Vladyka Cyril Vasiľ: Nové cirkevnoprávne usporiadanie gréckokatolíkov v Maďarsku

Arcibiskup Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi v rámci rubriky venovanej gréckokatolíkom vysvetľuje súvislosti nedávnej zmeny cirkevno-právneho usporiadania v Maďarsku, ktorou bola zriadená gréckokatolícka metropolia.

Nové cirkevnoprávne usporiadanie gréckokatolíkov v Maďarsku

Radosť a úspech ktorejkoľvek východnej cirkvi, je príležitosťou k radosti aj pre ostatné sesterské cirkvi. V tomto roku došlo k dôležitým zmenám v štruktúre dvoch východných cirkví. Pred troma mesiacmi 19. januára bola rozdelená Etiópska katolícka cirkev, ktorá sa doteraz rozprestierala na Etiópiu a Eritreu a v Eritrei bola zriadená osobitná metropolitná cirkev sui iuris so sídlom v Asmare. Pred mesiacom došlo k podobnej zmene aj v susednom Maďarsku, kde miestna gréckokatolícka cirkev bola pred mesiacom, 20. marca 2015 tiež povýšená na stupeň metropolitnej cirkvi sui iuris. V súčasnosti teda existuje na svete päť východných cirkvi, ktoré sú na metropolitnom stupni hierarchického vývoja – okrem našej prešovskej metropolitnej cirkvi je to metropolitná cirkev ruténskej tradície v Pittsburgu, etiópska cirkev v Etiópii so sídlom v Adis Abebe, metropolitná cirkev v Eritrei s centrom v Asmare a najnovšie aj metropolitná cirkev v Maďarku, so sídlom hajdudorožskej metropolie v Debrecéne.

Táto skutočnosť je pre nás príležitosťou, aby sme krátko predstavili aj situáciu maďarských gréckokatolíkov. Ich história je totiž úzko spätá aj s našimi cirkevnými dejinami. Pôvod dnešných maďarských gréckokatolíkov býva interpretovaný rôzne. Na jednej strane nám história už od X. storočia podáva správy o kontaktoch maďarských kmeňov s Byzanciou, v ktorej boli pokrstení aj viacerí kmeňoví vodcovia starých Maďarov. V nasledujúcich storočiach, zvlášť za vládnutia arpádovskej dynastie existovali časté politické i rodinné kontakty tak s Byzanciou ako aj s Kyjevskou Rusou, a aj vďaka tomu v ranostredovekom Uhorsku prekvitali viaceré grécke kláštory a boli tu posielaní grécki putovní biskupi. Od XV. storočia, v súvislosti s rastúcim tlakom Turkov na Balkán, sa do Uhorska presťahovali početné skupiny Srbov, mnohí z nich sa usadili aj v Sabolčskej stolici. Do toho istého priestoru sa neskôr sťahovali aj obyvatelia južných úbočí Karpát, Rusíni a aj Slováci, a to najmä po vyhnaní Turkov z Uhorska. Títo veriaci patrili pod jurisdikciu mukačevského gréckokatolíckeho biskupa. V období rekatolizácie sa vrátili do Katolíckej cirkvi aj skupiny maďarsky hovoriacich veriacich, ktorí pri návrate do Katolíckej cirkvi dali prednosť východnému obradu. Všetky tieto historické a etnické prúdy sa v priebehu stáročí vo väčšinovom maďarskom jazykovom a kultúrnom prostredí postupne čoraz viac udomácňovali, asimilovali a získavali vlastnú jazykovú i cirkevnú identitu.

Po prijatí Užhorodskej cirkevnej únie v polovici XVII. storočia aj gréckokatolícki Maďari znášali tie isté osudy, ako ostatní veriaci mukačevského zjednoteného biskupstva. Okrem pocitu menšiny, v rámci väčšinovej rímskokatolíckej cirkvi, však boli menšinou aj v rámci gréckokatolíckej cirkvi, pretože väčšinu jej veriacich tvorili Slovania. Na konci XVIII. storočia sa stretávame s prvými pokusmi preložiť Liturgiu sv. Jána Zlatoústeho aj do maďarčiny. Od polovice XIX. storočia sa centrom maďarských gréckokatolíkov stalo mestečko Hajdúdorog, tu sa v roku 1868 zišiel aj kongres zástupcov 58 farností Mukačevskej eparchie, v ktorých prevládal maďarský jazyk a ktoré si žiadali spojenie do jednej eparchie, v ktorej by mohla byť maďarčina liturgickým jazykom. Tento proces pokračoval vytvorením osobitného vikariátu v roku 1873 a vyvrcholil 8. júna 1912, kedy pápež sv. Pius X. erigoval Hajdudorožskú eparchiu, do ktorej bolo začlenených 162 farností, a to vydelením maďarských farností z Mukačevského, Prešovského, Fagarašského, Veľkovaradínskeho a Gherlianskeho biskupstva.

