Pápež František novým kardinálom: Začlenenie marginalizovaných je skúškou vierohodnosti
Cirkvi
Vatikán 15. februára – Postoj Cirkvi k ľuďom vylúčeným na okraj je kritériom jej vierohodnosti.
„Evanjelium marginalizovaných“ bolo ústrednou témou homílie Svätého Otca Františka
pri dnešnej slávnosti v Bazilike sv. Petra za účasti devätnástich nových kardinálov,
ktorí v predchádzajúci deň prijali z jeho rúk červený biret. Prítomní boli aj ďalší
členovia kardinálskeho zboru, Rímskej kúrie a veľký počet veriacich z rozličných krajín,
ktorí do Ríma pricestovali pri príležitosti konzistória.
Vylučovať alebo znovuzačleňovať?
Toto sú „dve logiky, ktoré prechádzajú celými dejinami Cirkvi“, povedal Svätý Otec,
vychádzajúc vo svojej homílii z liturgických textov 6. cezročnej nedele o Ježišovom
uzdravení malomocného (Mk 1,40-45) a o Mojžišových predpisoch o postoji k malomocným
(Lv 13,1-2.45-46). Poslaním kresťana je spolucítiť s každým, kto je odsunutý na okraj,
podať mu pomocnú ruku s neohrozenosťou a kreativitou lásky. Kto nasleduje Krista,
nebojí sa riskovať a vie prejaviť nežnosť tomu, kto je spoločnosťou vylúčený, tak
ako Ježiš preukázal nežnosť malomocnému, keď ho uzdravil a znovuzapojil do života.
Opravdivá láska dokáže nájsť správnu komunikáciu aj s tým, koho považujú za nevyliečiteľného
či dokonca nedotknuteľného.
Zo situácie marginalizácie a vylúčenia Ježiš zachraňuje
trpiaceho človeka jeho znovuzaradením do spoločenstva. Toto Ježišovo „evanjelium marginalizovaných“
predstavuje skúšku našej hodnovernosti, povedal Svätý Otec František novým kardinálom.
Svoj príhovor k nim uzavrel týmito slovami povzbudenia:
„Drahí bratia
noví kardináli, hľadiac na Ježiša a na našu Matku vás povzbudzujem slúžiť
Cirkvi takým spôsobom, aby kresťania – upevnení vaším svedectvom
– neboli v pokušení stáť pri Ježišovi bez toho, že by chceli
stáť pri marginalizovaných, izolujúc sa do akejsi kasty, ktorá nemá v sebe
nič opravdivo cirkevného.Povzbudzujem vás slúžiť ukrižovanému
Ježišovi v každom človeku, ktorý je z akéhokoľvek dôvodu
marginalizovaný, vidieť Pána v každej vylúčenej osobe,
ktorá má hlad, ktorá má smäd, ktorá je nahá. Pána, ktorý je prítomný aj v tých,
čo stratili vieru alebo sa oddialili od života podľa vlastnej viery, či
v tých, čo sa označujú za ateistov. Pána, ktorý je vo väzení, ktorý
je chorý, ktorý je nezamestnaný, ktorý je prenasledovaný. Pána, ktorý je v malomocnom
– na tele či na duchu –, ktorý je diskriminovaný! Neobjavíme Pána, ak
opravdivým spôsobom neprijmeme toho, kto je marginalizovaný! Vždy pamätajme na obraz
sv. Františka, ktorý nemal strach objať malomocného a ujímajme sa tých,
čo trpia akýmkoľvek druhom marginalizácie. Vskutočnosti,
drahí bratia, v evanjeliu marginalizovaných vstupuje do hry, odhaľuje
sa a preukazuje naša vierohodnosť!“
Plné znenie homílie
pápeža Františka
«Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť». Ježiš, pohnutý súcitom,
vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal mu: «Chcem, buď čistý!» (porov. Mk 1,40-41).
Ježišov súcit! Toto «spoluutrpenie», ktoré ho približovalo ku každej trpiacej osobe.
Ježiš sa nešetrí, dokonca sa nechá zasiahnuť bolesťou a potrebami ľudí, jednoducho
preto, lebo vie a chce «spolu trpieť», pretože má srdce, ktoré sa nehanbí mať súcit.
«Nemohol viac verejne vojsť do mesta, ale zdržiaval sa vonku na opustených
miestach» (Mk 1, 45). To znamená, že okrem uzdravenia malomocného, Ježiš vzal na seba
aj marginalizáciu [odsunutie na okraj], ktorú nariadil Mojžišov zákon (porov. Lv 13,1-2.45-46).
