Komentár Jozefa Kováčika: Božie pohladenie

Komentár pripravil Jozef Kováčik, farár Farnosti Kráľovnej rodiny v Bratislave a programový riaditeľ Televízie LUX.

Božie pohladenie

Počas uplynulých dní sme zažili Božie pohladenie. Práve toto slovné spojenie ma napadlo pri pohľade na pokojný a radosťou naplnený dav v Bratislave počas Národného pochodu za život. To isté slovné spojenie neváham použiť ani v súvislosti s homíliou arcibiskupa Cyrila Vasiľa v Šaštíne. Katolícka cirkev i mnohí ďalší, ktorým ide o hodnoty života, ukázali Slovensku, a ako je vidno z reakcií sveta, nielen Slovensku, tvár inteligencie, rozvahy a schopnosti viesť kultúrny dialóg. Preto som sa tešil, že v spoločnosti sa vytvorí priestor na dialóg. Pretože ohľadom hodnôt života sme doteraz boli zo strany tvorcov verejnej mienky skôr svedkami jednostranného útočného systému, ktorý vo futbale nazývajú „totálny futbal“. Omnoho viac v tom marazme zamrzeli aj slová kňaza, pre ktorého je aktivita pochodu za život formou demonštrácie sily. Škoda, že nezažil osobne atmosféru v Bratislave. Z Českej republiky to zasa do Bratislavy až tak ďaleko nie je.

Ale poďme o kúsok ďalej. Po kázni arcibiskupa Vasiľa som naozaj očakával kultúrny dialóg. Príhovor pred desaťtisícami pútnikov v Šaštíne a ďalšími stotisícmi pred televíznymi obrazovkami a rozhlasovými prijímačmi dával predpoklad na otvorenie dialógu. Až na zopár nepodstatných riadkov týkajúcich sa výlučne témy migrantov- nič. Ak pochodujú také, či onaké skupinky, ktorých počet zvyčajne nepresiahne niekoľko stoviek ľudí, ak sa vyjadrí taká, či onaká celebrita ohľadom tzv. ľudských práv, či dokonca ak kikiríka kohút vo farnosti na sídlisku, je to v médiách téma aspoň na tri dni. Po kázni arcibiskupa sa deň po púti pre občana Slovenskej republiky zľahla zem. Buď teda na ňu Slovensko nedorástlo, alebo tábor tých, ktorí s ňou nesúhlasia, nemá nikoho, kto by bol schopný dialógu. Opätovne teda zopakujem, chvála Pánu Bohu, že Cirkev na Slovensku má svoje médiá, cez ktoré je možné počuť hlas, ktorý by bol inak umlčaný. To isté platí o Národnom pochode za život. Množstvo ohlasov na priamy prenos z udalosti prostredníctvom TV LUX a Rádia Lumen bolo nielen splneným snom pre starých a chorých, ktorí do Bratislavy cestovať nemohli, no zároveň i príležitosťou pre tých, ktorí si nechcú svoj názor nechať diktovať vybranými komentátormi, či sociológmi, ktorí skôr, ako prehovoria, majú svoj názor vopred formulovaný. Tak, ako jedna z novinárok, ktorá potvrdila, že v novinách boli už pred samotným pochodom pripravené články o tom, ako sa bude informovať, hoci sa ani nezačal. V tejto grotesknej skladačke vyznela zúfalo i poznámka redaktorky jednej z komerčných televízií v novinárskom centre v Šaštíne počas púte, či „tá Sedembolestná ešte žije a či je možné s ňou urobiť rozhovor“. To sa na ňu už neveriacky pozreli aj ostatní kolegovia, novinári.

Takisto som neveril vlastným očiam, keď som si v jednom z denníkov deň po pochode prečítal nasledovné: „Otcovia biskupi a s nimi desiatky tisíc pochodujúcich vravia, že 7 500 žien, ktoré minulý rok podstúpili interrupciu, by si malo za úkladnú vraždu odsedieť 20 až 25 rokov. A to si ešte môžu gratulovať. Lekári, ktorí sa tohto zločinu dopustili na viacerých osobách, by bez diskusie dostali doživotie. Veru, ťažko pohľadať rukolapnejší dôkaz, že definíciou viery je odhodlanie nedať sa vo svojich šialenstvách zastaviť rozumom.  Viera je definovaná tým, že sa nemôže zastaviť pred rozumom. Krasorečnenie bokom - kto v dvadsiatom prvom storočí prichádza s takýmto programom, kto stotožňuje jednodňovú zygotu s človekom, toho nemožno brať vážne ani sekundu, pretože si dobrovoľne vystavuje diagnózu blázna”. Neviem, kde pán Tkačenko bol, no na námestí v Bratislave určite nie. Klamstvá podsunuté čitateľom sú stále menej účinné. Sú paranojou hraničiacou s komunistickým prenasledovaním v mene novodobej ideológie. 

Napriek tomu všetkému, či možno práve preto, sa opätovne potvrdilo, že Boh má svoje cesty, ktoré veľakrát nie sú ľudskými cestami. Množstvo ľudí, ich kultivovaný prejav, schopnosť izolovať negatívny fundamentalizmus a negativizmus, ale predovšetkým radosť, ktorá bola citeľná doslova všade - od zákulisia pódia, cez účinkujúcich, dobrovoľníkov, až po jednoliaty dav, ktorý nebol stádom, ale živým organizmom. Boh naozaj kráčal v nedeľu na čele pochodu, ako povedal v predvečer jeho konania arcibiskup Zvolenský. Bol to organizmus, ktorý vydal svedectvo o tom, že život je radosť.