2015-04-12 20:18:00

Komentár Mariána Gavendu: Optimizmus do evanjelizácie


Náboženská mapa sveta stavia kresťanstvo pred obrovské výzvy. Marián Gavenda sa vo svojom pravidelnom komentári zamýšľa nad otázkou budúcnosti Cirkvi na pozadí demografických trendov, pri ktorých na výraznú súvislosť s náboženskou príslušnosťou upozornila správa Pew Research Center.

Vzrast dáva Boh – optimizmus do novej evanjelizácie

Pred pár dňami prešla médiami rôzne pristrihnutá správa o budúcom náboženskom profile sveta. Podľa štúdie amerického Pew Research Center bude v celosvetovej populácii najrýchlejšie rásť počet moslimov. Predpokladá sa, že medzi rokmi 2010 až 2050 stúpne o 73 % z 1,6 miliardy na 2,76 miliardy. Nárast zaznamenajú aj kresťania, a to o 35 %zo súčasných 2,2 miliardy na 2,92 miliardy. Znamená to, že počet kresťanov a moslimov na svete bude o 35 rokov takmer rovnaký. Čo a týka ateistov, agnostikov a ľudí, ktorí sa nehlásia k žiadnemu náboženstvu pri celkovom náraste populácie ich celosvetový podiel klesne zo súčasných 16 % na 13%. Hlavným faktorom je demografický rast. Z globálneho hľadiska majú najvyššiu mieru pôrodnosti moslimovia, až 3,1 dieťaťa na ženu. To je vysoko nad hodnotnou 2,1 dieťa na jednu ženu, ktorá spoločnosti zabezpečuje prežitie. Na druhom mieste sú s 2,7 dieťaťa na ženu kresťania. Nasledujú hinduisti (2,4) a židia (2,3). Pod kritickú úroveň 2,1 dieťaťa na ženu sa nachádzajú aj ľudia bez vierovyznania, ktorí podľa výskumu majú 1,7 dieťaťa na ženu. „Ľudia bez vierovyznania dnes vo veľkej miere žijú v miestach s nízkou pôrodnosťou a starnúcou populáciou, ako je Európa, Severná Amerika, Čína a Japonsko," píše sa v správe od Pew Research Center. Znamená to, že de facto vymierajú.

Za rečou čísiel treba vidieť osudy každého jednotlivca. Náboženská mapa sveta stavia kresťanstvo pred obrovské výzvy. Najmä v oblastiach a prípadoch, kde aj oni, spolu s ateistami vymierajú. Zaujímavý prierez dejín evanjelizácie a jej vnútorného dynamizmu prináša pápežský kazateľ Raniero Cantalamessa v adventných príhovoroch z rokov 2010 a 2011, publikovaných ako „horizonty novej evanjelizácie“. Poukazuje, ako kresťanstvo zvládlo štyri obrovské výzvy. História sa môže stať nielen učiteľkou života ale aj novej evanjelizácie

Cez prvých päť storočí boli pre rodiace sa kresťanstvo výzvou nesmierne priestory svetovej Rímskej ríše a hlboko zakorenená helénska kultúra. Čo pomohlo zvládnuť túto obrovskú úlohu počiatočnému malému horčičnému zrnku Ježišových Dvanástich? Predovšetkým otvorenosť pre všetkých v duchu Ježišovho mandátu ísť do celého sveta, učiť všetky národy, krstiť všetkých. To pomohlo zdolať aj rasové a náboženské bariéry. Podľa Cantalamessu, odvolávajúceho sa aj na štúdie Adolfa von Harnacka, rozhodujúcou silou tu bola vzájomná láska medzi veriacimi a aktívna služba núdznym. Kresťanská viera potvrdila svoju schopnosť zmieriť protichodné hodnoty iných náboženstiev. Podstatné však uniká modernej historiografii a to je vnútorná sila zasiateho semena. Roľník má pripraviť pôdu, zasiať zrno, ale podstatné, vzrast a úroda nezávisí od neho. Kto neráta s Božou mocou, ktorá je jadrom kresťanstva a jeho zvesti, s Božím slovom a so sviatosťami, nedokáže správne interpretovať dejiny. Je to aj povzbudenie do úsilí novej evanjelizácie, aby sa príliš nezastalo na formách úpravy pôdy, siatia a polievania a nezabudlo sa na semeno, ktoré je aj dnes to isté a má tú istú vnútornú silu.

