Čítaj článok Čítaj menu

Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:

Rubriky \ Pre gréckokatolíkov

Arcibiskup Cyril Vasiľ: Liturgický spev slovenských gréckokatolíkov

Arcibiskup Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi - EPA

23/08/2015 14:40

Sekretár Kongregácie pre východné cirkvi arcibiskup Cyril Vasiľ SJ v pravidelnej rubrike pre gréckokatolíkov vysvetľuje proces formovania tradície liturgického spevu u slovenských gréckokatolíkov.

Jednou z všeobecne vnímaných charakteristík gréckokatolíckeho liturgického života je liturgický spev. Jednotlivé východné cirkvi sa ním odlišujú od  latinskej cirkvi, od tradície iných východných cirkví a neraz aj medzi sebou v rámci toho istého východného, napríklad byzantského obradu. Toto všeobecné tvrdenie platí samozrejme aj o našej slovenskej gréckokatolíckej cirkvi. Pri zrode nášho chrámového spevu slúžili bezpochyby za vzor pôvodné grécke melódie. Dosvedčuje to aj ľubľanská varianta Žitia Konštantínovho, slovami: „(Konštantín) preložil celý cirkevný poriadok, naučil svojich žiakov utreni i hodinkám, obednici, večierni i povečerii aj eucharistickej službe a nechal ich tam učiť aj iné náuky, gramatiku a muziku.“ Tieto pôvodné byzantské melódie však postupom stáročí jednotlivé slovanské národy a miestne cirkvi upravovali a pretvárali podľa vlastnej mentality. Nedostatok písomných záznamov nám neumožňuje sledovať všetky etapy tohto vývoja, ktorý  prebiehal aj odovzdávaním zvykov a tradícií nepísanou formou.

Dôležitú úlohu zohrala funkcia cirkevných spevákov - kantorov, ktorí si často z generácie na generáciu odovzdávali jednotlivé nápevy. Prirodzený talent nahrádzal vyššie teoretické hudobné vzdelanie. Formácia týchto kantorov prebiehala však často aj v špecializovaných strediskách, pri kláštoroch a v neskoršom období v seminároch, resp. učiteľských akadémiách. Po uzatvorení užhorodskej únie, a najmä v poslednej štvrtine 18. storočia - po kánonickom  erigovaní mukačevskej eparchie, do ktorej  patrili aj gréckokatolíci na našom území - sme svedkami stále vedomejšej snahy o ustálenie formy liturgického spevu a o jeho pozdvihnutie na vyššiu duchovnú i hudobnú úroveň. Už prvému mukačevskému biskupovi Andrejovi Bačinskému ležali na srdci otázky liturgie, používanie cirkevno-slovanského jazyka a príprava kléru, kantorov a cirkevných učiteľov aj v obradovej oblasti.

Zjednocovanie cirkevných obradov sa dotýkalo viacerých oblastí cirkevného života. V roku 1792 tento biskup vyslal dvoch svojich baziliánskych mníchov do kyjevo-pečerskej lavry, aby sa tam zdokonalili v obradosloví. Bačinský si prial aby sa z obradu mukačevského biskupstva odstránili nepresnosti a aby sa zjednotil s obradom používaným na Ukrajine. Nedostatok tlačených kníh a notového materiálu však bol prekážkou širšieho zapojenia ľudu pri niektorých náročnejších liturgických slúženiach. Prvé pokusy o odstránenie tejto prekážky nejednotnosti, vidíme v zostavovaní notovaných príručiek liturgického spevu, tzv. Irmologionov. Názov pochádza z gréckeho eiro = zjednocujem, zväzujem. Irmos je teda prvý tropár v kánone, jednotiaci vzor, podľa ktorého sa skladajú a spievajú ďalšie liturgické piesne. Zbierka týchto vzorových nápevov sa teda začala nazývať Irmologion. Tradične hlavnou zložkou Irmologionu býva tzv. Oktoich - Osmohlasnik, teda súbor ôsmich rozličných vzorových nápevov na spievanie jednotlivých menlivých častí liturgie, večierne a utierne. Zvyčajne býva doplnený aj nápevmi akathistov a molebenov, nápevmi používanými pri slávení jednotlivých sviatostí a svätenín a na jednotlivé sviatky liturgického roka, na obdobie pôstu a najmä Veľkej noci.

Pri príprave kantorov v mukačevskej eparchii sa okrem miestnej tradície vyučoval spev aj na základe irmologionov z ukrajinskej Haliče. Dovoz liturgických kníh a aj speváckych príručiek spoza Karpát umožnil čerpanie z tamojšej hudobnej tradície. 

Jeden z najznámejších tvorcov a rozširovateľov ešte rukopisných Irmologionov v mukačevskej eparchii bol šarišský rodák Ivan Juhasevič (1741-1814), ktorý vyštudoval v Uspenskom stauropegijskom kolégiu vo Ľvove a po návrate domov, bol učiteľom a kantorom v rozličných farnostiach. Koncom 18. a zač. 19. stor. svojou činnosťou značne prispel k zjednocovaniu rôznych variant ľudového liturgického spevu, veď jeho rukopisné irmologiony boli používané napr. v Kamionke a v Stráňanoch (Folvarku) na Spiši, ale aj v obci Nevické pri Užhorode. Juhasevič ručne prepísal viac ako 38 irmologionov, ktoré sa potom používali v rozličných farnostiach. Opieral sa pritom o ľvovské vydanie z roku 1707. Niektoré vzácne exempláre týchto jeho rukopisných irmologionov sú dnes uložené v bibliotéke Karlovej univerzity v Prahe a v múzeu vo Svidníku.

