Jezuita Peter Girašek hovorí o skúsenosti z irackého Kurdistanu

Irak 28. marca - Slovenský jezuita páter Peter Girašek, ktorý je v rámci formačného roku tzv. „tretej probácie“ už tretí mesiac na misii Jezuitskej služby utečencom (JRS - Jesuit Refugee Service) v Libanone,  navštívil v uplynulom týždni pobočku JRS v irackom Kurdistane. Päť dní strávil v meste Erbil v kurdskej oblasti na severe Iraku, kde sa JRS  stará o niekoľko tisíc utečencov.

„Som vďačný za možnosť byť tu. Prosím Vás o modlitbu za všetkých týchto ľudí, našich bratov a sestry,“ píše z Erbilu 33-ročný slovenský jezuita. „Ide prevažne o kresťanov, ktorým sa v auguste minulého roka podarilo utiecť z mesta Karakoš (Qaraqosh) pred ozbrojencami ISISu. Pre mnohých z nich je vo však už druhý alebo tretí exodus, kedže najprv utiekli z Mosulu.“ Ďalej hovorí o svojej skúsenosti:

„Celý deň som strávil navštevovaním rodín. Bývajú na viacerých miestach, napr. v rozostavanom obdchodnom centre býva asi 500 rodín. Inde, na dvore farnosti sv. Eliáša asi 200 rodín v unimobunkách. Vďaka arabčine sa s nimi napriek ťažkostiam môžem dorozumieť. Pre mnohých som bol prvým cudzincom, ktorý hovorí s nimi arabsky. Hovorím im o tom, že sa modlíme za nich na Slovensku.“

Peter Girašek sa v Erbile stretol aj so slovenským lekárskym tímom, ktorý tu už niekoľko mesiacov pomáha utečencom: „Univerzita sv. Alžbety tu zriadila malú kliniku pre utečencov. Navštívil som ich na mieste kde pracujú a večer som mal pre nich na ubytovni omšu. Sú to mladé lekárky, plus jeden Poliak a dvaja ďalší Slováci.“

Celkový kontext irackých utečencov v Erbile opisuje takto: „Okrem kresťanov, veľké množstvo utečencov tvoria tzv. jezídi. Sú to veľmi chudobní ľudia, nemoslimovia, nekresťania. ISIS je voči nim najbrutálnejší, keďže nepatria medzi tzv. „ľudí Knihy“.  ISIS je asi 20 km od mesta, no Erbil je baštou Kurdistanu, takže aj napriek všetkým okolnostiam je tu pokojne a relatívne bezpečne.“

Skúsenosť z Iraku páter Girašek prirovnáva k skúsenosti tretieho týždňa ignaciánskych duchovných cvičení, ktoré sú zamerané na Kristovo utrpenie: „Tu je to ‚tretí týždeň Duchovných cvičení‛. Ľudia však majú hlbokú vieru, ktorá je však ťažko skúšaná. Je to miesto aj hlbokých kontrastov, aké prináša život. Napr. včera sa jedna z rodín tešila akurát novorodeniatku, malý Matúš sa narodil len asi 12 hodín pred tým, než sme ich navštívili. Na druhej strane sme boli vyjadriť sústrasť rodine, v ktorej pred dvoma dňami syn podľahol leukémii.“

Telefonicky sme sa spojili s Petrom Giraškom priamo do Erbilu:

Aká je situácia v Erbile?

„Celková situácia je tá, že väčšinou kresťania alebo aj jezídi (z náboženskej skupiny jezídov), ktorí utiekli z miest Mosul, Karakoš, údolia Ninive a ďalších miest - od augusta 2014 trvá tento ich exodus -  tu v Erbile prežívajú veľmi náročnú situáciu. Od toho prvotného šoku, kedy si zachraňovali čisto len ich životy a životy svojich blízkych je to už osem mesiacov a žijú vo veľmi provizórnych podmienkach.

Napríklad, mal som možnosť navštíviť časť Erbilu Ainkawa Mall. Je to rozostavané obchodné centrum, kde býva v provizórnych podmienkach asi 500 rodín kresťanov, alebo na inom mieste, v podobných veľmi ťažkých podmienkach, žije okolo 300 rodín. Tam kde bývam, je farnosť sv. Eliáša „Mar Elias“ a na dvore tej farnosti je asi 200 rodín, ktoré  bývajú v tzv. „karavanoch“, ako sa to tu volá. Karavan je provizórna unimobunka, alebo nejaký priestor, ktorý majú k dispozícii. Vždy je to pre jednu rodinu a jedna rodina znamená tri až osem osôb. Takisto bývajú tí ľudia aj v rodinných domoch, a situácia je taká, že v jednom rodinnom dome býva štyri až päť rodín.

