Príhovor Svätého Otca Františka kňazom a rehoľníkom Bolívie

Vatikán 17. júla – Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka pri stretnutí s kňazmi, rehoľníkmi a seminaristami Bolívie v Škole dona Bosca v Santa Cruz de la Sierra dňa 9. júla 2015.

Drahí bratia a sestry,

teším sa z tohto stretnutia s vami, aby sme zdieľali radosť, ktorá napĺňa srdce a celý život Ježišových misionárskych učeníkov. Ukázali to aj slová pozdravu Mons. Roberta Bordiho a svedectvá otca Miguela, sestry Gabriely a seminaristu Damiána. Veľká vďaka za to, že ste sa podelili o vašu skúsenosť s povolaním.

V úryvku z Evanjelia podľa Marka sme počuli aj skúsenosť ďalšieho učeníka, Bartimeja, ktorý sa pripojil ku skupine Ježišových nasledovníkov. Bol učeníkom poslednej hodiny. Bola to posledná Pánova cesta z Jericha do Jeruzalema, kam šiel pre to, aby bol vydaný. Bartimej, slepec a žobrák, bol na okraji cesty – už väčšie vylúčenie nebolo možné! – odsunutý nabok, a keď sa dozvedel, že tadiaľ prechádza Ježiš, začal kričať. Dal o sebe vedieť, tak ako táto dobrá sestrička, ktorá pri hre na bicie dala o sebe vedieť a povedala: tu som! Blahoželám, hráš dobre.

Okolo Ježiša boli apoštoli, učeníci a ženy, ktorí ho zvyčajne nasledovali, s ktorými počas svojho života prechádzal cestami Palestíny, aby ohlasoval Božie kráľovstvo. A bol tam aj veľký dav. Ak by sme to preložili do dnešného jazyka, okolo Ježiša boli biskupi, kňazi, rehoľné sestry, seminaristi, angažovaní laici, všetci, ktorí ho nasledovali, načúvajúc Ježišovi, a verný Boží ľud.

Sú tu dve skutočnosti, ktoré silne vychádzajú najavo, priťahujú pozornosť. Na jednej strane krik žobráka, na druhej strane rozličné reakcie učeníkov. Pomyslime na rozdielne reakcie biskupov, kňazov, sestier, seminaristov na výkriky, ktoré buď začujeme alebo ich nezačujeme. Akoby nám evanjelista chcel ukázať, aký typ odozvy nachádza volanie Bartimeja v živote ľudí a v živote Ježišových nasledovníkov. Ako reagujú na bolesť toho, ktorý je na okraji cesty, ktorého si nikto nevšíma - iba ak mu dajú nejakú almužnu - toho, čo sedí vo svojej bolesti, ktorý nepatrí do tohto okruhu ľudí, ktorý nasleduje Pána.

Sú tu tri odpovede na volanie slepca a tieto tri odpovede sú aktuálne. Mohli by sme to vyjadriť slovami samotného evanjelia: Prejsť.  – Mlč! – Neboj sa, vstaň!

1. Prejsť. Prejsť pomimo - niektorí tak možno robili preto, lebo nepočuli. Boli s Ježišom, hľadeli na Ježiša, chceli počuť Ježiša, nepočuli. Prechádzanie je ozvenou ľahostajnosti - prechádzanie popri problémoch, aby sa nás nedotkli. Nie je to môj problém. Nepočujeme ich, nerozoznávame ich. Hluchota. Je to pokušenie považovať bolesť za prirodzenú, pokušenie zvyknúť si na nespravodlivosť. „Áno, sú tam ľudia, ja som však tu s Bohom, s mojím zasväteným životom, vyvolený Ježišom k službe. Veď áno, je prirodzené, že sú tu chorí, chudobní, trpiaci ľudia, takže je prirodzené, že moju pozornosť nepriťahuje výkrik, volanie o pomoc. Zvykli sme si a hovoríme sami sebe: je to normálne, vždy to tak bolo, no mňa sa to netýka“ - toto samozrejme v úvodzovkách. Je to odozva, ktorá sa rodí v obrnenom srdci, v uzavretom srdci, ktoré stratilo schopnosť žasnúť, a teda možnosť zmeniť sa. Koľkí z nás, ktorí nasledujeme Ježiša riskujeme, že stratíme našu schopnosť žasnúť – a to aj v súvislosti s Pánom? Tento úžas  z prvého stretnutia, ktorý akoby sa vytrácal, a toto sa môže stať každému, stalo sa to aj prvému pápežovi: «Pane, za kým pôjdeme, ty máš slová večného života!», a potom ho zradí, zaprie ho. Jeho úžas upadol. Celé je to proces privyknutia si... Obrnené srdce. Ide o srdce, ktoré si už zvyklo prechádzať bez toho, aby sa nechalo dotknúť; je to existencia, ktorá prechádzajúc z jednej strany na druhú nie je schopná zapustiť korene v živote svojho ľudu, a to jednoducho preto, že je súčasťou tej „elity“, ktorá nasleduje Pána.

