodcu, ale v nie menšej miere i od disponibility sprevádzanej osoby. I na ňu sa kladú nároky.
Ak chceme hlbšie spoznať úlohy duchovne sprevádzanej osoby, mali by sme sa aspoň v krátkosti vrátiť k bohatej tradícii duchovného sprevádzania a pokúsiť sa aplikovať toto duchovné bohatstvo na nové kultúrno-spoločenské podmienky. Zo spomínanej tradície možno jasne vypozorovať, že sprevádzaná osoba mala zachovávať predovšetkým tri záväzky: poslušnosť, vytrvalosť a otvorenosť. Tieto záväzky i v dnešných zmenených spoločenských podmienkach majú pre duchovný rast človeka stále svoje miesto. Skúsme si ich v krátkosti všimnúť.
1. Poslušnosť voči predstavenému. Táto poslušnosť sa zachováva predovšetkým v kláštoroch a týka sa hlavne zasvätených osôb. V spisoch mníšskej tradície sa nachádza vyjadrenie, že postava predstaveného - abata je syntézou troch autorít. Duchovnej autority púštneho otca, osoby, ktorá stojí na čele kresťanskej komunity a otca rodiny.
Poslušnosť voči predstavenému, ktorý má svoju autoritu, sa považuje za prostriedok pre nasledovanie Božej vôle. Je to spôsob, ako predísť jednému z najväčších nebezpečenstiev pre duchovný život človeka, a to nasledovať svoju vlastnú vôľu. Sv. Doroteo z Gazy vidí v realizovaní svojej vlastnej vôle bronzový múr postavený medzi človekom a Bohom.
Poslušnosť však nie je cestou dokonalosti len pre mníchov a zasvätené osoby. Slovo mních je odvodené od slova monos – jeden (sám), čo poukazuje na stav človeka, v ktorom sa nachádza pred Bohom. Každý človek je pred Bohom sám, nech by bol obkolesený akýmkoľvek množstvom ľudí. Mravný zákon Božích prikázaní má vpísaný vo svojom vnútri a sám sa rozhoduje, či ho bude rešpektovať, alebo nie. A tento druh poslušnosti zaväzuje každého kresťana i dnes.
2. Vytrvalosť. Bola a je typom askézy, ktorá pre zasvätenú osobu bola súčasťou každodenného života. Etymológia gréckeho slova askeo, askesis poukazuje vo všeobecnosti na:
Origenes nazýva asketai tých, ktorí praktizujú život dokonalosti a ktorí systematicky pracujú na nadobudnutí duchovných kvalít. Vytrvalosť je spôsob pestovania duchovných hodnôt, ktorý je dnes rovnako aktuálny ako v minulosti. Podobne platí pre duchovný rast, ako pre zdokonaľovanie akejkoľvek profesionálnej činnosti. Robiť len to, čo je momentálne výhodné alebo príjemné, nevedie k žiadnemu hodnotnému cieľu ani dnes.
3. Otvorenosť (exagoreusis). Nejde tu o vyznanie hriechov v sviatosti zmierenia, ktorú môže vysluhovať iba kňaz. Ide o odhalenie vlastných myšlienok (logismoi), všetkého toho, čo vyrušuje dušu človeka. Ide o zdôverenie sa s tým, aké myšlienky sa rodia v srdci človeka, čo ho vyrušuje a čo mu prináša radosť a pokoj. Čo by rád realizoval a po čom v hĺbke srdca túži. Toto vyjavenie vlastných myšlienok bolo vždy istým spôsobom pomoci, prípadne korekcie druhého. Sv. Doroteo z Gazy raz povedal svojmu obľúbenému duchovnému synovi: Keď si hladný, najedz sa, len mi povedz, čím sa sýtiš. Jedenie sa vzťahuje na duchovný pokrm. Ide o myšlienky ktorými sa človek sýti a ktoré dominujú v mysli a v srdci sprevádzanej osoby. Tieto ho totiž pomaly a nenápadne ovplyvňujú a menia. Preto im treba venovať zvýšenú pozornosť.
Túto potrebu hovoriť o vnútorných zážitkoch, pocitoch či myšlienkach pociťuje moderný človek rovnako dnes, ako pred mnohými storočiami. Problém je len v tom, keď sa zdôveruje a radí s osobami, ktoré nemajú duchovné rozlišovanie a ktoré si on sám vyberá na základe príjemnosti a nie užitočnosti pre svoj duchovný život.
Tradičné povinnosti zasvätených osôb majú svoju aktuálnosť i dnes. Súvisia s duchovným rastom každého kresťana. Avšak moderný človek má s realizovaním všetkých týchto troch úloh isté ťažkosti. Podľa pastorálnej konštitúcie Druhého vatikánskeho koncilu Gaudium et Spes človek dnešnej doby prežíva zmeny sociálne, psychologické, morálne a náboženské, ktoré spôsobujú hlbšiu nevyrovnanosť a krehkosť jeho srdca. Preto tradičné povinnosti neprijíma s ľahkosťou.
1. Poslušnosť je niečo, čo v ňom takmer automaticky vyvoláva obavy. S nedôverou sa pozerá na každú autoritu. Z jeho povedomia sa vytratil pôvodný základ slova autorita, ktorým je latinské slovo augere a ktoré znamená zväčšovať, spôsobovať rast. Obsah tohto slova dnešný človek takmer automaticky spája s mocou a silou, ale často i s falošnou dôležitosťou a nespravodlivosťou.
2. Vytrvalosť a askéza. Toto sú kategórie, ktoré v kontexte spoločenských a psychologických zmien dnešného človeka nemajú významnú prítomnosť. V spoločnosti sa silne pociťuje istá kríza vytrvalosti a záväzku, ktorá zasahuje rodiny, ale výrazne sa dotýka i kňazského, rehoľného a vo všeobecnosti kresťanského povolania.
3. Otvorenosť (exagoreusis). I v tejto oblasti, ktorá predpokladá úprimný i priamy vzťah k predstaveným alebo vo všeobecnosti k duchovnému vedeniu, dnešný človek prežíva istú ťažkosť. Dôvody by bolo treba hlbšie študovať a celkom isto ide o zložitý komplex motívov. Nie na poslednom mieste k nim patrí i nevyvážené používanie komunikačných prostriedkov, ktoré spôsobuje ťažkosť v priamej komunikácii. I tento aspekt je jednou zo psychologických zmien, ktoré zažíva dnešný človek na svojej duchovnej ceste.
Milí priatelia, duchovné sprevádzanie dnes neuberá nič z bohatej tradície duchovného sprevádzania minulosti. Neumenšuje očakávania a požiadavky, ktoré sa kladú na duchovného sprievodcu a neuberá z povinností sprevádzanej osoby. Podľa niektorých odborníkov však dnešný človek čelí väčším spoločenským, morálnym a psychologickým zmenám, ktoré spôsobujú jeho krehkosť a vnútornú nevyrovnanosť. Táto skutočnosť robí dnes účinné duchovné sprevádzanie oveľa náročnejším ako v minulosti, ale i oveľa potrebnejším.
All the contents on this site are copyrighted ©. |