Komentár Martina Kramaru k Dňu otvorených kláštorov

„Deň otvorených kláštorov na Slovensku priniesol do mediálneho priestoru závan príjemného, čerstvého vetra,“ hovorí v komentári o. Martin Kramara, hovorca Konferencie biskupov Slovenska.

Dostať do svetských médií pozitívne správy o našej Cirkvi sa neraz javí ako sizyfovská úloha. Naopak, pomerne ľahko možno nadobudnúť presvedčenie, že sa to nedá a že každá snaha v tomto smere je len zbytočným mrhaním síl. Minulý víkend však ukázal čosi iné. Deň otvorených kláštorov na Slovensku priniesol do mediálneho priestoru závan príjemného, čerstvého vetra. Napriek dostatku iných, silných tém, o podujatí informovalo veľké množstvo slovenských komunikačných prostriedkov, a to zďaleka nielen tých, ktoré sú blízke Cirkvi.

Rozhlasoví, televízni a novinoví redaktori prejavili živý záujem pripraviť reportáže o tom, koho možno stretnúť a čo možno nájsť za múrmi slovenských kláštorov. Dokonca i také médiá, pri ktorých sme si už viac-menej zvykli, že sa k Cirkvi stavajú vyhraneným spôsobom, urobili niekoľko prekvapivých výnimiek. Reportér, ktorý sa v rámci mediálnych príprav na deň otvorených kláštorov nechal zavrieť do jedného z konventov, bol tak pozitívne prekvapený, že napísal a presadil do vydania článok, ktorý takmer štvornásobne presiahol jeho pôvodný zámer.

K mediálnemu partnerstvu a vôli pozitívne informovať o dni otvorených kláštorov sa prihlásili aj takí, ktorí zvyčajne na problémoch z cirkevnej oblasti nenechajú suchú nitku.

Okrem toho, na sobotňajšie podujatie cez sociálne médiá pozývali nielen rehoľníci, kňazi a biskupi, ale aj osobnosti kultúrneho a spoločenského života, dokonca sám prezident republiky. Vďaka všetkým týmto okolnostiam navštívilo slovenské kláštory počas ich otvoreného dňa vyše 30 000 ľudí. V mestách i dedinách ľudia využili príležitosť dozvedieť sa viac o tom, čo sa deje za múrmi, okolo ktorých možno každodenne prechádzajú - a ako žijú rehoľné sestry a bratia, s ktorými sa príležitostne stretávajú - na uliciach, v školách alebo nemocniciach. Facebook pobláznila výzva urobiť si selfie s rehoľníkmi a aj keď nebolo možné za jeden deň navštíviť desiatky kláštorov, ktoré sa otvorili, internet ponúkol pohľady do ich priestorov vďaka zdieľaným fotografiám. Rehoľníci prichystali čosi pre všetky vekové kategórie, od stolného futbalu s postavičkami v rehoľných habitoch, cez floorbal so sestričkami, výrobu hostií, výstavy relikvií a paramentov, ukážku ikonopisectva, divadelné a hudobné vstupy, až po duchovné a charitatívne aktivity, do ktorých sa návštevníci mohli zapojiť. Samozrejme, množstvo ľudí prišlo nielen navštíviť kláštorné cely, kaplnky a katakomby, ale aj prosiť o modlitbu či požehnanie. Napríklad bratislavských rehoľníkov ktosi po večeri požiadal o svätú spoveď: Najprv teda išiel jeden páter, potom ďalší dvaja, a napokon zavolali všetkých v dome. Koordinátori dňa otvorených kláštorov sa dlho čudovali, prečo sa k nim nedá dovolať: telefón im zdvihli až takmer pred polnocou, keď sa skončil rad záujemcov o prijatie sviatosti zmierenia.

Podujatie teda určite nebolo len mediálnou bublinou, ale stalo sa reálnou príležitosťou na poskytnutie starostlivosti o duchovný život veriacich - čiže na to, čomu zasvätené osoby obetavo venujú svoje životy. Predsa však, nedá mi, aby som sa ešte nevrátil k tej mediálnej otázke. Bolo by naivné sa domnievať, že toľké pozitívne spravodajstvo o kláštoroch vzniklo spontánne, nejakou zvláštnou náhodou.

Pravdou je, že za tým stála systematická, dlhodobá práca mnohých ľudí, tak rehoľníkov ako aj laikov, ktorým na dobrom mene Cirkvi úprimne záleží. Tím vedený sestrou Hermanou a Peťom Novákom mesiace vopred vymýšľal spôsoby ako o tomto dni dať vedieť čo najväčšiemu množstvu ľudí, ako prilákať návštevníkov a pritiahnuť záujem žurnalistov. Nenechali sa odradiť nedostatkom prostriedkov, ani znechutiť pochybnosťami a predsudkami. Príprava dňa otvorených kláštorov - nielen z mediálneho hľadiska - si v skutočnosti vyžiadala sizyfovskú prácu. Boli potrebné mnohé, občas aj náročné stretnutia s rehoľníkmi - napríklad preto, aby sa muži a ženy, ktorí sa cvičia v skromnosti, tichu a pokore, nechali presvedčiť, že majú rozprávať o sebe a pochváliť sa - dokonca pred médiami - dobrými skutkami, ktoré konajú. V iných prípadoch bolo výzvou prekonať obavy, alebo postoje, ktoré si rehoľníci nazbierali pri iných príležitostiach - teda po nie veľmi pozitívnych skúsenostiach s mediálnym svetom.

Samozrejme, veľký kus práce sa musel vykonať aj na opačnej strane. Pozývaním, rozhovormi, ochotou, stretávaním, dialógom, prívetivosťou, ústretovosťou voči žurnalistom a ich práci. Presadzovaním presvedčenia, že každý novinár je človek, na ktorého srdce možno vplývať, a to aj napriek ohraničeniam, ktoré mu stanovujú redakciou nastavené línie, či vlastné, neraz hlboko zakorenené presvedčenia. Komunikácia skôr než nekomunikácia, slušnosť skôr než odmeranosť, vychádzanie v ústrety skôr než zabuchovanie dverí dokáže spôsobiť veci nevídané. Práve na to, aby sa svet médií nevzďaľoval svetu Cirkvi, dokážu poslúžiť podobné akcie.

Výsledok tej sobotňajšej je povzbudivým dôkazom. Samozrejme, treba dúfať, že nezostane len pri „jednej lastovičke“. Ale zároveň si treba uvedomiť, že podobný úspech nie je možné dosiahnuť „z ničoho nič“: jedine úprimnou snahou o premenu zmýšľania, plánovaním a systematickou snahou, využívaním všetkých dostupných prostriedkov, v ktorom nejde o žiadne umelé vytváranie marketingových bublín, ale o realistický pohľad na súčasný svet a pragmatickú snahu zostať jeho súčasťou - aby sme v ňom mohli pôsobiť, ohlasovať a vydávať svedectvo o tom, ktorý si nás povolal do služby.