Pápežov príhovor v bolívijskej väznici Palmasola

Vatikán/Bolívia 11. júla – Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka, ktorý predniesol v Bolívii pri návšteve väznice dňa 10. júla 2015 v nápravnovýchovnom zariadení v Palmasole pri Santa Cruz.

Drahí bratia a sestry,

nemohol som zanechať Bolíviu bez toho, aby som vás prišiel navštíviť, aby som sa podelil o vieru a nádej, ktoré sa rodia z lásky obetovanej na kríži. Vďaka za prijatie. Viem, že ste sa pripravili a že ste sa za mňa modlili. Veľmi vám ďakujem.

V slovách Mons. Jesúsa Juáreza a vo svedectvách tých, ktorí vystúpili, som si mohol uvedomovať, ako bolesť nie je schopná zahasiť nádej v hlbinách srdca a že život naďalej silne klíči aj v nepriaznivých okolnostiach.

Kto stojí pred vami? Mohli by ste sa spýtať. Chcel by som na otázku odpovedať s jednou istotou v mojom živote, s istotou, ktorá ma poznačila navždy. Ten, kto stojí pred vami je človek, ktorému bolo odpustené. Človek, ktorý bol a je zachránený od svojich mnohých hriechov. Takto sa predstavujem. Nemám veľa toho, čo by som vám mohol dať či ponúknuť, no to, čo mám a to, čo milujem, to vám  chcem odovzdať, chcem sa o to podeliť: je to Ježiš, Ježiš Kristus, milosrdenstvo Otca.

Prišiel nám ukázať, zviditeľniť lásku, ktorú k nám Boh prechováva. K tebe, k tebe, k tebe i ku mne. Lásku činnú, reálnu. Lásku, ktorá vzala vážne realitu svojich drahých. Lásku, ktorá uzdravuje, odpúšťa, pozdvihuje, ktorá sa stará. Lásku, ktorá sa približuje a prinavracia dôstojnosť. Dôstojnosť, ktorú môžeme stratiť mnohými spôsobmi a formami. Avšak Ježiš je v tomto neústupný: daroval pre to svoj život, aby nám prinavrátil stratenú dôstojnosť. Aby nás zaodel s celou svojou mocou dôstojnosti.

Prichádza mi na um skúsenosť, ktorá nám môže pomôcť: Peter a Pavol, Ježišovi učeníci, boli aj väzňami. Boli tiež obratí o slobodu. V tej situácii existovalo niečo, čo ich podržalo, niečo, čo ich nenechalo upadnúť do zúfalstva, čo ich nenechalo upadnúť do temnosti, ktorá môže prameniť z nezmyselnosti. Bola to modlitba, to, že sa modlili. Modlitba osobná aj spoločná. Oni sa modlili a aj iní sa za nich modlili. Sú to dva pohyby, dve činnosti, ktoré spoločne formujú sieť, podporujúcu život a nádej. Chráni nás pred zúfalstvom a stimuluje nás pokračovať v kráčaní. Sieť, ktorá podporuje život – ten váš a aj vašich rodinných príslušníkov. Ty si hovoril o tvojej mame [pápež sa obracia k väzňovi, ktorý predtým predniesol svedectvo]. Modlitba matiek, modlitba manželiek, modlitba detí a vaša modlitba – toto je sieť, ktorá vedie život vpred.

Lebo keď Ježiš vstupuje do života, človek nezostáva uväznený vo svojej minulosti, ale začína hľadieť na prítomnosť iným spôsobom, s inou nádejou. Začína hľadieť na seba, na vlastnú skutočnosť inými očami. Nezostáva ako kotvou pripútaný k tomu, čo sa odohralo, ale je schopný plakať a tam nachádzať silu začať odznova. A ak sa v niektorom momente cítime smutní, máme sa zle, sme skľúčení, pozývam vás hľadieť na tvár ukrižovaného Ježiša. V jeho pohľade všetci môžeme nájsť miesto. Všetci mu môžeme zveriť naše rany, naše bolesti, aj naše chyby, naše hriechy, mnohé veci, v ktorých sme mohli pochybiť. V Ježišových ranách nachádzajú miesto naše rany. Aby boli liečené, obmyté, premenené, vzkriesené. On umrel za vás, za mňa, aby nám podal ruku a pozdvihol nás. Hovorte, hovorte s kňazmi, ktorí prichádzajú, rozprávajte sa s nimi. Hovorte s bratmi a sestrami, čo prichádzajú, hovorte. Hovorte so všetkými, čo prichádzajú rozprávať sa s vami o Ježišovi. Ježiš nás chce vždy znova pozdvihnúť.