Mohli by sme to nazvať „spiritualitou zappingu“ [pozn. neustále prepínanie kanálov]. Prechádza sem a tam, no nikdy sa nezastaví. Sú to tí, čo idú za poslednými novinkami, najnovšími bestsellermi, no nedokážu mať kontakt, vytvoriť vzťah, nechať sa zapojiť, a to ani len s Pánom, ktorého nasledujú; lebo hluchota narastá!

Mohli by ste mi povedať: „Ale veď títo ľudia nasledovali Učiteľa, boli pozorní na Učiteľove slová. Počúvali ho.“ Myslím, že tu sa dotýkame jedného z najnáročnejších bodov kresťanskej spirituality. Ako nám pripomína evanjelista Ján, ako môže milovať Boha, ktorého nevidí ten, kto nemiluje brata, ktorého vidí? (porov. 1Jn 4,20b). Títo verili , že počúvajú Učiteľa a aj ho interpretovali a Učiteľove slová prechádzali cez destilátor ich obrneného mozgu. Rozdeliť tento celok – na načúvanie Bohu a načúvanie bratovi – je jedným z veľkých pokušení, ktoré nás budú sprevádzať po celej ceste. A musíme si toho byť vedomí. Rovnakým spôsobom, akým počúvame nášho Otca, musíme počúvať verný Boží ľud. Ak to nerobíme prostredníctvom tých istých uší, s rovnakou schopnosťou načúvať, s tým istým srdcom, niečo sa pokazilo.

Prechádzať bez načúvania bolesti našich ľudí, bez zakorenenia sa do ich života, do ich zeme, je ako načúvanie Božiemu slovu bez toho, aby zapustilo korene do nášho vnútra a aby bolo plodné. Rastlina bez koreňov, životný príbeh bez koreňov, to je vyprahnutý život.

2. Druhé slovo: Mlč! To je druhý postoj zoči-voči Bartimejovmu volaniu. Mlč, neobťažuj, nevyrušuj! Práve sa v komunite modlíme, sme hlboko povznesení v modlitbe - neobťažuj, nevyrušuj! Na rozdiel od predchádzajúceho postoja, tento počúva, rozoznáva, vstupuje do kontaktu s volaním druhého. Vie, že existuje, reaguje veľmi jednoduchým spôsobom, napomínajúc. Sú biskupi, kňazi, rehoľníci, pápeži s hroziacim ukazovákom. V Argentíne hovoríme o učiteľkách s takto zdvihnutým prstom: „Táto je ako učiteľky z čias Yrigoyena [pozn. argentínsky prezident na začiatku 20. stor.], ktoré vyžadovali veľmi tvrdú disciplínu.“ A úbohý verný Boží ľud. Koľkokrát je karhaný kvôli zlej nálade  či osobnej situácii nejakého Ježišovho nasledovníka či nasledovníčky. Je to postoj tých, ktorí tvárou v tvár Božiemu ľudu ho neustále karhajú, šomrú, snažia sa ho umlčať. Pohlaď ho prosím, počúvaj ho, povedz mu, že Ježiš ho má rád. - „Nie, toto sa nemôže.“ „Pani, choďte von z kostola s dieťaťom, ktoré plače a ja prednášam kázeň.“ Akoby plač dieťaťa nebola vznešená kázeň.

Je to dráma izolovaného svedomia, dráma tých učeníkov a učeníčok, čo si myslia, že Ježišov život je len pre tých, čo sa považujú za spôsobilých. Pri koreni je tu hlboké pohŕdanie svätým verným Božím ľudom: „Kam sa chce tento slepec dostať? Nech zostane tu.“ Zdalo by sa správne, aby našli priestor len tí „autorizovaní“, „trieda odlišných“, ktorí sa pomaly oddeľujú, diferencujúc sa od svojho ľudu. Títo z identity urobili otázku nadradenosti. Z tejto identity, ktorá je príslušnosťou, sa robí nadradenosť; už nie sú pastiermi, ale veliteľmi: „Ja som došiel až sem, ty zostaň na tvojom mieste.“

