Pápež František na prahu pôstu: „Prosme si o dar sĺz“
Vatikán 18. februára – Do Pôstneho obdobia dnes vstúpil Svätý Otec spolu s kardinálmi
z Rímskej kúrie slávením liturgie Popolcovej stredy v Bazilike sv. Sabíny na Aventíne
spravovanej dominikánmi, ktorá je titulárnym chrámom slovenského kardinála Jozefa
Tomka. Svätej omši predchádzala tradičná štáciová procesia z neďalekej Baziliky sv.
Anzelma, patriacej benediktínom. V homílii Svätý Otec poukázal na vnútorný rozmer
pokánia a obrátenia, ktorý sa odráža vo vyprosovaní si daru sĺz. „Viem plakať?“
– položil otázku pápež František a pokračoval: „Plače pápež? Plačú
kardináli? Plačú biskupi? Plači zasvätení?Plačú kňazi? Je plač v našich modlitbách?“
Slovami proroka Joela: «Obráťte sa ku mne celým svojím srdcom»(2,12)
Svätý Otec vyzval k takému pokániu, ktoré vychádza z najintímnešieho vnútra. Na základe
Ježišových slov o pravom zmysle almužny, modlitby a pôstu (Mt 6,1-6.16-18) hovoril
o nebezpečenstve pokrytectva, ktoré kresťanovi hrozí. „Pokrytci nevedia
plakať, zabudli, ako sa plače, neprosia o dar sĺz“, poznamenal
pápež. Citujúc slová sv. Pavla: «V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom!» (2
Kor 5,20) potom zdôraznil, že obrátenie nie je iba ľudským dielom. Je možné „vďaka
Otcovmu milosrdenstvu, ktorý z lásky k nám neváhal obetovať svojho Syna“.„Nechajme sa zmieriť s Bohom“, povedal pápež František prv než
udelil prítomným kardinálom znak popola. Sám ako prvý prijal popolec od kardinála
Jozefa Tomka. -jb-
Homília pápeža Františka na Popolcovú stredu v plnom
znení:
„Ako Boží ľud začíname cestu Pôstu, obdobia, v ktorom sa
snažíme zjednotiť sa hlbšie s Pánom, aby sme zdieľali tajomstvo jeho utrpenia a zmŕtvychvstania.
Dnešná liturgia nám ponúka predovšetkým krok proroka Joela, poslaného Bohom vyzývať
ľud k pokániu a k obráteniu kvôli pohrome (invázii kobyliek), ktorá zničila Judsko.
Len Pán môže zachrániť od pohromy a treba ho teda prosiť prostredníctvom modlitieb
a pôstov, vyznávajúc vlastný hriech.
Prorok trvá na vnútornom obrátení: «Obráťte
sa ku mne celým svojím srdcom» (2, 12). Obrátiť sa k Pánovi „celým svojím
srdcom“ znamená podniknúť cestu obrátenia, a to nie cestu povrchnú a prechodnú, ale
duchovné putovanie týkajúce sa najintímnejšieho miesta našej osoby. Srdce je sídlom
našich citov, centrom, v ktorom dozrievajú naše rozhodnutia, naše postoje.
To
„obráťte sa ku mne celým svojím srdcom“ sa netýka len jednotlivcov,
ale rozširuje sa na celé spoločenstvo, je pozvaním obracajúcim sa na všetkých: «Zhromaždite
ľud, posväťte zástup, zvolajte starcov, zhromaždite deti i tie, čo sajú
prsia; ženích nech vyjde zo svojej izby a nevesta zo svojej komôrky.» (v.
16). Prorok sa osobitne pristavuje pri modlitbe kňazov, upozorňujúc, že má byť sprevádzaná
slzami. Na začiatku tohto pôstu nám všetkým, no obzvlášť nám kňazom, prospeje prosiť
si o dar sĺz, aby vďaka nim boli naše modlitby a naša cesta obrátenia čoraz autentickejšími
a bez pokrytectva.
Prospeje nám položiť si otázku: ‚Plačem? Plače pápež? Plačú
kardináli? Plačú biskupi? Plači zasvätení? Plačú kňazi? Je plač v našich modlitbách?‛.