Ježiš sa neobáva rizika vziať na seba utrpenie druhého, avšak platí za to najvyššiu
cenu (porov. Iz 53,4).
Súcit vedie Ježiša k tomu, aby konkrétne konal: aby
znovu integroval človeka vytlačeného na okraj. Toto sú tri kľúčové koncepty, ktoré
nám dnes Cirkev predkladá v bohoslužbe slova: Ježišovo spolucítenie zoči-voči
marginalizácii a jeho vôľa znovu začleniť do spoločnosti [integrovať].
Marginalizácia:
Mojžiš, pristupujúc k otázke malomocných z právneho hľadiska, žiada, aby sa vzdialili
a boli marginalizovaní zo spoločenstva, kým trvá ich choroba a vyhlasuje ich za «nečistých»
(Porov. Lv 13,1-2.45-46).
Predstavte si, aké utrpenie a akú hanbu musel prežívať
taký malomocný, a to fyzicky, spoločensky, psychologicky a duchovne! Nie je len obeťou
choroby, ale zároveň sa cíti byť vinný a trestaný za svoje hriechy! Je to žijúci mŕtvy,
taký, ktorému «akoby vlastný otec napľul do tváre» (porov. Nm 12,14).
Okrem
toho, malomocný naháňa strach, vzbudzuje opovrhnutie, odpor, a preto ho opustia vlastní
príbuzní, ostatní ľudia sa mu vyhýbajú, je marginalizovaný zo spoločnosti, ba, sama
spoločnosť ho vypudzuje a núti k tomu, aby žil na odľahlých miestach, vylučuje ho.Až do takej miery, že ak sa niekto zdravý priblíži k malomocnému, bude prísne
potrestaný a aj s ním sa bude zaobchádzať ako s malomocným.
Je pravda, že cieľom
tohto nariadenia bolo zachrániť zdravých, chrániť spravodlivých a kvôli ich ochrane
od každého rizika vylúčiť na okraj «nebezpečenstvo», za nekompromisného zaobchádzania
s nakazeným. Tak zvolal i veľkňaz Kajfáš: «Je lepšie, ak zomrie jeden človek za ľud
a nezahynie celý národ» (Jn 11,50).
Integrácia: Ježiš revolučne prevracia
a mocne otriasa touto mentalitou uzavretou do strachu a obmedzenou vo vlastných predsudkoch.
On predsa neodstraňuje Mojžišov zákon, ale privádza ho k naplneniu (porov. Mt 5,17),
napríklad vyhlasujúc za kontraproduktívny a neúčinný zákona o odplate, prehlasujúc,
že Boh neprijíma také zachovávanie soboty, ktoré znevažuje človeka a odsudzuje ho.
Alebo tiež neodsúdi hriešnu ženu, ale zachráni ju pred slepou horlivosťou tých, ktorí
už boli pripravení bezcitne ju ukameňovať v presvedčení, že plnia Mojžišov zákon.
Ježiš revolučne vstupuje do svedomí aj v Reči na hore (porov. Mt 5) otvárajúc ľudstvu
nové obzory, keď naplno zjavuje Božiu logiku. Logiku lásky, ktorá sa nezakladá na
strachu, ale na slobode, na dobročinnosti, na zdravej horlivosti a na Božej spásonosnej
túžbe: «Boh, náš Spasiteľ,... chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu»
(porov. 1 Tim 2,3-4). «Milosrdenstvo chcem a nie obetu» (Mt 12,7; Oz 6,6).
Ježiš,
nový Mojžiš, chcel uzdraviť malomocného, chcel sa ho dotknúť, chcel ho znovu integrovať
do spoločenstva, bez toho, aby sa obmedzil vlastnými predsudkami, bez toho, aby sa
prispôsobil prevládajúcej mentalite ľudí, bez toho, aby sa obával nákazy. Ježiš odpovedá
na naliehavú prosbu malomocného bez meškania a bez zvyčajných odkladov kvôli preskúmaniu
situácie a všetkých eventuálnych dôsledkov! Pre Ježiša je dôležité predovšetkým to,
aby dostihol a zachránil vzdialených, zacelil rany chorých a všetkých znovu včlenil
do Božej rodiny. A toto niekoho pohoršuje!
Ježiš sa nebojí tohto druhu pohoršenia!
Nemyslí na uzavreté osoby, ktoré sa pohoršia práve na uzdravení, ktoré sa pohoršia
pred každou otvorenosťou, pred akýmkoľvek krokom, ktorý sa vymyká z ich mentálnych
a duchovných schém, pred akýmkoľvek pohladením a nežnosťou, ktoré nezodpovedajú ich
zvyčajným myšlienkovým pochodom a ich obradnej čistote. On chcel integrovať marginalizovaných,
zachrániť tých, ktorí sú von z tábora (porov, Jn 10).
