Čítaj článok Čítaj menu

Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:

Cirkev a svet \ Cirkev vo svete

Marocký biskup: Šťastný život kresťanov medzi moslimami je možný

Predseda Regionálnej konferencie biskupov severnej Afriky Mons. Vincent Landel, arcibiskup marockého Rabatu

02/03/2015 20:32

Vatikán 2. marca – V súvislosti s návštevou Ad limina apostolorum členov Regionálnej konferencie biskupov severnej Afriky v dňoch 2. - 7. marca poskytol Vatikánskemu rozhlasu rozhovor jej predseda Mons. Vincent Landel. Katolíci západnej oblasti severnej Afriky zvanej Maghreb sú uprostred väčšiny sunnitských moslimov veľmi malou menšinou pozostávajúcou takmer úplne z cudzincov. Regionálna konferencia biskupov severnej Afriky zahŕňa štyri krajiny: Alžírsko, Líbyu, Maroko a Tunisko. Ide spolu o sedem arcidiecéz a diecéz, tri apoštolské vikariáty a jednu apoštolskú prefektúru. 

Arcibiskup marockého Rabatu Mons. Vincent Louis M. Landel, ktorý je na čele Regionálnej konferencie biskupov severnej Afriky, hovorí o spolužití kresťanov s moslimami v jednotlivých krajinách:

„S moslimami nažívame v mieri a pokoji. Je pravda, že v iných častiach sveta to tak nie je, no u nás v Maroku, Alžírsku a Tunisku je situácia normálna. Áno, väčšinu z nás tvoria cudzinci a častokrát sú tu len prechodne, no naše cirkvi sú veľmi mladé. Napríklad v Maroku, kde kresťanské obyvateľstvo tvorí približne 30-tisíc osôb, je priemerný vek 35 rokov. Naše spoločenstvá však prešli istým vývojom – osobitne v Líbyi, kde je situácia dramatická. Po nedávnych  udalostiach musela väčšia časť kresťanov odísť, a to najmä Filipínci a kresťania z Blízkeho východu. Preto teraz v Tripolise zostal len biskup Mons. Martinelli spoločne s malou skupinou Filipíncov. V ostatných troch štátoch tohto regiónu žijeme normálne, pracujeme s našimi bratmi moslimami, žijeme medzi nimi a máme slobodu kultu – avšak s podmienkou uskutočňovať ju len na miestach kultu. Problém je, že prozelytizmus je tu považovaný za zločin a v tomto zmysle praktizovanie náboženskej slobody nie je vždy ľahké.“

Hovorili ste o Líbyi, ktorá zažila takzvanú „Arabskú jar“. Zmenili tieto nepokoje situáciu kresťanov, osobitne katolíkov a ich vzťahy s miestnymi moslimskými spoločenstvami?  

„Arabské jari zmenili mnoho. V Líbyi bolo pred týmito udalosťami 150-tisíc kresťanov, všetko to boli cudzinci, predovšetkým pracovníci v oblasti ropného priemyslu, pričom dnes z nich zostali dve až tri tisícky. Všetci ostatní museli odísť. Odišli aj rehoľníčky, ktoré boli pozvané pracovať do nemocníc za predošlého prezidenta Kaddáfiho. V celej Líbyi okrem štyroch až piatich kňazov, jedného biskupa v Tripolise a ďalšieho biskupa v Bengází nezostal nikto. Takže situácia kresťanov bola otrasená bojom medzi rozličnými politickými frakciami krajiny.“

Existujú v susedných krajinách obavy v súvislosti s postupovaním takzvaného Islamského štátu v Líbyi?

„Áno, v súvislosti s tým, čo sa udialo s 21 koptami zabitými v Líbyi existujú obavy, no myslím, že netreba stále žiť v strachu, netreba podliehať panike. Mojou veľkou obavou je, že tu bude snaha riešiť problémy silou. Pred poslednými udalosťami v Líbyi konferencia biskupov napísala otvorený list, v ktorom hovorí, že sa netreba utiekať k sile, ale že treba skúmať všetky cesty dialógu. A viem, že niektoré kresťanské európske združenia nesúhlasili s tým, čo sme napísali.“  

Pri príležitosti vašej návštevy Ad limina, čo máte v úmysle komunikovať verejnosti, iným kresťanom a tiež Vatikánu?

„Chcel by som nahlas povedať, že sa dá žiť šťastne a byť kresťanmi v moslimskom kontexte, teda žiť našu vieru a zároveň pracovať spolu s našimi bratmi moslimami, mať v nich dôveru a spoločne s nimi s nádejou hľadieť na budúcnosť našich krajín. Takže absolútne nemusíme byť pesimistami: a to aj preto, že ‚arabské jari‛ sa začali u nás, v Tunisku, ktoré má dnes ústavu uznávajúcu náboženskú slobodu. A toto nebolo samozrejmosťou. Takže znamenia nádeje tu sú, a netreba sa tváriť tak, že by tieto krajiny, ktoré sú v plnom vývoji urobili za pár rokov to, čo iné západné demokracie urobili za niekoľko desaťročí.“ 

Ako je známe, kresťanstvo v severnej Afrike má starobylé korene, ktoré spadajú až do prvých storočí kresťanstva. Z tejto oblasti pochádzali cirkevní otcovia ako sv. Cyprián, Tertulián a sv. Augustín, ďalej traja pápeži, ako aj početní mučeníci, medzi nimi napríklad sv. Perpetua a Felicita. Dnes sú to krajiny s takmer absolútnou prítomnosťou islamského obyvateľstva, patriaceho k sunnitskému smeru. 

Alžírsko je rozlohou najväčším štátom Afriky. Jeho obyvateľstvo tvorí viac než 27 miliónov. Katolíkov sa tu odhaduje na približne 9-tisíc.

Líbya, rozlohou štvrtý najväčší štát v Afrike, má len niečo cez šesť miliónov obyvateľov. V momentálnej vojnovej situácii zostalo v krajine len minimum katolíkov, okolo dva až tri tisíc, všetko cudzinci. Líbya je hlavným tranzitným bodom africkej emigrácie smerujúcej cez more k juhotalianskemu pobrežiu.

Maroko je konštitučnou monarchiou s viac než 32 miliónmi obyvateľov. Medzi väčšinovým moslimským obyvateľstvom sa tu nachádza približne 30-tisíc katolíkov, z ktorých všetci sú cudzincami.

Tunisko má vyše 10 miliónov obyvateľov. Počet katolíkov sa odhaduje na približne 25-tisíc, z čoho všetci sú cudzinci. V krajine je prítomná aj jedenapoltisícová židovská komunita, a to najmä na ostrove Jerba. -zk-

02/03/2015 20:32