Práve toto je posolstvom dnešného evanjelia. V úryvku z Matúšovho evanjelia Ježiš
objasňuje tri skutky nábožnosti, predkladané Mojžišovým zákonom: almužnu, modlitbu
a pôst. Rozlišuje ich vonkajší aspekt od vnútorného aspektu onoho plaču vychádzajúceho
zo srdca. V priebehu čias boli tieto predpisy poškodené hrdzou vonkajškového formalizmu
alebo boli dokonca zmenené na znak spoločenskej nadradenosti. Ježiš u týchto troch
skutkov zdôrazňuje jedno spoločné pokušenie, ktoré sa dá zhrnúť do pokrytectva (spomína
ho až trikrát): «Dajte si pozor a nekonajte svoje dobré skutky pred ľuďmi, aby
vás obdivovali... Keď dávaš almužnu, nevytrubuj pred sebou, ako to robia
pokrytci... Keď sa modlíte, nebuďte ako pokrytci, ktorí sa radipostojačky
modlievajú, aby ich ľudia videli... A keď sa postíte, nebuďte zamračení
ako pokrytci.» (Mt 6,1.2.5.16). Viete, bratia, že pokrytci nevedia plakať, zabudli
ako sa plače, neprosia o dar sĺz.
Keď sa vykoná niečo dobré, takmer inštinktívne
sa v nás rodí túžba byť ocenení a obdivovaní za tento dobrý skutok, aby sme z toho
získali pocit zadosťučinenia. Ježiš nás pozýva vykonávať tieto skutky bez akéhokoľvek
zviditeľňovania sa a pozýva nás dôverovať jedine v odmenu Otca, «ktorý vidí v skrytosti»
(Mt 6,4.6.18).
Drahí bratia a sestry, Pán sa nikdy neunaví byť k nám milosrdný
a chce nám ešte raz ponúknuť svoje odpustenie – všetci ho potrebujeme –, pozývajúc
nás vrátiť sa k nemu s novým srdcom, očisteným od zla, očisteným slzami, aby sme mali
účasť na jeho radosti. Ako máme prijať toto pozvanie? Odporúča nám to sv. Pavol: «V
Kristovom mene vás prosíme: Zmierte sa s Bohom» (2 Kor 5,20). Toto úsilie o obrátenie
nie je len ľudským dielom, znamená nechať sa zmieriť. Zmierenie medzi nami
a Bohom je možné vďaka milosrdenstvu Otca, ktorý z lásky k nám neváhal obetovať svojho
jednorodeného Syna. Kristus, ktorý bol spravodlivý a nepoznal hriech, bol pre nás
urobený hriechom (v. 21), keď bol na kríži obťažený našimi hriechmi a tak nás vykúpil
a urobil spravodlivými pred Bohom. «V ňom» sa môžeme stať spravodlivými, v ňom sa
môžeme zmeniť, ak prijmeme Božiu milosť a nenecháme márne uplynúť tento «milostivý
čas» (6,2). Prosím vás, zastavme sa, zastavme sa trochu a nechajme sa zmieriť s Bohom.
S týmto vedomím, plní dôvery a radosti, začíname cestu Pôstom. Mária, Nepoškvrnená
Matka bez hriechu, nech podporuje náš duchovný boj proti hriechu, nech nás sprevádza
v tomto milostivom čase, aby sme mohli spoločne dospieť k jasavému spevu víťazstva
v deň Veľkej noci. A ako znak túžby nechať sa zmieriť s Bohom, okrem sĺz, ktoré zostanú
v skrytosti, verejne vykonáme gesto udelenia popola na hlavu. Celebrant pritom vyslovuje
tieto slová: «Pamätaj, že si prach a na prach sa obrátiš» (porov. Gn 3,19) alebo zopakuje
Ježišovu výzvu: «Kajajte sa a verte evanjeliu» (porov. Mk 1,15). Obe formuly sú pripomienkou
pravdy o ľudskej existencii: sme obmedzenými stvoreniami, hriešnikmi, ktorí vždy potrebujú
pokánie a obrátenie. Ako je len dôležité počúvať a prijať toto volanie v tomto našom
čase! Pozvanie k obráteniu je teda podnetom k návratu – ako to urobil aj syn z podobenstva
– do náručia Boha, nežného a milosrdného Otca, k plaču v tomto jeho náručí, k dôvere
v neho a k odovzdaniu sa mu.“