Veľký piatok vo Vatikáne: „Ecce homo“ - víťazstvo Krista nad násilím

Vatikán 3. apríla 2015 – Dnešné obrady pamiatky Kristovho umučenia slávil Svätý Otec František spolu s Rímskou kúriou a pútnikmi v Bazilike sv. Petra so začiatkom o 17. hodine. Po tom, ako v bohoslužbe slova zazneli Jánove pašie, prihovoril sa v homílii pápežský kazateľ, kapucínsky páter Raniero Cantalamessa. Sústredil sa na obraz trpiaceho Krista „Ecce homo“ – Hľa, človek – a poukázal na veľmi aktuálne súvislosti tohto obrazu s osudom toľkých dnešných mučeníkov. Popri apelovaní na svedomie tých, ktorým prislúcha zodpovednosť zamedziť bezpráviu, vysvetlil podstatu tajomstva, ktoré Cirkev dnes slávi: Kristov príkaz lásky a odpúšťania nepriateľom plne dosvedčený pri jeho utrpení na kríži predstavuje cestu skutočného víťazstva nad násilím.

Poklonu Svätému krížu si veriaci vykonali spoločne, keď procesia s krížom prechádzala hlavnou loďou baziliky. Svätý Otec, ktorého sedadlo bolo tentoraz umiestnené na boku, aby centrálne miesto zaujímal kríž, si pred jeho uctením vyzliekol ornát a zostal v albe s červenou štólou na pleciach. Po pápežovi Františkovi si bozkom uctili kríž siedmi asistujúci diakoni a napokon všetci prítomní kardináli a biskupi.

Plné znenie homílie P. Raniera Cantalamessu:

Práve sme si vypočuli rozprávanie o procese s Ježišom pred Pilátom. Je v ňom jeden moment, pri ktorom sa nám treba ešte raz pristaviť:

«Vtedy Pilát Ježiša vzal a dal ho zbičovať. Vojaci uplietli z tŕnia korunu, položili mu ju na hlavu a odeli ho do purpurového plášťa. Prichádzali k nemu a hovorili: ‚Buď pozdravený, židovský kráľ!‛ A bili ho po tvári. (...) Ježiš vyšiel von s tŕňovou korunou a v purpurovom plášti. Pilát im povedal: ‚Hľa, človek!‛ » (Jn 19,1-5).

Medzi nespočetnými výtvarnými dielami, ktorých témou je «Ecce Homo», je jedno, ktoré na mňa vždy mocne zapôsobil. Pochádza od flámskeho maliara zo 16. storočia, Jana Mostaerta a nachádza sa v Londýnskej Národnej galérii. Pokúsim sa ho opísať. Pomôže nám lepšie si vtlačiť do mysle túto epizódu, keďže maliar verne farbami interpretuje fakty toho evanjeliového rozprávania, osobitne Markovej verzie (Mk 15,16-20). 

Ježiš má na hlave tŕňovú korunu. Kôpka vetiev z tŕnitého krovia, ktoré boli na nádvorí pripravené pravdepodobne na založenie ohňa, vyvolala vo vojakoch myšlienku tejto krutej paródie na jeho kráľovskú hodnosť. Z Ježišovej hlavy stekajú kvapky krvi. Má pootvorené pery, ako ten, ktorý namáhavo dýcha. Na plecia mu položili ťažký a obnosený plášť, podobný skôr plechu ako látke. Jeho plecia sú rozdrásané nedávnymi údermi bičovania! Obe zápästia má zviazané dovedna drsným povrazom; do jednej ruky mu vložili trstinu na spôsob žezla a do druhej zväzok prútov: zosmiešňujúce symboly jeho majestátu. Ježiš už viac nemôže pohnúť ani prstom, je odkázaný na úplnú bezmocnosť, je prototypom všetkých spútaných v dejinách. 

Rozjímajúc nad Umučením, napísal v jeden deň filozof Blaise Pascal tieto slová: «Kristus je v agónii až do konca sveta: neslobodno teda spať v tomto čase» (porov. Blaise Pascal: „Tajomstvo Ježiša“, Myšlienky, vyd. Brunschvicg, č. 553). V istom zmysle sa tieto slová aplikujú na osobu samého Ježiša, čiže na hlavu mystického tela, nie iba na jeho časti. A to nie „napriek tomu“, že je teraz vzkriesený a živý, ale „práve preto“, že je vzkriesený a živý. Nechajme však bokom tento pre nás príliš mystický význam a hovorme o zmysle, ktorý je bližší týmto slovám: Ježiš je v agónii až do konca sveta v každom mužovi a žene, ktorí sú vystavení jeho vlastným mukám. «Mne ste to urobili!» (Mt 25,40). Tieto slová nepovedal iba o tých, ktorí v neho veria; povedal ich o každom mužovi a žene, ktorí sú hladní, bez šiat, s ktorými sa zle zaobchádza a ktorí sú vo väzení.

