Homília Svätého Otca v El Cobre: Žiť revolúciu nehy, vychádzať spolu s Máriou

Homília Svätého Otca Františka pri svätej omši v Národnej mariánskej svätyni El Cobre (Santuario de la Virgen de la Caridad del Cobre) v Santiagu de Cuba 22. septembra 2015

Evanjelium, ktoré sme práve počuli, nás stavia pred dynamiku, ktorú Pán vyvoláva zakaždým, keď nás navštevuje: vyvádza nás z domu. Sú to obrazy, ktoré sme pozvaní kontemplovať viacero ráz. Prítomnosť Boha v našom živote nás nikdy nenechá pokojných, ženie nás neustále do pohybu. Keď nás navštevuje Boh, vždy nás vábi von z domu. Sme navštevovaní, aby sme navštevovali, stretávaní, aby sme stretávali, milovaní, aby sme milovali.

Vidíme tu Máriu, prvú učeníčku. Dievča asi vo veku 15 až 17 rokov, ktorá bola v jednej dedinke Palestíny navštívená Pánom, ktorý jej oznamoval, že sa stane Matkou Spasiteľa. Ďaleko od toho, aby sa považovala za ktovie koho a aby si myslela, že všetci jej budú pomáhať a slúžiť, vychádza z domu a ide slúžiť. Ide pomáhať svojej príbuznej Alžbete. Radosť, ktorá vyviera z poznania, že Boh je s nami, s naším národom, prebúdza naše srdce, uvádza do pohybu naše nohy, „vábi nás von“, vedie nás k deleniu sa o prijatú radosť, delením sa o ňu formou služby, venovaním sa všetkým tým „chúlostivým“ situáciám, ktoré prežívajú naši blízki alebo príbuzní. Evanjelium nám hovorí, že Mária sa ponáhľala, krokom pozvoľným, ale vytrvalým, krokmi, ktoré vedia, kam ísť; sú to kroky, ktoré ani neutekajú, aby na miesto „dorazili“ prirýchlo, a nie sú ani príliš pomalé, že by tam „nedorazili“ vôbec. Ani chvatná, ani mdlá, Mária sa ponáhľa, aby sprevádzala svoju príbuznú, tehotnú v pokročilom veku. Mária, prvá učeníčka, sama navštívená, vyšla na návštevu. A od toho prvého dňa to bolo vždy jej zvláštnou charakteristikou. Bola to žena, ktorá navštívila toľko mužov i žien, detí, starcov, mladých. Vedela navštíviť a sprevádzať mnohé naše národy v dramatických stavoch ich zrodu; chránila zápas všetkých tých, ktorí trpeli kvôli obrane práv svojich detí. A teraz, neprestáva nám prinášať Slovo života, svojho Syna, nášho Pána.

Aj tieto kraje boli navštívené jej materskou prítomnosťou. Kubánska vlasť sa zrodila a rástla v horlivej oddanosti Láskavej Panne (Virgen de la Caridad). „Ona dala vlastnú a osobitnú formu  kubánskej duši – napísali biskupi tejto krajiny –  vzbudzujúc v srdci Kubáncov najvyššie ideály lásky k Bohu, k rodine a vlasti.”

Potvrdzujú to aj vaši krajania spred sto rokov, keď žiadali pápeža Benedikta XV. o vyhlásenie Láskavej Panny za Patrónku Kuby, a napísali: „Ani nešťastia, ani straty nie sú schopné uhasiť vieru a lásku, ktorú náš katolícky ľud vyznáva tejto Panne, ale naopak, v najväčších životných zvratoch, keď bola veľmi blízko smrť alebo sa približovala beznádej, vždy povstala ako svetlo, ktoré rozháňa každé nebezpečenstvo, ako rosa, ktorá utešuje ... vízia tejto požehnanej Panny, v plnom zmysle kubánskej, ... pretože takto ju milovali naše nezabudnuteľné matky, takto ju velebia naše manželky.” Takto to napísali pred sto rokmi.