Pre rozvoj liturgického spevu, predovšetkým ľudového spevu je dôležitým medzníkom rok 1866, kedy Andrej Popovič, farár vo Veľkej Kopani vydal tlačou tzv. Veľký Zborník, ktorý bol akýmsi výťahom z rozličných liturgických kníh na obdobie celého liturgického roku. Táto kniha konečne umožnila široké zapojenie veriacich do liturgie, zvlášť do modlitby večierne a utierne. To so sebou prinieslo aj nový rozkvet ľudového chrámového spevu v našej cirkvi, ktorý na rozdiel od spevácky náročných mníšskych nápevov jednotlivých kláštorov sa vyznačuje svojou relatívnou jednoduchosťou, mohutnosťou a vysokou melodickosťou. Tento typ spevu, ľudový chrámový spev  - cerkovnoje prostopinije sa nakoniec stal jednotným a oficiálnym nápevom našej cirkvi. Zásluhu na tom majú predovšetkým dve osoby: Ivan Bokšaj a Josif Malinič.

Roku 1906, mukačevský biskup Július Fircák, v snahe o zjednotenie cirkevného života v svojej eparchii obrátil svoju pozornosť aj na oblasť cirkevného spevu. Využil tú skutočnosť, že v tom čase bol dirigentom v užhorodskej katedrále mimoriadne talentovaný 32 ročný o. Ivan Bokšaj.  Tohto biskup poveril náročnou úlohou zreorganizovania a kodifikovania nášho liturgického spevu. Pri tejto jeho úlohe sa mu stal neoceniteľným pomocníkom, ba vlastne hlavným prameňom jeho práce, kantor užhorodskej katedrály Josif Malinič. Tento bol hudobne síce takrečeno negramotný, nepoznal ani noty, ale bol geniálnym samoukom s obdivuhodnou hudobnou pamäťou. Ovládal naspamäť takrečeno všetky liturgické nápevy na jednotlivé liturgické slávenia. Bol skutočnou studnicou starej ľudovej tradície. Malinič z rozličných nápevov rozsiahlej mukačevskej eparchie sa opieral predovšetkým o ten variant spevu, ktorý existoval v okolí Užhorodu a ktorý najlepšie ovládal. Bokšaj trpezlivo zapisoval predspevované nápevy, opravoval ich iba v najnutnejších prípadoch, poslúžiac si už existujúcimi irmologionmi miestnymi, alebo ukrajinského pôvodu. Takto spoločne zostavené Cerkovnoje prostopinije vyšlo tlačou roku 1906 v Užhorode v staroslovienčine a v Budapešti vyšlo maďarské vydanie obohatené o klavírny sprievod.  Jeho užhorodské vydanie Cerkovnaho prostopinija sa stalo oficiálnym predovšetkým pre celú mukačevskú, a neskôr aj pre prešovskú eparchiu, a maďarskú hajdudorožskú eparchiu, kde slúžilo ako základná príručka pri výchove kňazov v seminári a pri príprave kantorov a učiteľov cirkevných škôl.

Melódie liturgického spevu, ktoré sa týmto spôsobom ustálili sa stali významným zjednocovacím prvkom medzi všetkými gréckokatolíkmi, ktorí odvodzujú svoj historický pôvod z mukačevskej eparchie, nech sa už dnes hlásia k rusínskemu, slovenskému, ukrajinskému, ale aj maďarskému etniku. Nejde pritom o zanedbateľnú skutočnosť, keďže tieto melódie sa neskôr preniesli aj do USA a do Kanady, kde sa organizovali gréckokatolícke farnosti z emigrantov pochádzajúcich z mukačevskej a prešovskej eparchie. Aj v Juhoslávii (resp. v štátoch bývalej Juhoslávie) ich spievajú rusínski veriaci križevackej eparchie, a ako tzv. bačvansky nápev sú známe aj gréckokatolíkom iných národností.

Súčasné preklady liturgických textov do živých rečí sa museli a musia neustále konfrontovať s touto hlboko vžitou tradíciou a silou týchto melódií, ktoré sa stali súčasťou kultúrneho dedičstva týchto národov. O tom, ako silne sú v duchovnej pamäti našich národov vžité tieto melódie sa presvedčili všetci tí, ktorí pri prekladoch liturgických spevov do slovenčiny a pri ich zhudobňovaní sa neustále potýkali a potýkajú s dilemou, či zachovať vernosť rytmickým požiadavkám slovenského jazyka a prispôsobiť im mierne melódie liturgikcých nápevov, alebo sa pasívne zmieriť so skutočnosťou, že aj v slovenčine veriaci tvrdošijne spievali a spievajú liturgické spevy rytmikou a frázovaním vžitými podľa cirkevno-slovanského originálu. Ďalšie hľadanie  múdrej syntézy, či kompromisu pri riešení tejto citlivej otázky, je jednou z úloh našej cirkvi do budúcnosti.

23/08/2015 14:40