Nemyslime teraz na spoločenské, kolektívne rany: hlad, chudoba, nespravodlivosť, využívanie slabých. Hovorí sa o nich často – aj keď nikdy nie dostatočne – no hrozí, že sa stanú abstraktnými, že pôjde o kategórie a nie o osoby. Pomyslime si len na utrpenia jednotlivcov, na osoby s menom a konkrétnou totožnosťou, na premyslené chladnokrvné tortúry, ktoré aj v tejto chvíli, dobrovoľne spôsobujú jedni ľudia druhým ľuďom, dokonca aj deťom.

Koľkí «Ecce homo» sú na svete! Môj Bože, koľkí «Ecce homo»! Koľko uväznených, ktorí sú v Pilátovom pretóriu v takých istých podmienkach ako Ježiš: opustení, zviazaní, mučení, v područí neotesaných vojakov plných nenávisti, ktorí sa oddávajú každému druhu fyzickej i psychologickej ukrutnosti, a zabávajú sa pri pohľade na utrpenie. «Neslobodno spať, neslobodno ich nechať samých!»

Zvolanie «Ecce homo!» sa nevzťahuje iba na obete, ale aj na katov. Akoby chcelo vyjadriť: Hľa, čoho je schopný človek! S bázňou a chvením povedzme iba: Hľa, čoho sme schopní my, ľudia! Nejde tu o žiadne nezadržateľné napredovanie homo sapiens sapiens, človeka, ktorý sa mal, podľa niekoho, narodiť zo smrti Boha a zaujať jeho miesto (F. Nietzsche, Radostná veda, III., 125).

***

Kresťania istotne nie sú jedinými obeťami vražedného násilia, ktoré je vo svete, ale nemožno prehliadať, že v mnohých krajinách sú vyhliadnutými a najčastejšími obeťami. Ježiš jedného dňa povedal svojim učeníkom: «Prichádza hodina, keď sa každý, kto vás zabije, bude nazdávať, že tým slúži Bohu» (Jn 16,2). Snáď nikdy v dejinách sa tieto slová tak presne nenapĺňali, ako práve dnes. 

Jeden biskup z tretieho storočia, Dionýz Alexandrijský, nám zanechal svedectvo o jednej Veľkej noci, ktorú kresťania slávili uprostred zúrivého prenasledovania za rímskeho cisára Décia: «Vyháňajú nás do vyhnanstva, osamotených uprostred všetkých, boli sme prenasledovaní a odvádzaní na smrť. No aj tak sme slávili Paschu. Každé miesto, na ktorom sa trpelo, sa pre nás stalo miestom slávenia tohto sviatku: či to bolo pole, či púšť, alebo loď, miesto, kde sme bývali, alebo väzenie. Dokonalí mučeníci slávia ten najžiarivejší z veľkonočných sviatkov, pretože boli prijatí na nebeskú hostinu» (Dionýz Alexandrijský, v Eusebiových Cirkevných dejinách, VII.,22,4). Tak to bude i pre mnohých kresťanov počas tohoročnej Veľkej noci, v roku 2015 po Kristovi.

Našiel sa aj niekto, ktorý, ako laik, s odvahou verejne obvinil znepokojujúcu ľahostajnosť svetových inštitúcií a verejnej mienky pred týmto všetkým, a pripomenul, k čomu všetkému takáto ľahostajnosť v minulosti viedla (Ernesto Galli della Loggia, „L’indifferenza che uccide“, v denníku Corriere della sera 28. júla 2014, 1). Všetkým nám hrozí, že sa staneme, či už ako inštitúcie alebo ako ľudia zo západného sveta, Pilátmi, ktorí si umývajú ruky. 