Ďalšou výzvou pre kresťanstvo bolo obdobie sťahovania národov. Spolu s evanjelizáciou bolo potrebné nové barbarské národy civilizovať, naučiť ich čítať, písať, viesť usadlý život. Evanjelizácia sa spája s inkulturáciou. Rozhodujúcu úlohu zohralo v tomto období mníšstvo. Nie veľké vonkajšie zmeny, ale tiché pretváranie v duchu „ora et labora“. Kláštory sa stávajú semienkami, z ktorých vyrastá nová európska kultúra, oživovaná znútra pulzom kresťanského života. Takmer vymierajúce benediktínske a iné kláštory, ktoré sa stali centrami ticha, počúvania sa čoraz viac napĺňajú ľuďmi vyťaženými tempom a povrchnosťou súčasného života.

Tretí veľký dejinný medzník začína objavením Ameriky. Podľa istého výroku najväčšia udalosť roku 1492 nebolo, že Krištof Kolumbus objavil Ameriku, ale že Amerika objavila Krista. Rozhodujúcu úlohu pri pretváraní nového sveta hrali rehoľníci: františkáni, dominikáni, augustiniáni, neskôr jezuiti. Na rozdiel od konkvistátorov prichádzali nie aby brali, ale aby dávali.

Novovek prináša výzvy najmä z vnútra kresťanského sveta. V základných líniách je to racionalizmus, ktorý odmieta vieru ako nepriateľa rozumu, individualizmus, ktorý stavia ľudský subjekt nad Boha a konzumizmus, ktorý prakticky verí len v pozemský život, pričom ten večný popiera či ignoruje. Aj keď aktívne formy pomoci blížnym sú kritériom pre vstup do Božieho kráľovstva (bol som hladný, bol som smädný, pocestný...), Cirkev nezvládne očakávania súčasnej epochy, ak sa príliš ponorí do pastoračného a charitatívneho aktivizmu. Dnešný človek stratil vnútorné spojenie s Bohom. Cirkev mu má pomôcť znova ho objaviť a žiť. Ostatné neduhy spoločnosti sú dôsledkom tohto vnútorného odcudzenia. Charita bez ohlasovania znamená obstrihávať konáre, nie odstrániť korene zla. Ústredné miesto majú v takto roztratenej spoločnosti laici. Predovšetkým prítomnosťou svojej prežívanej osobnej viery. Nejde teda predovšetkým o vonkajšie náboženské aktivity laikov, ale aktívne pôsobenie ich svedectva samotnou prítomnosťou všade tam, kde sa spolu s ostatnými ľuďmi nachádzajú.

Za mimoriadnu príležitosť hlásania evanjelia nádeje považuje  Ranieero Cantalamessa pohreby, kde sa na jednej strane očakáva od vysluhovateľa veľká ľudskosť, vďaka ktorej vie plakať s plačúcimi, ale aj odvaha hovoriť o Kristovom víťazstve nad smrťou. Tento podnet možno rozšíriť: sú to aj krsty, sobáše, požehnávania domov, áut, viníc a mnohé iné príležitosti, kde prichádzajú prirodzene do styku veriaci a neveriaci, či nepraktizujúci. Je to pre nich jedna z mála príležitostí priameho stretnutia s Cirkvou, s jej prístupom, ponukou. Najväčšie percento pokrstených a nepraktizujúcich možno stretnúť a osloviť práve pri týchto príležitostiach. Pritom ich netreba náročne organizovať, prináša ich život sám.

Milí poslucháči, dnešných pár podnetov neponúka komplexný pohľad na výzvy našej doby a očakávania toľkých jednotlivcov, ani neponúka hotové riešenia. Obhliadnutie sa dozadu chce byť povzbudením, že ak semeno evanjelia prerástlo rímsku ríšu, absorbovalo helénsku kultúru, pretvorilo nové vlny barbarských národov, nevymizlo cez tri storočia všestranného popierania a likvidácie, nemusíme sa obávať. Ako zvykla hovoriť sv. Terézia „Ja a ty, môj Bože, my vždy tvoríme väčšinu“. Len pripravovať pôdu, sadiť a vedieť aj čakať.








All the contents on this site are copyrighted ©.