Sú tu dve logiky uvažovania
a viery: strach zo straty zachránených a túžba zachrániť stratených. Aj dnes sa niekedy
stane, že sa nachádzame na križovatke týchto dvoch logík: tej, učiteľov zákona, totiž,
predísť nebezpečenstvu vylúčiac nakazenú osobu, a logiky Boha, ktorý svojím milosrdenstvom
objíma a prijíma, znovu integruje a premieňa zlo na dobro, odsúdenie na spásu a vylúčenie
na ohlasovanie.
Tieto dve logiky sprevádzajú celé dejiny Cirkvi:vylúčiť
na okrajalebo znovuzačleniť. Sv. Pavol, keď napĺňal Pánov príkaz niesť evanjelium
až po končiny sveta (porov Mt 28,19), pohoršoval a stretával sa s mocným odporom a
nevraživosťou najmä u tých, ktorí vyžadovali bezpodmienečné dodržiavanie Mojžišovho
zákona aj zo strany obrátených pohanov. Aj sv. Peter bol spoločenstvom tvrdo kritizovaný,
keď vošiel do domu pohanského stotníka Kornélia (Sk 10).
Cesta Cirkvi, počnúc
od Jeruzalemského koncilu, je vždy Ježišovou cestou: milosrdenstva a integrovania.
To neznamená podceniť nebezpečenstvá alebo nechať, aby do stáda vnikli vlci, ale ide
o prijatie márnotratného syna, o rozhodné a odvážne uzdravenie rán po hriechu, o vyhrnutie
si rukávov a o to, aby sme neostali nečinne hľadieť na utrpenie sveta. Cesta Cirkvi
znamená nikoho neodsúdiť navždy, rozlievať Božie milosrdenstvo na všetkých ľudí, ktorí
si ho žiadajú s úprimným srdcom; cesta Cirkvi znamená vyjsť z vlastnej ohrady a ísť
hľadať vzdialených na podstatné periférie existencie; je úplným prijatím Božej logiky;
nasledovaním Majstra, ktorý povedal: «Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel
som volať spravodlivých, ale hriešnikov» (Lk 5, 31-32).
Uzdravením malomocného
Ježiš nespôsobuje nijakú škodu tomu, kto je zdravý; dokonca ho zbavuje strachu; neprináša
mu nebezpečenstvo, ale daruje mu brata; neznehodnocuje Zákon, ale cení si človeka,
pre ktorého Boh tento Zákon vzbudil. Vskutku, Ježiš oslobodzuje zdravých od pokušenia
«staršieho brata» (porov. Lk 15,11-32) a od bremena závisti a šomrania «robotníkov,
ktorí znášali ťarchu a horúčosť dňa» (porov. Mt 20,1-16).
V dôsledku toho
teda láska nemôže byť neutrálna, aseptická, ľahostajná, vlažná alebo čiastková! Láska
je nákazlivá, rozpaľuje, riskuje a zasahuje! Pretože pravá láska je vždy nezaslúžená,
nepodmienená a nezištná! (porov. 1 Kor 13). Láska je tvorivá pri nachádzaní správnych
slov pri komunikovaní so všetkými, ktorí sú považovaní za nevyliečiteľných a teda,
nedotknuteľných. Toto «nachádzanie správnych slov»... Kontakt je naozajstná komunikatívna
reč, tá istá afektívna reč, ktorá sprostredkovala uzdravenie malomocnému. Koľko uzdravení
môžeme vykonať a sprostredkovať, keď sa naučíme túto reč kontaktu! A malomocný sa
stal ohlasovateľom Božej lásky. Evanjelium hovorí: «Lenže on začal všade hovoriť a
rozchyrovať, čo sa stalo» (Mk 1, 45).
Drahí noví kardináli, toto je Ježišova
logika, toto je cesta Cirkvi: nie iba prijať a integrovať s evanjeliovou odvahou tých,
ktorí zaklopú na naše dvere, ale vyjsť, vybrať sa hľadať vzdialených, bez predsudkov
a strachu, aby sme im zadarmo preukázali to, čo sme my zadarmo dostali. «Kto hovorí,
že ostáva v Kristovi, má aj sám žiť, ako žil on» (1 Jn 2,6). Úplná disponibilita slúžiť
druhým je naším rozlišujúcim znamením, naším jediným čestným titulom!