Nám však dnes nie je dovolené, aby sme obviňovali. Zradili by sme tým tajomstvo, ktoré slávime. Ježiš zomrel zvolajúc: «Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia» (Lk 23,34). Táto modlitba nebola jednoducho zašepkaná okrajom perí, ale vykríknutá, aby ju bolo dobre počuť. Dokonca, nie je ani modlitbou, je dôraznou žiadosťou, vyslovenou s autoritou, ktorá pochádza z toho, že je Synom: «Otče, odpusť im!». A pretože on sám povedal, že Otec vypočuje každú jeho modlitbu (Jn 11,42), treba nám veriť, že vypočul aj túto jeho poslednú modlitbu z kríža, a teda, Kristovým katom Boh odpustil (samozrejme, že nie bez toho, aby to najprv oľutovali) a sú s ním v raji, aby naveky svedčili o tom, kam až dokázala zájsť Božia láska .

Nevedomosť sa dala priznať výlučne vojakom. No Ježišova modlitba sa neobmedzuje iba na nich. Božská veľkosť jeho odpustenia spočíva v tom, že sa ponúka aj svojim najurputnejším nepriateľom. Práve voči nim uplatňuje ospravedlnenie nevedomosti. Aj keď konali ľstivo a zlomyseľne, v skutočnosti nevedeli, čo robili, nemali v úmysle pribiť na kríž človeka, ktorý bol naozaj Mesiáš a Boží Syn! Namiesto toho, aby obviňoval svojich protivníkov, alebo aby namiesto odpustenia žiadal od nebeského Otca pomstu, on ich obhajuje.  

Jeho príklad privádza jeho učeníkov k bezhraničnej veľkorysosti. Odpustenie s takou istou veľkodušnosťou nemôže jednoducho znamenať negatívny postoj, ktorým sa zriekame chcenia zla pre toho, ktorý spôsobuje zlo; musí sa naopak pretaviť do pozitívnej vôle preukázať im dobro, a ak nie iné, aspoň modlitbou k Bohu v ich prospech. «Modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú» (Mt 5,44). Toto odpustenie sa nemôže uspokojiť s nádejou na Boží trest. Musí byť podnietené láskou, ktorá ospravedlňuje blížneho, avšak bez toho, aby zatvárala oči pred pravdou, a má sa snažiť zastaviť tých, ktorí pôsobia zlo, takým spôsobom, aby už viac neškodili iným a ani sebe samým.  

Chceli by sme vysloviť: «Pane, žiadaš od nás nemožné!». Odpovedal by nám: «Viem, ale zomrel som, aby som vám mohol dať to, o čo vás žiadam. Nedal som vám iba prikázanie odpúšťať, a ani samotný hrdinský príklad odpustenia. Svojou smrťou som pre vás získal milosť, ktorá vás urobí schopnými odpúšťať. Nenechal som svetu iba učenie o milosrdenstve, ako to urobili mnohí iní. Som aj Boh a nechal som pre vás z mojej smrti vytrysknúť prúdy milosrdenstva. Z nich môžete čerpať plnými dlaňami v jubilejnom roku milosrdenstva, ktorý je pred vami».

***

Niekto ale povie, spočíva nasledovanie Krista v neustálom pasívnom pozeraní na porážku a smrť? Naopak! „Majte odvahu“, povedal svojim apoštolom predtým, než začalo utrpenie: „Ja som premohol svet“ (Jn 16,33). Kristus premohol svet tak, že zvíťazil nad zlom sveta. Definitívne víťazstvo dobra nad zlom, ktoré sa ukáže na konci časov, sa už uskutočnilo, právne i fakticky, na Kristovom kríži. “Teraz - hovoril - je súd nad týmto svetom” (Jn 12,31). Od toho dňa zlo prehráva. Čím viac sa zdá, že víťazí, tým viac prehráva. Už bol nad ním vynesený súd a bolo odsúdené aj tou konečnou inštanciou výrokom, proti ktorému niet odvolania.

Ježiš premohol násilie nie tak, že sa mu postavil s ešte väčším násilím, ale tak, že ho podstúpil a tak ukázal v celej nahote všetku jeho nespravodlivosť a neužitočnosť. Ustanovil nový druh víťazstva, ktorý sv. Augustín pomenoval troma slovami: „Victor quia victima“ – „Víťaz, pretože je obeťou“ (sv. Augustín, Vyznania, X, 43). Bol to rímsky stotník, ktorý keď ho videl takto umierať, zvolal: «Tento človek bol naozaj Boží Syn!» (Mk 15,39). Iní sa pýtali čo znamená ten výkrik, ktorý vyšiel z Ježiša keď umieral (Mk 15,37). On, ktorý bol odborníkom na bojovníkov a boj, ihneď rozpoznal, že to bol výkrik víťazstva.

