Pápež František v katechéze venovanej otcom: Nenechávajte svoje deti ako siroty
Vatikán 28. januára - Pápež František pokračoval na generálnej audiencii, ktorá sa
v túto stredu konala v Aule Pavla VI., cyklom o rodine. Jeho dnešná tretia časť bola
zameraná na pojem „otca“. Biblickým pozadím katechézy bol úryvok z Jánovho evanjelia,
v ktorom Ježiš hovorí Nikodémovi: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného
Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal
Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.“ Ako
povedal pápež František, slovo „otec“ je najdrahšie zo všetkých pre nás kresťanov,
pretože je to oslovenie, ktorým nás Ježiš učil volať Boha. Význam tohto pomenovania
dostal novú hĺbku práve tým, ako ho používal Ježiš, keď sa obracal na Boha a prejavil
tak svoj osobitný vzťah s ním. „Mystérium dôvernosti Boha Otca, Syna a Ducha, zjavené
v Ježišovi, je srdcom našej kresťanskej viery“ – povedal. Ako však
dodal, napriek tomu, že toto slovo označuje základný vzťah, starý ako dejiny ľudstva,
dnes sme dospeli k tvrdeniu, že naša spoločnosť akoby bola «spoločnosťou bez otcov».
Najmä v západnej kultúre je postava otca akoby neprítomná, akoby zmizla, bola odstránená.
Podľa slov Svätého Otca pôvodne išlo o akési oslobodenie sa od otca - vládcu. Následne
pápež poukázal na to, v čom je aktuálny problém:
„Problémom našich
dní sa viacej nezdá byť rušivá prítomnosť otcov, ako skôr ich absencia, ich nezvestnosť.
Otcovia sú občas tak zameraní sami na seba, na svoju prácu a niekedy na individuálnu
sebarealizáciu, že zabúdajú aj na rodinu. A deti i mladých ponechajú osamotených.
Už ako biskup Buenos Aires som spozoroval pocit osirelosti, ktorý dnes deti a mládež
prežívajú, a často som sa pýtal otcov, či sa hrávajú so svojimi deťmi, či dokázali
odvážne a s láskou venovať čas svojim deťom. A odpoveď bola nepekná! «Nemôžem, mám
veľa práce...»“
Preto Svätý Otec vyzval k väčšej pozornosti: „Absencia
osoby otca v živote detí a mladých spôsobuje trhliny a zranenia, ktoré môžu byť veľmi
vážne.“Pripomenul Ježišov prísľub učeníkom: «Nenechám vás ako siroty»
(Jn 14,18). Tieto slová prospejú všetkým, otcom i deťom, povedal pápež František a
v závere dodal, že budúcu stredu poukáže na krásu otcovstva, ktorá je svetlým kontrastom
k tme, spôsobenej jeho absenciou.
Nasleduje plné znenie katechézy
Drahí
bratia a sestry, dobrý deň! Vráťme sa dnes ku katechézam o rodine. Dnes sa necháme
viesť slovom «otec». Je to slovo, ktoré je nám kresťanom drahšie ako akékoľvek iné,
pretože je menom, ktorým nás Ježiš naučil oslovovať Boha: «otec». Význam tohto slova
dostal novú hĺbku práve vďaka spôsobu, ktorým ho Ježiš používal, keď sa obracal na
Boha a vyjadroval svoj osobitný vzťah s ním. Požehnané tajomstvo dôvernosti Boha,
Otca, Syna a Ducha, ktorého zjavil Ježiš, je srdcom našej kresťanskej viery.
«Otec»
je slovo všetkým známe, je univerzálne slovo. Naznačuje základný vzťah, ktorého realita
je taká stará ako dejiny človeka. Dnes sme napriek tomu dospeli k tvrdeniu, že naša
spoločnosť akoby bola «spoločnosťou bez otcov». Inými slovami, najmä v západnej kultúre
je postava otca, obrazne povedané, akoby neprítomná, akoby zmizla, bola odstránená.
V prvom momente bola táto skutočnosť chápaná ako oslobodenie sa od otca-vládcu, od
otca ako predstaviteľa zákona, zavedeného zvonka, od otca ako cenzora šťastia detí
a ako prekážky emancipácie a autonómie mladých.
Neraz v minulosti v niektorých
domoch vládlo autoritárstvo, v istých prípadoch dokonca útlak, keď sa rodičia správali
k deťom ako k sluhom, nerešpektujúc osobné požiadavky ich rastu; otcovia, ktorí im
nepomáhali vykročiť na ich cestu v slobode – avšak nie je ľahké vychovávať dieťa v
slobode – ; otcovia, ktorí im nepomáhali vziať na seba osobnú zodpovednosť, aby budovali
vlastnú budúcnosť i budúcnosť spoločnosti. Toto je istotne nesprávny postoj, no ako
sa zavše stáva, prechádza sa z jedného extrému do druhého.
Problémom našich
dní sa už nezdá byť rušivá prítomnosť otcov, ako skôr ich absencia, ich nezvestnosť.