Počúvajú, no nepočujú, vidia, no nepozerajú sa. Dovolím si jednu anekdotu, ktorú som zažil... zhruba v roku 1975... v tvojej diecéze [ukazuje na jedného prítomného biskupa]. Urobil som prísľub „Milostivému Pánovi“ (Señor del Milagro), že každý rok pôjdem na púť do Salty v deň odpustu El Milagro, ak pošle 40 novicov. Poslal ich 41. Dobre. Po jednom slávení – lebo tam je ako v každom veľkom pútnickom mieste jedna omša za druhou, spovedanie bez prestávky... – rozprával som sa s kňazom, ktorý ma sprevádzal a bol so mnou, a prišla k nám jedna pani, už pri odchode, so svätými obrázkami, pani veľmi jednoduchá, neviem či bola zo Salty alebo prišla ktovie odkiaľ, lebo niekedy treba celé dni, kým sa príde do hlavného mesta na sviatok El Milagro: „Otče, požehnáte mi ich?“, povedala kňazovi, ktorý ma sprevádzal. „Pani, boli ste na omši?“ – „Áno, otče“ – „Tak tam je Božie požehnanie, Božia prítomnosť, ktorá žehná všetko, všetko...“ – „Áno otče, áno otče“ – „A napokon, záverečné požehnanie žehná všetko...“ – „Áno otče, áno otče“ – V tom momente prišiel ďalší kňaz, jeho priateľ, s ktorým sa dlho nevidel... „Ah! Ty si tu?“ Otočili sa a pani, ktorá neviem ako sa volala, povedzme pani „áno, otče“ sa na mňa pozire a pvraví mi: „Otče, požehnáte mi ich vy?...“

Tí, čo vždy kladú bariéry Božiemu ľudu, ho oddeľujú. Počujú, ale nepočúvajú, robia im kázeň; vidia, no nepozerajú sa. Potreba vyčleňovať sa im zablokovala srdce. Potreba – vedomá či nevedomá – povedať si: „Ja nie som ako on, ako oni“ ich vzdialila, a to nielen od volania ich ľudu či od jeho plaču, ale predovšetkým od dôvodov na radosť. Smiať sa so smejúcimi sa, plakať s plačúcimi, to je časť tajomstva kňazského srdca a zasväteného srdca. Niekedy vytvárame týmto postojom kasty, vyčleňujeme sa. V Ekvádore som si dovolil povedať kňazom – no boli tam aj rehoľníčky – že, prosím vás, proste každý deň o milosť pamäte, o milosť nezabudnúť na to, odkiaľ boli vzatí. Bol si vzatý spomedzi stáda. Nikdy na to nezabudni, neprerábaj, nezapieraj svoje korene, nezapieraj tú kultúru, ktorú si prijal od svojho ľudu, s tým, že máš teraz nejakú sofistikovanejšiu, významnejšiu kultúru. Sú kňazi, ktorí sa hanbia hovoriť svojím rodným jazykom, a tak zabudnú na svoju reč - kečua, ayamara čí guaraní: „Nie, nie, lebo teraz hovorím ‚kultivovane‛...“ A Pavol svojmu obľúbenému učeníkovi, ktorého on sám vysvätil za biskupa, Timotejovi, hovorí: „Pamätaj na tvoju mamu a tvoju starú mamu!“   

3. Tretie slovo: Neboj sa, vstaň! Toto je tretia odozva. Odozva, ktorá sa nerodí priamo z Bartimejovho volania, ale z reakcie ľudí, ktorí vidia, ako sa Ježiš správal zoči-voči volaniu žobrajúceho slepca. Tí, čo nevenovali pozornosť jeho volaniu, čo mu nevytvárali priestor, či niekto, kto ho umlčiaval, je jasné, že keď vidí, že Ježiš reaguje takým spôsobom, mení sa: „Vstaň! Volá ťa.“ Je to výkrik, ktorý sa premieňa na Slovo, na pozvanie, na zmenu, na ponuku novosti tvárou v tvár našim spôsobom správania sa voči svätému vernému Božiemu ľudu.

