2015-09-21 11:05:00

Homília, ktorú pápež v Havane odovzdal zasväteným v písomnej podobe


Text homílie, ktorú Svätý Otec František v písomnej forme odovzdal  kňazom, seminaristom a zasväteným osobám pri spoločnej modlitbe vešpier v nedeľu 20. septembra 2015 v havanskej katedrále zasvätenej Nepoškvrnenému Počatu Panny Márie a sv. Krištofovi. Namiesto pripraveného textu pápež František predniesol spontánny príhovor, v ktorom reagoval na svedectvá miestneho arcibiskupa a rehoľnej sestry, ktoré zazneli v úvode stretnutia.

Zhromaždili sme sa v tejto historickej havanskej katedrále, aby sme žalmami spievali o Božej vernosti voči svojmu ľudu a ďakovali mu za jeho prítomnosť a nekonečné milosrdenstvo. Vernosť a milosrdenstvo sú nielen v múroch tohto domu, ale aj v niektorých z vás, ktorí máte už „biele vlasy“. Je to živá pamiatka na fakt, že „nekonečné je jeho milosrdestvo a jeho vernosť trvá naveky“. Bratia spoločne sa za to poďakujme Pánovi!

Ďakujme za prítomnosť Ducha Svätého s jeho bohatstvom rôznych chariziem v tvárach mnohých misionárov, ktorí prišli do tejto zeme a stali sa Kubáncami medzi Kubáncami, znamením, že Pánovo milosrdenstvo je večné.

Evanjelium nám predstavuje Ježiša v dialógu s Otcom, vovádza nás do centra hlbokého vzťahu medzi Otcom a Synom, ktorý sa stal modlitbou. Keď sa približovala jeho hodina, Ježiš sa modlil k Otcovi za svojich apoštolov, za tých, ktorí boli s ním a za tých, ktorí prídu po nich (por. Jn 17,20). Tento fakt, že vo svojej kľúčovej hodine Ježiš vkladá do modlitby život jemu blízkych a náš život, nás privádza k zamysleniu. Prosí Otca, aby ich udržal v jednote a v radosti. Ježiš dobre poznal srdcia svojich blízkych a pozná dobre aj naše srdcia. Preto sa modlí a prosí Otca, aby sa ich nezmocnilo vedomie, ktoré vedie k izolovaniu sa, k úteku ku vlastným istotám, do vlastného priestoru, k nezáujmu o život druhých a k uzatvoreniu sa do malých domách firmičiek, ktoré rozbíjajú mnohoforemnú tvár Cirkvi. Sú to situácie, ktoré ústia do individualistického smútku, smútku, ktorý postupne prenechá miesto roztrpčeniu, neustálemu sťažovaniu sa, monotónnosti; „toto nie je Božou túžbou pre nás, toto nie je život v Duchu“ (Evangelii gaudium, 2), ku ktorému ich povolal, ku ktorému nás povolal. Preto sa Ježiš modlí, prosí, aby neprevážili v našom srdci smútok a izolácia. A my chceme urobiť to isté, chceme sa pripojiť k Ježišovej modlitbe, k jeho slovám, aby sme tak spoločne povedali: «Otče, zachovaj ich vo svojom mene … aby boli jedno ako my» (Jn 17,11) «a aby vaša radosť bola úplná» (Jn 15,11).

Ježiš sa modlí a pozýva nás modliť sa, pretože vie, že sú veci, ktoré môžeme dostať iba ako dar, veci, ktoré môžeme žiť iba ako dar. Jednota je milosť, ktorú nám môže dať iba Duch Svätý a od nás sa očakáva, že o ňu budeme prosiť a dáme zo seba to najlepšie, aby nás tento dar premenil.

Veľmi často sa zamieňa jednota s uniformnosťou, s tým, že všetci robia, cítia a konajú rovnako. Toto nie je jednota, ale homogénnosť. To znamená zabiť život Ducha, zabiť charizmy, ktoré on rozdal pre dobro svojho ľudu. Jednota je ohrozovaná vždy, keď chceme, aby ostatní boli na náš obraz a podobu. Preto je jednota darom, nie je to niečo, čo môžeme nasilu, alebo zákonom nanútiť. Som veľmi rád, že vás tu vidím, mužov a ženy rôznych generácií, životných skúseností, zjednotených v spoločnej modlitbe. Prosme Boha, aby v nás dával vzrastať túžbe po blízkosti. Aby sme si mohli boli blízkymi, byť pospolu s našimi rozdielnosťami, sklonmi, štýlmi, ale stále blízki. S našimi diskusiami, našimi „hádkami“, hovoriac priamo do očí, a nie poza chrbát. Nech sme pastiermi, ktorí budú blízki svojmu ľudu, nech sa vystavíme otázkam, nech sa nás naši ľudia pýtajú. Konflikty a diskusie v Cirkvi sa dajú očakávať, a odvážil by som sa dokonca povedať, že sú aj nevyhnutné. Sú znakom toho, že Cirkev je živá a Duch Svätý neustále koná a robí ju dynamickou. Beda tým komunitám, kde neexistuje „áno“ alebo „nie“! Sú ako tí manželia, čo už viac nediskutujú, lebo stratili záujem o seba, stratili lásku.

Na druhom mieste sa Pán modlí, aby sme boli naplnení „tou istou dokonalou radosťou“, akú má on (por. Jn 17,13). Radosť kresťanov a osobitne zasvätených je veľmi jasným znamením Kristovej prítomnosti v ich živote. Keď sú tu smutné tváre, znamená to poplach, znamená to, že tu nie je niečo v poriadku. A Ježiš o to prosí Otca práve tesne pred tým, ako vstúpi do olivovej záhrady, keď musí obnoviť svoje „fiat“. Nepochybujem, že vy všetci musíte niesť váhu nemálo obiet a že pre niektorých boli po desaťročia tieto obety veľmi tvrdé. Ježiš sa modlí aj uprostred svojej obety, aby sme nestratili radosť z vedomia, že on premáha svet. Toto je istota, ktorá nás vedie deň čo deň znovupotvrdzovať našu vieru. „On (svojou modlitbou, na tvári nášho ľudu), nám umožňuje zdvihnúť hlavu a začať odznova; s nehou, ktorá nás nikdy nesklame a ktorá nám vždy vie prinavrátiť radosť” (Evangelii gaudium, 3).

Ako je to dôležité, aké je to cenné svedectvo pre život kubánskeho ľudu, keď budeme vždy a všade vyžarovať radosť, napriek únave, skepticizmu a niekedy aj beznádeji, ktorá je veľmi nebezpečným pokušením, ktoré spôsobuje odumretie duše!

Bratia, Ježiš sa modlí, aby sme boli jedno a jeho radosť ostala v nás. Urobme to isté: spojme sa jedni s druhými v modlitbe.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)








All the contents on this site are copyrighted ©.