Rozpad Rakúsko-Uhorska a zmeny hraníc po Prvej svetovej vojne boli dôvodom pre ďalšie zmeny cirkevno-právneho usporiadania. V rámci nových hraníc Hajdudorožská eparchia stratila 68 farností, ktoré sa ocitli mimo nových maďarských hraníc, ale na území Maďarska sa zasa ocitlo 21 farností Prešovskej eparchie. Pre tieto bol 4. júna 1924 vytvorený osobitný Apoštolský exarchát so sídlom v Miškolci. V tom čase boli tieto farnosti považované za rusínske, respektíve slovenské, pretože sa v nich používal ako cirkevný jazyk staroslovienčina, ale v priebehu ďalších desaťročí sa aj tu prešlo na používanie maďarčiny ako liturgického i hovorového jazyka.

5. marca 2011 Svätý Otec Benedikt XVI. nanovo usporiadal hranice tohto exarchátu, tým že do neho začlenil ďalších 29 farností, ktoré presunul spod jurisdikcie hajdudorožskej eparchie. Sídlom novousporiadaného exarchátu ostal Miškolc a jeho teritórium sa prakticky rozprestieralo na území dnešnej boršodsko-abaújsko-zemplínskej župy. Pred mesiacom bol v rámci celkovej reorganizácie gréckokatolíckej cirkvi v Maďarsku tento apoštolský exarchát povýšený na eparchiu.

Hajdudorožská eparchia bola rozdelená, a to takým spôsobom, že v meste Nyíregyháza, ktoré bolo jej doterajším sídlom a kde sa nachádza aj viacero dôležitých centrálnych inštitúcií, bola vytvorená osobitná eparchia, pričom jej správa bola dočasne zverená terajšiemu miškolckému biskupovi Mons. Atanázovi Oroszovi, ktorý ju bude nateraz spravovať ako apoštolský administrátor. Sídlo ostávajúcej časti hajdudorožskej eparchie povýšenej na arcibiskupstvo, metropoliu, sa presunulo do mesta Debrecén, ktoré je prirodzeným administratívnym centrom tejto časti Maďarska. V ňom bude sídliť aj kúria Metropolitnej hajdudorožskej eparchie a doterajší hajdudorožský biskup, teraz už arcibiskup Filip Kočiš.

Keď hovoríme o novej metropolitnej cirkvi sui iuris je potrebné pripomenúť, čo sa týka jej štruktúry, organizáciie a fungovania, ako aj úlohy metropolitu, ktorý tejto cirkvi predsedá, že takáto cirkev sa nedá porovnávať s rímskokatolíckou cirkevnou provinciou, či úradom arcibiskupa metropolitu, ktorý stojí na čele rímskokatolíckeho arcibiskupstva. Nemožnosť takéhoto porovnania vyplýva z viacerých príčin – pričom hlavný dôvod je ten, že obe tieto cirkevnoprávne inštitúty patria do iných kategórií a sú riadené inými právnymi normami.

Každá východná cirkev sui iuris má na miestnej úrovni svoju hlavu – teda biskupa, metropolitu, vrchného arcibiskupa, alebo patriarchu, ktorý tejto cirkvi predsedá a ktorý ju reprezentuje a tento biskup je pre túto cirkev aj prostredníkom a garantom jednoty so Svätým Otcom, ako viditeľnou hlavou univerzálnej Katolíckej cirkvi. Latinská, rímskokatolícka cirkev, aj keď sa vnútorne člení na metropolie či arcibiskupstvá, a jednotliví biskupi sa združujú do tzv. biskupských konferencií, predsa tieto jej štruktúry a orgány majú len prakticko-organizačný význam, a všetky arcibiskupstvá a biskupstvá spolu vytvárajú rímskokatolícku cirkev.

Zhodou okolností sa práve krátko po zverejnení nového právneho usporiadania maďarskej gréckokatolíckej cirkvi konala aj už dlhšie plánovaná návšteva prefekta Kongregácie pre východné cirkvi, kardinála Leonarda Sandriho. Viaceré liturgické slávenia, ktoré boli súčasťou tejto návštevy sa niesli v radostnom ovzduší a aj prítomnosť biskupov susedných gréckokatolíckych eparchií, medzi nimi aj slovenského gréckokatolíckeho metropolitu Mons. Jána Babjaka, bola znakom dobrých vzťahov, ktoré panujú medzi týmito sesterskými cirkvami, ktoré vzišli zo spoločných koreňov bývalej rozsiahlej Mukačevskej eparchie. Vedomie príslušnosti ku gréckokatolíckej cirkvi je takým silným identifikačným prvkom, ktorý odsúva do úzadia aj súčasné cirkevno-právne usporiadanie do samostatných cirkví sui iuris a prekonáva aj jazykové a národnostné bariéry. V dnešnom svete, ktorý je poznačený rozbrojmi, roztržkami a deleniami je to povzbudzujúce a radostné posolstvo, ktoré vychádza z našej kresťanskej identity, a tá má ľudí spájať a nie rozdeľovať.