Premýšľajte
o tom v týchto dňoch, počas ktorých ste dostali kardinálsku hodnosť. Vzývajme príhovor
Márie, Matky Cirkvi, ktorá v prvej osobe znášala vytlačenie na okraj v dôsledku ohováraní
(Jn 8,41) a vyhnanstva (porov. Mt 2, 13-23), aby nám vyprosila, aby sme boli vernými
Božími služobníkmi. Nech nás ona, ktorá je Matka, učí nebáť sa nežne prijať vytlačených
na okraj, nebáť sa nežnosti: koľkokrát máme obavy z nežnosti! Nech nás naučí nebáť
sa nežnosti a súcitu, nech nás zaodeje trpezlivosťou, keď ich sprevádzame na ceste,
aby sme nehľadali výsledky svetského úspechu, nech nám ukáže Ježiša a nech nám umožní
napredovať tak ako on.
Drahí bratia noví kardináli, hľadiac na Ježiša a na
našu Matku vás povzbudzujem slúžiť Cirkvi takým spôsobom, aby kresťania – upevnení
vaším svedectvom – neboli v pokušení stáť pri Ježišovi bez toho, že by chceli stáť
pri marginalizovaných, izolujúc sa do akejsi kasty, ktorá nemá v sebe nič opravdivo
cirkevného. Povzbudzujem vás slúžiť ukrižovanému Ježišovi v každom človeku, ktorý
je z akéhokoľvek dôvodu marginalizovaný, vidieť Pána v každej vylúčenej osobe, ktorá
má hlad, ktorá má smäd, ktorá je nahá. Pána, ktorý je prítomný aj v tých, čo stratili
vieru alebo sa oddialili od života podľa vlastnej viery, či v tých, čo sa označujú
za ateistov. Pána, ktorý je vo väzení, ktorý je chorý, ktorý je nezamestnaný, ktorý
je prenasledovaný. Pána, ktorý je v malomocnom – na tele či na duchu –, ktorý je diskriminovaný!
Neobjavíme Pána, ak opravdivým spôsobom neprijmeme toho, kto je marginalizovaný! Vždy
pamätajme na obraz sv. Františka, ktorý nemal strach objať malomocného a ujímajme
sa tých, čo trpia akýmkoľvek druhom marginalizácie. V skutočnosti, drahí bratia, v
evanjeliu marginalizovaných vstupuje do hry, odhaľuje sa a preukazuje naša vierohodnosť!
(Preklad:
Slovenská redakcia VR)
Na slávnosti bola prítomná aj väčšia skupina veriacich
zo Slovenska, účastníkov každoročnej Púte laických a apoštolských hnutí a združení
k hrobu sv. Cyrila do Ríma. Púť, ktorú organizuje Rada pre laické a apoštolské hnutia
a Fórum kresťanských inštitúcií vyštartovala z Bratislavy v piatok 13. februára. Ako
prvú zastávku v rámci programu jej účastníci absolvovali v Benátkach duchovnú obnovu
vedenú arcibiskupom Cyrilom Vasiľom SJ. Sekretár Kongregácie pre východné cirkvi sprevádzal
pútnikov aj počas druhého dňa v Ríme. V sobotu 14. februára pútnici tiež navštívili
Baziliku sv. Pavla za hradbami a večer sa zúčastnili na slávnosti sv. Cyrila a Metoda,
patrónov Európy v Bazilike sv. Klementa, ktorej za účasti predstaviteľov viacerých
slovanských národov predsedal chorvátsky kardinál Josip Bozanić. Dnes napoludnie Svätý
Otec účastníkov púte Fóra kresťanských inštitúcií osobitne pozdravil v rámci svojho
príhovoru z okna Apoštolského paláca. -jb-
Príhovor Svätého Otca pred modlitbou
Anjel Pána
„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Počas týchto nedieľ
nám evanjelista Marek rozpráva o Ježišovej činnosti zameranej proti každému druhu
zla, v prospech trpiacich na tele alebo na duchu: posadnutých, chorých, hriešnikov...
Predstavuje sa ako ten, ktorý premáha a poráža zlo, kdekoľvek ho postretne. V dnešnom
evanjeliu (Mk 1,40-45) sa v tomto svojom zápase konfrontuje s ukážkovým prípadom,
pretože ide o chorého na malomocenstvo. Malomocenstvo je chorobou, ktorá je nákazlivá
a neľútostná, ktorá človeka znetvoruje, a ktorá bola symbolom nečistoty: Malomocný
sa musel zdržiavať mimo obývaných centier a upozorňovať na svoju prítomnosť okoloidúcich.