Otcovia sú občas tak zameraní na seba, na svoju prácu a niekedy na individuálnu sebarealizáciu,
že aj zabúdajú na rodinu. Deti a mladých ponechávajú osamotených. Už ako biskup Buenos
Aires som pozoroval pocit osirelosti, ktorý dnes prežívajú deti a mládež, a často
som sa spytoval otcov, či sa hrávajú so svojimi deťmi, či dokážu odvážne a s láskou
venovať čas svojim deťom. A odpoveď bola nepekná! Vo väčšine prípadov: «Nemôžem, mám
veľa práce...» A otec chýbal synovi, ktorý rástol. Nehrával sa s ním, veru nie. Nestrácal
pri ňom čas.
Chcel by som teraz, na tejto ceste spoločnej reflexie o rodine,
všetkým kresťanským spoločenstvám povedať, že musíme byť pozornejší, pretože absencia
osoby otca v živote detí a mladých spôsobuje trhliny a zranenia, ktoré môžu byť veľmi
vážne. V skutočnosti sa deviácie u detí a mládeže môžu z väčšej časti pripísať tomuto
nedostatku, deficitu vzorov a spoľahlivých sprievodcov v ich každodennom živote, nedostatku
blízkosti a lásky zo strany otcov. Pocit osirelosti, ktorý prežívajú toľkí mladí,
je ešte hlbší ako si myslíme.
Sú sirotami, a to v rodine, pretože otcovia
im často chýbajú, a ani fyzicky nie sú doma, avšak hlavne kvôli tomu, že aj keď doma
sú, nesprávajú sa ako otcovia, nerozprávajú sa so svojimi deťmi, neplnia svoju výchovnú
úlohu, nevštepujú deťom vlastnými slovami, podporenými príkladom, tie princípy, hodnoty
a pravidlá života, ktoré potrebujú ako chlieb. Výchovná funkcia prítomnosti otca je
o toľko viac potrebná, o koľko viac je otec nútený byť kvôli práci vzdialený z domova.
Niekedy sa zdá, že otcovia dobre nevedia, aké miesto majú zaujať v rodine a ako vychovávať
deti. A teda, s pochybnosťami sa držia obďaleč, stiahnu sa a zanedbávajú svoju zodpovednosť,
prípadne hľadajú útočisko v neuskutočniteľnom vzťahu «na rovnakej úrovni» s deťmi.
Je pravda, že máš byť kamarát svojim deťom, no nezabúdaj, že ty si otec! Ak sa však
správaš iba ako kamarát na rovnakej úrovni s tvojím dieťaťom, neprospeje mu to.
Toto
vidíme aj v občianskej spoločnosti. Občianska spoločnosť so svojimi inštitúciami má
istú zodpovednosť, – môžeme povedať otcovskú – voči mladým, zodpovednosť, ktorú neraz
zanedbáva alebo ju vykonáva zle. Aj ona z nich často robí siroty a nepredkladá im
pravdivý pohľad. Mladí takto zostávajú sirotami, sirotami bez dôveryhodných ciest,
ktorými treba ísť, sirotami bez učiteľov, na ktorých by sa mohli spoľahnúť, sirotami
bez ideálov, ktoré rozohrievajú srdce, sirotami bez hodnôt a nádejí, ktoré by ich
denne podporovali. Sú napĺňaní idolmi, avšak takto im je ulúpené srdce, sú pobádaní,
aby snívali o zábave a pôžitkoch, no nedostávajú možnosť zamestnania, sú oklamaní
bôžikom peňazí a ich pravé bohatstvo je popierané.
Prospeje teda všetkým,
otcom i deťom, aby znovu počuli o prisľúbení, ktoré dal Ježiš svojim učeníkom: «Nenechám
vás ako siroty» (Jn 14,18). On je vskutku Cesta, ktorou treba kráčať, Učiteľ, ktorého
treba počúvať, Nádej, že svet sa môže zmeniť, že láska víťazí nad nenávisťou a že
je možná budúcnosť bratstva a slobody pre všetkých.
Niekto z vás by mi mohol
povedať: «Ale, otče, dnes ste boli príliš negatívny. Hovorili ste iba o absencii otcov,
o tom, čo sa stane, keď otcovia nie sú deťom nablízku...». To je pravda. Toto som
chcel zdôrazniť, pretože na budúcu stredu budem v tejto katechéze pokračovať, aby
som poukázal na svetlo krásy otcovstva. Kvôli tomu som si zvolil, že začnem tmou,
aby som došiel k svetlu. Nech nám Pán pomáha dobre porozumieť týmto veciam. Ďakujem.
(Preklad Slovenská redakcia VR)
Pozdravujúc jednotlivé jazykové
skupiny pútnikov Svätý Otec všetkým poprial, aby „návšteva pri hroboch apoštolov
vzbudila v každom obnovené predsavzatia radostného kresťanského svedectva v rodine
i v spoločnosti“. V súvislosti s dnešnou liturgickou spomienkou svätého Tomáša Akvinského,
učiteľa Cirkvi, mladých povzbudil, aby jeho zanietenosť štúdiu bola motiváciou rozvíjania
ich nadania a ochoty slúžiť evanjeliu.
V závere audiencie cirkus Medrano v
krátkom vystúpení predviedol niekoľko obdivuhodných umeleckých kúskov. Klaun dokonca
zapojil do spolupráce aj samotného Svätého Otca. -jk-