Na rozdiel od ostatných, ktorí prechádzali, evanjelium uvádza, že Ježiš sa zastavil a spýtal sa: Čo sa deje? Kto hrá na bicích? Zastaví sa pred volaním človeka. Vychádza z anonymity davu, aby zistil, kto to je a takýmto spôsobom sa k nemu prihlási, zaangažuje sa. Zapustí korene do jeho života. A namiesto toho, aby ho umlčiaval, pýta sa ho: „Povedz mi, čo môžem pre teba urobiť?“ Nepotrebuje sa diferencovať, nepotrebuje sa vyčleňovať, neprednáša mu kázeň, neklasifikuje ho a nevypytuje sa ho, či je a či nie je oprávnený hovoriť. Stačí len otázka. Spoznáva, kto to je, túžiac byť súčasťou života tohto človeka, preberajúc na seba jeho vlastný osud. Takto, kúsok po kúsku mu prinavracia dôstojnosť, ktorú stratil na okraji cesty a ako slepý. Začleňuje ho. Namiesto toho, aby na neho hľadel iba zvonka, má odvahu identifikovať sa s problémami a tak prejaviť premieňajúcu silu milosrdenstva. Neexistuje spolucítenie – spolucítenie, nie ľútostenie – neexistuje spolucítenie bez pristavenia sa. Ak sa nezastavíš, ak netrpíš spolu s človekom, nemáš Boží súcit. Neexistuje súcit, ktorý by nenačúval. Neexistuje súcit, ktorý by nebol solidárny s druhým. Spolucítenie, súcit, to nie je zapping – prepínanie, nie je to umlčiavanie bolesti, ale naopak, je to logika vlastná láske, spoločné znášanie utrpenia. Je to logika, ktorá sa nezakladá na strachu, ale na slobode rodiacej sa z lásky a kladúcej dobro druhého nad čokoľvek iné. Je to logika rodiaca sa z absencie strachu priblížiť sa k bolesti nášho ľudu. Aj keď mnohokrát nebude ničím iným, než státím po jeho boku a vytváraním z onej chvíle príležitosť k modlitbe.  

Toto je logika učeníctva, toto je to, čo s nami a v nás koná Duch Svätý. Tohto sme svedkami. Jedného dňa nás Ježiš videl na okraji cesty, sediac nad našimi bolesťami, nad našimi biedami, nad našou ľahostajnosťou. Každý jeden pozná svoju dávnu históriu. Neumlčal naše volanie, no zastavil sa, priblížil sa a spýtal sa nás, čo pre nás môže urobiť. A vďaka mnohým svedkom, ktorí nám povedali: „Neboj sa, vstaň!“, sa nás kúsok po kúsku dotkla táto milosrdná láska, tá premieňajúca láska, ktorá nám dala vidieť svetlo. Nie sme svedkami akejsi ideológie, nie sme svedkami nejakého receptu či druhu teológie. Tohto nie sme svedkami. Sme svedkami uzdravujúcej a milosrdnej lásky Ježiša. Sme svedkami jeho činnosti v živote našich spoločenstiev.

Toto je pedagogika Učiteľa, toto je pedagogika Boha voči svojmu ľudu. Prejsť od ľahostajnosti zappingu – prepínania k „Neboj sa! Vstaň, [Učiteľ] ťa volá!“ (Mk 10,49). Nie preto, že sme výnimoční, nie preto, že sme lepší, nie preto, že sme Božími funkcionármi, ale jedine preto, že sme vďačnými svedkami milosrdenstva, ktoré nás premieňa. A keď sa žije takto, je tu radosť a veselosť a môžeme súhlasiť s rehoľnou sestrou, ktorá si vo svojom živote osvojila radu sv. Augustína: „Spievaj a kráčaj!“ Tá radosť pochádza zo svedectva o radosti, ktorá premieňa.

Nie sme sami na tejto ceste. Pomáhame si vzájomným príkladom a modlitbou. Máme okolo seba celý oblak svedkov (porov. Hebr. 12,1). Spomeňme si na blahoslavenú Nazariu Ignaziu od sv. Terézie od Ježiša, ktorá zasvätila svoj život hlásaniu Božieho kráľovstva v starostlivosti o starších, s «tanierom chudobných» pre tých, čo nemali čo jesť, otvárajúc škôlky pre siroty, nemocnice pre ranených vo vojne a tiež vytvárajúc ženskú záštitu na podporu žien. Spomeňme si aj na ctihodnú Virginiu Blanco Tardíovú, úplne odovzdanú evanjelizácii a starostlivosti o chudobných a chorých. Oni, ako aj mnohí iní anonymní, z ľudu, z tých, čo nasledujú Ježiša, sú stimulom na našej ceste. Tento mrak svedkov! Vydajme sa vpred s Božou pomocou a so spoluprácou všetkých. Pán si nami slúži, aby jeho svetlo zasiahlo všetky kúty zeme. A tak ísť vpred, „spievaj a kráčaj!“ A zatiaľčo spievate a kráčate, prosím, modlite sa za mňa, lebo to potrebujem. Vďaka!

(Preklad: Slovenská redakcia VR)