Spomienka na prvú návštevu sv. Jána Pavla II. na Slovensku

Pred 25 rokmi, 22. apríla 1990, sa Ján Pavol II. po zostúpení z vrtuľníka v Bratislave-Vajnoroch sklonil a pobozkal slovenskú zem. Týmto významným gestom, mimo diplomatického protokolu, začal svoju prvú a historickú návštevu Slovenska. Jeho hlas a nezabudnuteľné chvíle si pripomenieme z rozhlasového archívu.

Vyše miliónovému zástupu sa na začiatku slávenia svätej omše prihovoril slovami: „Drahí bratia a sestry! S radosťou prichádzam medzi vás na Slovensko, aby som vás upevnil vo viere v zmŕtvychvstalého Ježiša Krista. Som rád, že môžem splniť vaše túžby, vaše želania, aby som navštívil vašu vlasť. V minulých rokoch, hoci som veľmi chcel, nemohol som k vám prísť, nebolo to možné. Nemožné sa stalo možným až teraz, keď vám po štyridsaťročnom putovaní púšťou a po toľkých Veľkých piatkoch svitlo veľkonočné ráno s radostným aleluja.“

Pripomeňme si niektoré časti z homílie pápeža Jána Pavla II. spred 25 rokov. Po čítaní z Evanjelia podľa Jána o neveriacom Tomášovi vyšiel zo slov blahoslavenstva: „Blahoslavení tí, čo nevideli a uverili.“ Skonštatoval, že Tomášova viera, vyjadrená zvolaním «Pán môj a Boh môj», ďaleko prevýšila jeho nevieru a ďalej prešiel ku vďakyvzdávaniu za dar viery, ktorú náš národ prijal od sv. Cyrila a Metoda. Od tých čias, ako povedal, sú kultúra a život Slovákov vo svojich  mnohorakých prejavoch poznačené kresťanstvom:

„Kto by chcel násilne vytrhnúť kresťanskú vieru z kultúry a života slovenského národa, nepochopil by jeho dejiny od najstarších až po dnešné.“ 

Ján Pavol II. na Vajnorskom letisku vyzdvihol úctu Slovákov k Sedembolestnej Panne Márii a vernosť Petrovmu stolcu. Po spomienke na biskupov, kňazov, ktorí skončili vo väzení, rehoľníkov, rehoľné sestry, ktorí boli vyhnaní zo svojich kláštorov, rodičov, ktorým bolo bránené vychovávať deti vo viere, dodal slová povzbudenia:

„Vzkriesený Kristus po všetkých skúsenostiach prenasledovaniach, nepriateľstva a pokušenia vám hovorí: Nebojte sa! Blahoslavení tí, čo nevideli a uverili.“

Z rozhlasového archívu si ešte pripomeňme niektoré myšlienky z príhovoru, ktorým sa sv. Ján Pavol II. s Vajnorami rozlúčil:

„Drahí bratia a sestry! Naše stretnutie sa chýli ku koncu. Prišla chvíľa rozlúčky. (...) Býva to už tak: keď oči žiaria radosťou, keď sa už srdcia hlbšie porozumeli, keď sa už mysle spájajú vo vzájomnom porozumení, prichádza rozlúčka, smutná, ale nevyhnutná. Návšteva bola krátka, ale obsažná. Bola túžená a očakávaná nielen vami, ale aj mnou.  (...) Odnášam si v mysli a v srdci spomienku na vašu vieru a na vaše oduševnenie. (...)

Osobitným spôsobom sa obraciam na mládež: Budúcnosť vašej vlasti závisí najmä od vás. Uvedomte si túto obrovskú zodpovednosť! (...) Rodinám hovorím: Váš rodinný kozub nech je naozaj malou cirkvou! Zachovávajte vzájomnú vernosť. Prijímajte život ako výraz vašej vzájomnej lásky. (...)

Všetkým laikom, ako aj duchovným a apoštolským hnutiam pripomínam: Vy ste živou časťou Kristovej Cirkvi! (...) Na chorých sa moje srdce obracia s mimoriadnou láskou. Milujte ukrižovaného Krista: nech je on vašou silou, nech je nezlomnou silou vašej nádeje! (...) Všetkým veriacim kladiem na srdce: Buďte zjednotení! Zjednoťte sa okolo svojich biskupov! V každej diecéze nech je biskup skutočným otcom a pastierom pre každého.(...) Pozdravujem aj národnostné menšiny žijúce v tomto štáte. (...) Usilujte sa o to, aby ste tvorili jedinú rodinu v Kristovi, v ľudskej a kresťanskej spolupatričnosti. (...) V tomto duchu vás všetkých pozdravujem. Dúfam, že to nie je ‚zbohom‛, ale ‚dovidenia‛!“ -jk-