V tejto svätyni, ktorá uchováva pamäť svätého veriaceho Božieho ľudu, kráčajúceho na Kube, Mária je uctievaná ako Matka Lásky. Odtiaľto chráni naše korene, našu identitu, aby sme nezišli na cesty zúfalstva. Duša kubánskeho ľudu, ako sme práve počuli, bola stvárňovaná uprostred bolestí, strát, ktoré neboli schopné uhasiť vieru; tú vieru, ktorá sa udržala živá vďaka mnohým starým mamám, ktoré naďalej udržiavali, v domácej každodennosti, živú prítomnosť Boha; prítomnosť Otca, ktorý oslobodzuje, posilňuje, uzdravuje, dodáva odvahu a je bezpečným útočiskom a znamením nového vzkriesenia. Staré mamy, matky a mnohí iní, ktorí s nehou a citlivosťou boli znamením návštevy - ako Mária -, odvahy, viery, pre svoje vnúčatá, vo svojich rodinách. Udržiavali otvorený priezor, malý ako horčičné zrnko, prostredníctvom ktorého Duch Svätý neustále sprevádzal tento chvejúci sa ľud.

A „vždy, keď sa pozrieme na Máriu, dokážeme znovu uveriť v revolučnú silu nežnosti a lásky“ (Evangelii gaudium, 288).

Z generácie na generáciu, deň za dňom sme pozývaní obnovovať našu vieru. Sme pozývaní žiť revolúciu nehy ako Mária, Matka Lásky. Sme pozývaní „vychádzať z domu“, udržiavať oči a srdce otvorené pre druhých. Naša revolúcia prechádza nehou, radosťou, ktorá sa vždy stáva blízkosťou, ktorá sa vždy stáva spolucítením – čo nie je ľútostenie, ale cítenie bolesti spolu s druhým pre oslobodenie – a vedie nás k zainteresovanosti, aby sme slúžili v živote druhých. Naša viera nás vyvádza z domu ísť v ústrety druhým, aby sme sa delili o radosti a bolesti, nádeje a sklamania. Naša viera nás vyvádza von z domu, aby sme navštevovali chorého, väzňa, toho, kto plače, ale sa aj vedeli smiať s tým, ktorý sa smeje, tešiť sa z radostí blížnych. Ako Mária chceme byť Cirkvou, ktorá slúži, ktorá vychádza z domu, ktorá vychádza zo svojich chrámov, vychádza zo svojich sakristií, aby sprevádzala život, podopierala nádej, bola znamením jednoty ľudu, šľachetného a dôstojného. Ako Mária, Matka Lásky, chceme byť Cirkvou, ktorá vychádza z domu, aby stavala mosty, rúcala múry, zasievala zmierenie.

Ako Mária chceme byť Cirkvou, ktorá vie sprevádzať všetky „chúlostivé“ situácie nášho ľudu, byť angažovaní v živote, v kultúre, v spoločnosti, neskrývajúc sa, ale kráčajúc s našimi bratmi, všetci spoločne. Všetci spoločne, slúžiac, pomáhajúc. Všetci, deti Božie, deti Márie, deti tejto šľachetnej kubánskej zeme.

Toto je naša najvzácnejšia „meď“ [pozn.: svätyňa El Cobre je pomenovaná podľa bane na meď], toto je naše najväčšie bohatstvo a najlepšie dedičstvo, ktoré môžeme zanechať: ako Mária sa učiť vychádzať z domu na chodníky návštevy. A učiť sa modliť s Máriou, pretože jej modlitba je naplnená spomienkou a vďakou; je to pieseň Božieho ľudu, kráčajúceho dejinami. Je živou spomienkou, že Boh je uprostred nás; je trvalou spomienkou, že Boh zhliadol na poníženosť svojho ľudu, ujal sa svojho služobníka ako sľúbil našim otcom a ich potomstvu naveky.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)