Pápež František o sv. Terézii z Avily pri jej 500. výročí

Vatikán 28. marca – Dnes si pripomíname 500 rokov od narodenia sv. Terézie z Avily, reformátorky rehole karmelitánov. Pri tejto príležitosti pápež František poslal list generálnemu predstavenému Rádu bosých karmelitánov Otcovi Saveriovi Cannistrà. V liste osobitne vyzdvihol tri charakteristiky sv. Terézie z Avily, pričom zdôraznil, že táto svätica nám zanechala poklad pre obnovu zasväteného života v súčasnosti. Je vzorom svojím životom modlitby,  misionárskou horlivosťou a zmyslom pre komunitný život s odmietaním akéhokoľvek uzatvárania sa do seba.

V liste s dátumom 28. marca Svätý Otec vyjadruje túžbu „pripojiť sa spolu s celou Cirkvou ku vďakyvzdaniu veľkej rodiny bosých karmelitánov – rehoľníkov, rehoľníčok a členov svetského rádu – za charizmu tejto výnimočnej ženy“.

„Považujem za milosť Prozreteľnosti, že toto výročie pripadá na rok venovaný zasvätenému životu, v ktorom svätica z Avily žiari ako bezpečná vodkyňa a ako atraktívny vzor úplného sebadarovania Bohu,“ píše pápež František a pokračuje troma črtami svätice:

1. „Svätá Terézia je predovšetkým učiteľkou modlitby. V jej skúsenosti centrálnu rolu zohrávalo objavenie Kristovej ľudskosti. Pohnutá túžbou podeliť sa o túto skúsenosť s ďalšími, opisuje ju živým a jednoduchým spôsobom zrozumiteľným pre všetkých, pretože spočíva jednoducho vo «vzťahu priateľstva ... s tým, o kom vieme, že nás miluje» (Život, 8,5). Mnohokrát sa toto jej rozprávanie mení na modlitbu, akoby chcela čitateľa voviesť  do svojho vnútorného dialógu s Kristom. Teréziina modlitba nebola modlitbou vyhradenou len pre určitý priestor a určitý moment dňa. Vznikala spontánne pri najrozličnejších príležitostiach: «Bolo by obťažné, keby sa mohlo modliť len na osamelých miestach» (O zakladaní, 5,16). Bola presvedčená o hodnote neustálej modlitby, aj keď nie vždy dokonalej. Svätica od nás chce, aby sme boli vytrvalí, verní, a to aj uprostred vyprahnutosti, uprostred osobných ťažkostí, či naliehavých potrieb, ktoré nás volajú.“

2. „Od svojho stretnutia s Ježišom už svätá Tereza žila ‚iný život‛: premenila sa na neúnavnú komunikátorku evanjelia (porov. Život, 23,1). Túžiac slúžiť Cirkvi a tvárou v tvár závažným problémom svojej doby, neobmedzila sa len na to, aby bola pozorovateľkou  skutočnosti, ktorá ju obklopovala.“ Takto „začala s tereziánskou reformou, v rámci ktorej žiadala od sestier, aby hovoriac s Bohom nestrácali čas pri nedôležitých záležitostiach, «zatiaľ čo svet je v plameňoch»“ (tamže, 1,5). „Rovnako ako vtedy, aj dnes nám svätica otvára nové horizonty, zvoláva nás k veľkej veci - aby sme hľadeli na svet Kristovými očami, aby sme hľadali to, čo on hľadá a milovali to, čo on miluje.“

3. „Svätá Terézia vedela, že ani modlitba ani misia sa nedajú udržať bez autentického komunitného života. Preto bolo bratstvo základom, ktorý položila vo svojich kláštoroch: «Tu sa všetky musia milovať, mať sa radi a vzájomne si pomáhať» (tamže, 4,7). Bola veľmi pozorná vo varovaniach svojim rehoľníčkam pred hrozbou autoreferenčnej zahľadenosti do seba v komunitnom živote, ktorý pozostáva «celý alebo takmer celý v zapieraní seba samých a našej pohodlnosti» (tamže, 12,2) ako aj v dávaní toho, čím sme, k dispozícii ostatným. Aby sa predišlo spomínanému riziku, svätica z Avily odporúča svojim sestrám predovšetkým čnosť pokory, ktorá nie je ani vonkajšou nedbalosťou ani vnútornou ostýchavosťou duše, ale skôr poznaním vlastných možností, ako aj toho, čo v nás môže vykonať Boh (porov. Duchovné vzťahy, 28).“ -zk-