2015-03-26 14:31:00

Komentár Jozefa Kováčika: Byť svedkom


Vo svojom komentári Jozef Kováčik kladie otázku, ako sa nás týka tragédia prenasledovaných kresťanov na Blízkom východe. Cituje slová 10-ročného irackého dievčaťa vyjadrujúce odpustenie tým, ktorí jej rodinu vyhnali z vlastného domu:

Byť svedkom

Prednedávnom som sa sa dostal na internete k videu, ktoré je radené do skupiny tzv. „virálnych videí“. Ide o väčšinou krátke videá, ktoré zdieľajú a pozerajú stotisíce, v určitých prípadoch i milióny ľudí. Zvyčajne ide o určité bláznivé výstupy, kanadské žartíky, či dokonca reklamy. V tomto konkrétnom príklade však video nemalo žiadnu z týchto charakteristík. Ide o 10 minútový rozhovor redaktora kresťanskej televízie SAT7 s desaťročnou Myriam. Spolu s rodinou boli vyhnaní z rodného mesta fanatikmi z tzv. Islamského štátu. Prišli takmer o všetko. Na otázku novinára, ako to prežíva, odpovedá prekvapivo: „viem, že Boh ma miluje“. Keď redaktor položil Myriam otázku, čo cíti voči tým, ktorí ju vyhnali z rodného mesta, bez zaváhania odpovedá: „Denne prosím Boha, aby im odpustil.“ Teda nie „želám im len to najhoršie, prosím Boha, aby ich potrestal“, ale „prosím denne Boha, aby im odpustil.“ Redaktor sa pýta ďalej: „Vieš im odpustiť?“ A Myriam okamžite a bez váhania: „Áno“. Okrem domova musela opustiť aj svojich malých priateľov. Ako to vníma? „Niekedy si poplačem, že sme museli odísť z Karakešu. Ale nehnevám sa za to na Boha. On sa o nás stará. A staral sa o nás aj vtedy, keď sme najviac trpeli.“

Silné slová z úst desaťročného dievčaťa uprostred utrpenia. Dodávajú nádej. I keď, drahí poslucháči, povedzme si pravdu, ľahšie sa počúvajú, ako by sme sa mali predstaviť my na mieste utečencov. „Nám sa to predsa nemôže stať“- povieme si s uspokojením. Naozaj? Pamätáme si príbeh hrdého Izraelského národa, ako sa musel viackrát pokoriť a odísť do zajatia? Akoby Boh vo forme lieku použil karanténu. „Boli ste verným národom, ale zostali ste neverní.“ A tak ich vydá do rúk iným národom. A až potom, keď sa z Izraela stane opäť verný Izrael, dovolí mu vrátiť sa nazad a opäť vybudovať chrám. Akoby sme sa nevedli naučiť lekciu dejín. Viaceré krajiny Európy s bohatou kresťanskou minulosťou sú, či dokonca sme, na ceste do karantény. Boli ste verní, ale nie ste. Zabíjajú kresťanov pre ich vieru, a my pokrčíme plecami. Hovoríme o hodnotách, my sa tvárime, že nás to nezaujíma. Začíname myslieť a konať ako Babylon. A tak sa môže ľahko stať, že Babylon príde, aby si zobral, čo je jeho, ako hovorí jeden duchovný autor. A až sa z Izraela stane opäť verný Izrael, budeme môcť opäť budovať naše chrámy. Alebo aj nie. Pohľad na ruiny kresťanských chrámov na severe Afriky, či v Turecku sú nemými svedkami toho, ako človek opustil Boha, nie Boh človeka.

Svätý Otec František použil aj jedno veľmi silné prirovnanie k situácii utrpenia na Ukrajine. „Uvedomte si, že zabíjate pokrstení pokrstených.“ Viac slov nie je treba.

V uplynulých dňoch navštívil Sýriu z poverenia pápeža Františka sekretár Kongregácie pre východné cirkvi arcibiskup Cyril Vasiľ. Do Damasku priniseol osobitný pozdrav Svätého Otca a uistenie, že na prenasledovaných kresťanov neustále myslí. Zhromaždeným kresťanom povedal: „Pápež na vás nikdy nezabúda: posilňuje vašu vieru, vašu nádej a vašu lásku svojou ustavičnou modlitbou a nežnosťou, s ktorou vás objíma.” Len niekoľko dní potom, ako vyhlásil pápež František Rok milosrdenstva,  nezabudol arcibiskup Vasiľ ani na tento rozmer: „Zmierenie je možné len pre srdce, ktoré je milosrdné. Uprostred beznádeje pravá útecha pramení z toho, že na nás spočíva pohľad plný lásky a milosrdenstva. Len ak rozoznávame temnoty v nás, môžeme nájsť svetlo, ktoré k nám prichádza od Pána a ktoré rozjasňuje náš pohľad! Vskutku, Boh je bohatý na milosrdenstvo, a je na nás milosrdenstvo prijímať a rozdávať.“ Nezabúdajme na to ani my. Aj naši biskupi nás pozývajú k osobitným modlitbám I prejavom konkrétnej pomoci pre tých, ktorí sú svedkami Ježiša Krista až po vyliatie krvi.








All the contents on this site are copyrighted ©.