A táto istota nás mobilizuje k práci pre našu dôstojnosť. Väzenie nie je to isté čo vylúčenie – to nech je jasné –,  lebo väzenie je súčasťou procesu znovuzačleňovania do spoločnosti. Je mnoho elementov, ktoré na tomto mieste hrajú proti vám – dobre o tom viem – a ty si niekoľko z nich veľmi jasne spomenul [opäť sa obracia k väzňovi, ktorý predtým hovoril]: preplnenosť, pomalosť súdnictva, nedostatok pracovných terapií a postupov  rehabilitácie, násilie nedostatok možností pre štúdium na univerzitách, čo si vyžaduje rýchlu a účinnú spoluprácu medzi inštitúciami, aby sa našli riešenia.

Akokoľvek, pokým sa za toto bojuje, nemôžeme považovať všetko za stratené. Sú veci, ktoré môžeme urobiť dnes.

Tu, v tomto nápravno-výchovnom stredisku, spolužitie závisí čiastočne od vás. Utrpenie a pozbavenosť môžu urobiť naše srdce egoistickým a prenechať miesto konfliktom, no máme tiež schopnosť premeniť ich na príležitosť skutočného bratstva. Pomôžte si medzi sebou. Nemajte strach pomáhať si navzájom. Diabol sa usiluje o spory, usiluje sa o rivalitu, rozdelenie, bandy. Nehrajte jeho hru! Bojujte, aby ste mohli ísť vpred, spojení.

Rád by som vás tiež požiadal, aby ste zaniesli môj pozdrav vašim rodinným príslušníkom – niektorí sú tu. Prítomnosť rodiny a jej pomoc je veľmi dôležitá! Starí rodičia, otec, mama, súrodenci, manželka, deti. Pripomínajú nám, že stojí za to žiť a bojovať za lepší svet.

Nakoniec ešte jedno slovo povzbudenia tým, čo pracujú v tomto stredisku: vedúcim, príslušníkom väzenskej polície, celému personálu. Vykonávate zásadne dôležitú verejnú službu. Máte významnú úlohu v tomto procese znovuzačleňovania. Úlohu dvíhať a nie ponižovať, pozdvihovať dôstojnosť a nie pokorovať, povzbudzovať a nie trápiť. Tento proces si vyžaduje zanechať logiku dobrých a zlých, aby sme prešli k logike zameranej na pomáhanie osobe. A táto logika pomoci človeku vás zachráni od každého typu korupcie a zlepší podmienky pre všetkých. Toto vytvorí lepšie podmienky pre všetkých. Pretože takto prežívaný proces zušľachťuje, povzbudzuje a pozdvihuje nás všetkých.

Pred tým, ako vám udelím požehnanie by som chcel, aby sme sa na chvíľu spolu v tichu pomodlili. Každý vo svojom srdci. Každý vie ako to urobiť...

Prosím vás, aby ste sa pokračovali za mňa modliť, lebo aj ja mám svoje chyby a musím sa kajať. Veľmi vám ďakujem.

A nech Boh, náš Otec hľadí na naše srdce. A nech Boh, náš Otec, ktorý nás miluje, nám dá svoju silu, trpezlivosť, nežnosť Otca, nech nás žehná. V mene Otca, i Syna i Ducha Svätého. A nezabudnite sa za mňa modliť. Vďaka!

(Preklad: Slovenská redakcia VR)