Bol vytisnutý na okraj občianskeho a náboženského spoločenstva. Bol akoby chodiacou
mŕtvolou.
Epizóda uzdravenia malomocného sa odohráva v troch krátkych úsekoch:
prosba chorého, Ježišova odpoveď, dôsledky zázračného uzdravenia. Malomocný úpenlivo
prosí Ježiša «na kolenách» a hovorí mu: «Ak chceš, môžeš ma očistiť» (v. 40). Na túto
pokornú a dôverujúcu prosbu Ježiš reaguje s hlbokým postojom svojho ducha: so spolucítením.
A spolucítenie [tal. compassione] je slovo veľmi hlboké: spolucítenie
znamená „spolutrpieť s druhým“. A Kristovo srdce prejavuje otcovské spolucítenie Boha
s dotyčným človekom, priblížiac sa k nemu a dotknúc sa ho. A tento detail je
veľmi dôležitý. Ježiš «vystrel ruku, dotkol sa ho ... a malomocenstvo z neho hneď
zmizlo a bol čistý» (v. 41). Božie milosrdenstvo prekonáva každú prekážku a Ježišova
ruka sa dotýka malomocného. Nezaujíma bezpečnú vzdialenosť a nekoná tak, že by poveril
druhého, ale sa priamo vystavuje nákaze nášho zla; a takto sa práve naše zlo stáva
miestom kontaktu. On, Ježiš, prijíma od nás našu chorú ľudskosť a my od neho prijímame
jeho zdravú a ozdravujúcu ľudskosť. Toto sa deje zakaždým, keď s vierou prijímame
nejakú sviatosť. Pán Ježiš sa nás „dotýka“, darúva nám svoju milosť. V tomto prípade
myslíme osobitne na sviatosť zmierenia, ktorá nás uzdravuje z malomocenstva hriechu.
Evanjelium
nám znova ukazuje, čo robí Boh stojac pred naším hriechom: Boh neprichádza „robiť
prednášku“ o bolesti; neprichádza ani odstrániť zo sveta utrpenie a smrť; prichádza
skôr preto, aby vzal na seba ťarchu našej ľudskej situácie, niesol ju až do konca,
aby nás oslobodil v radikálnom a definitívnom zmysle. Takto Kristus poráža zlá a utrpenia
sveta: berúc ich na seba a víťaziac nad nimi silou Božieho milosrdenstva.
Nám
dnes evanjelium o uzdravení malomocného hovorí, že ak chceme byť pravými učeníkmi
Ježiša, sme pozvaní k tomu, aby sme sa stali, spojení s ním, nástrojmi jeho milosrdnej
lásky, prekonávajúc každý druh marginalizácie. Aby sme boli „napodobňovateľmi Krista“
(porov. 1 Kor 11,1) vo vzťahu k chudobnému a chorému človeku, nemáme mať strach pozrieť
sa mu do očí a priblížiť sa k nemu s nežnosťou a spolucítením, dotknúť sa ho a objať
ho. Často som žiadal tých, ktorí pomáhajú druhým, aby sa im pritom pozreli do očí,
aby nemali strach sa ich dotknúť, aby toto gesto pomoci bolo aj gestom komunikácie:
aj my potrebujeme byť nimi prijatí, ako gesto nežnosti, gesto spolucítenia. No opýtam
sa vás: keď pomáhate druhým, pozriete im do očí? Prijímate ich bez strachu dotknúť
sa ich? Ujímate sa ich s nežnosťou? Premýšľajte nad tým: ako pomáhate, s odstupom
alebo s nežnosťou, s blízkosťou? Ak je zlo nákazlivé, je takým aj dobro. Je preto
potrebné, aby v nás dobro prekypovalo stále viac. Nechajme sa nainfikovať dobrom a
infikujme dobrom!“
(Preklad: Slovenská redakcia VR)
Po spoločnej
modlitbe Anjel Pána a udelení apoštolského požehnania Svätý Otec zaželal všetkým obyvateľom
Ďalekého východu k nadchádzajúcemu lunárnemu novému roku. Pozdravil prítomných, ktorí
pri príležitosti konzistória sprevádzali na ceste do Ríma svojich nových kardinálov,
osobitne členov oficiálnych delegácií. Celé námestie vyzval potom pápež František
k aplauzu pre nových kardinálov. Medzi skupinami pútnikov z viacerých krajín, ktoré
Svätý Otec vo svojom pozdrave vymenoval, bolo aj „Fórum kresťanských inštitúcií“ zo
Slovenska. Na záver pápež všetkých poprosil o modlitbu a zaželal im dobrú chuť k obedu.
-jb-