Po prvotnej situácii, tej veľmi kritickej, teraz dolieha celá tá trauma z toho, že sú vlastne vysídlení zo svojich miest. Sú v meste, kde je všetko trikrát drahšie, a takže je tu ozaj chudoba, aj tá materiálna. Hoci, treba povedať, že sa tu Cirkev veľmi dobre stará, potom je tu mnoho iných mimovládnych organizácií, ktoré poskytujú rozličné služby od jedla systémom stravných lístkov až po pomoc zdravotnú. Napríklad je tu aj slovenská Univerzita svätej Alžbety, ktorá pred niekoľkými mesiacmi v časti Ozal zriadila aj kliniku, takže sú tu aj Slováci, slovenskí lekári, lekárky.“

Ako kresťania v týchto podmienkach prežívajú svoju vieru?

„Sú to kresťania východného obradu, teda rozličných východných obradov: chaldejského, sýrskeho, melchitského t.j. byzantského rítu, a sú s nimi aj kňazi, rehoľníci, rehoľníčky, lebo aj sami títo kňazi, rehoľníci, rehoľníčky sú vlastne utečencami. Čo som mal možnosť vidieť v tých častiach, kde sú ubytovaní, kde sa nachádzajú tie tábory alebo kde sú koncentrovaní v unimobunkách, je tam aj miesto, nejaká kaplnka, kde je možnosť pomodliť sa, prípadne je tam miestnosť na duchovné rozhovory, na rozhovory s kňazom. V mieste, kde bývam, je to priamo na dvore farnosti, teda je to konkrétne kostol.

To, čo som mohol vidieť a počuť, a teda rozprávať sa ľuďmi, ozaj majú silnú vieru a tú svoju situáciu prežívajú s vierou, hoci je to veľmi náročné. Je to veľmi ťažká situácia a ťažké je na tom to, že to nie je prvýkrát. Mnohí z nich utekajú napríklad už tretíkrát. Niektorí utiekli z Mosulu, keď ISIS ohrozoval a dobyl Mosul, utiekli do Karakošu a potom o nejaký čas museli utekať z Karakošu práve do Erbilu. Mnohí z týchto ľudí sú svedkami práve už zhruba tridsaťročného konfliktu, ktorý je v Iraku, takže už sú unavení. Mnohí ich príbuzní emigrovali už skôr. Mal som možnosť navštíviť napríklad rodinu, kde pani - ozaj má takmer celú rodinu v zahraničí - sa cíti a je veľmi sama, taká opustená a nevidí ani perspektívu vôbec v Iraku. Takže, ľudia veľmi náročne prežívajú, ale s vierou.“

Môžu tam deti chodiť do školy?

„Deti môžu chodiť do školy, tri dni. Problém je však v tom, že niektoré tie školy, keďže je to Kurdistan, sú čisto v kurdskom jazyku a mnohé deti nevedia kurdsky, lebo sú z častí, ktoré sú arabsky hovoriace. Toto je práve jedna z takých potrieb, ktorú sa aj Jezuitská služba utečencom snaží nejako naplniť, alebo pomôcť týmto ľuďom, a takým spôsobom, že organizujeme - momentálne je to asi pre tristo detí - doplnkové vyučovanie na ďalšie tri dni, kde deti môžu mať práve tie predmety, ktoré potrebujú, a tiež možno arabčinu, kurdštinu, práve to, to sa tu dá učiť.“

Na komunikáciu ti slúži arabčina?

„Arabčina oficiálna, nie hovorová. Arabčina fusha, teda literárna, v písanom alebo v oficiálnom prejave. Oni rozumejú, to nie je problém. Potrebujú niekedy preložiť z tej miestnej arabčiny do fushy. Mňa to potešilo, keď mi povedali, že som prvý cudzinec, ktorý s nimi hovorí po arabsky. Takže boli prekvapení. A som veľmi rád, cítim takú vďačnosť, že som mohol s nimi komunikovať priamo v ich jazyku a vlastne hovoriť s nimi o ich situácii, o ich životoch, hovoriť s nimi o Bohu, o tom, že sa napríklad aj na Slovensku za nich modlíme, pamätáme na nich.“ -jb-