Problém násilia nás trápi, pohoršuje, hlavne dnes, keď má nové formy, strašnú krutosť a barbarstvo. My kresťania reagujeme zdesene na myšlienku, že sa môže zabíjať v Božom mene. Niekto ale vznáša námietku: nie je azda Biblia plná násilných príbehov? Nie je azda Boh nazývaný ako «Pán vojsk»? Nepripisuje sa práve jemu príkaz vyhladiť celé mestá? Nie je to on, kto v Mojžišovom zákone nariaďuje početné tresty smrti?

Ak by sa s touto námietkou obrátili na Ježiša počas jeho života, on by určite odpovedal to, čo povedal pri otázke rozvodu: «Mojžiš vám pre tvrdosť vášho srdca dovolil prepustiť vaše manželky; ale od počiatku to nebolo tak» (Mt 19,8). Aj v súvislosti s násilím, na začiatku to nebolo tak. Prvá kapitola Genezis nám predstavuje svet, v ktorom násilie nie je mysliteľné, ani medzi ľuďmi navzájom, ani medzi ľuďmi a zvieratami. Ani pomsta za Ábelovu smrť, teda trest za vraždu, nebola povolená (por. Gn 4,15).

Ozajstné Božie myšlienky sú vyjadrené viac v príkaze «Nezabiješ», ako vo výnimkách, ktoré urobil v zákone a ktoré povolil kvôli «tvrdosti srdca» a zvykom ľudí. Násilie, po hriechu, je žiaľ súčasťou života a Starý zákon, ktorý odráža život a má slúžiť životu, sa prinajmenšom snaží so svojou legislatívou a samotným trestom smrti aspoň usmerňovať a obmedzovať násilie, aby neupadlo do osobného súdu a navzájom sme sa neroztrhali.

Pavol hovorí o čase charakterizovanom Božou „toleranciou“ (Rim 3,25). Boh toleruje násilie, tak ako toleruje polygamiu, rozvod a iné veci, ale prichádza, aby vychovával ľud pre obdobie, v ktorom jeho pôvodný plán bude zrekapitulovaný a nanovo nastolený na slávu pre nové stvorenie. Tento čas prišiel s Ježišom, ktorý na vrchu ohlasuje: «Počuli ste, že bolo povedané: ‚Oko za oko a zub za zub.‛ No ja vám hovorím: Neodporujte zlému. Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé… Počuli ste, že bolo povedané: ‚Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa.‛ Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú» (Mt 5,38-39;43-44).

Skutočná „Reč na hore“, ktorá zmenila svet nie je však tá, ktorú Ježiš predniesol v jeden deň na vrchu v Galilei, ale tá, ktorú ohlasuje teraz mlčky z kríža. Na Kalvárii ohlasuje definitívne „Nie!” násiliu a stavia proti nemu nie jednoduché nenásilie, ale niečo oveľa väčšie, odpustenie, pokoru a lásku. Ak sa ešte znova objaví násilie, toto sa už nebude môcť, ani vzdialene, odvolávať na Boha a zaštiťovať sa jeho autoritou. Takto konať totiž znamená spiatočnícky posúvať predstavu o Bohu smerom do primitívnych a ohrublých štádií, ktoré boli prekonané náboženským a civilizačným povedomím ľudstva.

***

Skutoční Kristovi mučeníci nezomierajú so zovretou päsťou, ale s podaním ruky. Nedávno sme videli množstvo takýchto príkladov. Práve on dal 21 koptským kresťanom, ktorých zavraždil ISIS v Líbyi 22. februára, silu zomrieť tak, že šepkali Ježišovo meno. A aj my sa modlime:

„Pane Ježišu Kriste, prosíme ťa za našich prenasledovaných bratov vo viere a za všetkých tých «Ecce homo», ktorí sú v tejto chvíli na zemi, kresťanov i nekresťanov. Mária, ty si sa pod krížom zjednotila so Synom a šepkala si s ním: «Otče, odpusť im!» Pomôž nám víťaziť dobrom nad zlom a to nielen na veľkej scéne sveta, ale aj v každodennom živote, vo vnútri múrov nášho vlastného domu. Ty, ktorá si trpiac so svojim umierajúcim Synom na kríži, celkom mimoriadnym spôsobom spolupracovala na diele Spasiteľa a to poslušnosťou, vierou, nádejou a blčiacou láskou, inšpiruj mužov a ženy našej doby k myšlienkam pokoja, milosrdenstva a odpúšťania. Nech sa tak stane.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -aj, ľm, jb-