Komentár Jozefa Kováčika: Umenie vĺn

Pred niekoľkými dňami som sa vrátil z návštevy mojich priateľov u protinožcov. Do Austrálie som zavítal za priateľmi, s ktorými nás spájal dlhoročný vzťah. Pred rokom sa rozhodli vysťahovať do novej krajiny. Počas víkendu ma zobrali na jednu známu pláž, na ktorej sa pravidelne konajú aj veľké preteky surfistov. Pláž je známa svojimi veľkými vlnami. Keď sme dorazili na pobrežie, uvidel som v priezračne čistej vode množstvo ľudí pohupujúcich sa vo vlnách dosahujúcich 4 až 5 metrov. Ako správny turista som okamžite zatúžil mať fotografie vo vysokých vlnách. A tak som kamarátovi podal fotoaparát a pevným krokom som sa vydal na pláž. Po vstupe do oceánu som videl približujúcu sa veľkú vlnu. Ani som sa nestačil zorientovať a dopadla na mňa s veľkým hukotom. Akoby po mne prešiel nákladný vlak. Ledva som sa spod nej dostal a nadýchol, dopadla na mňa druhá vlna. Keď sa mi podarilo dostať na breh, pochopil som, že boj s vlnami nie je jednoduchý. Neskôr mi domáci Aussie, teda obyvatelia Austrálie vysvetlili, že už aj malé deti sa síce pohupujú na vysokých vlnách, no musia sa k nim vedieť dostať. Urobia to tak, že vysoké vlny podplávajú. Inak by ich rozomleli. A skúsení surferi vedia, že ak si chcú zajazdiť na vysokých vlnách, musia sa na ne vyhupnúť v správnom okamihu. Ak to nestihnú, je rozumné sa prikrčiť a nechať vlnu prevaliť sa ponad vás. Inak vám môže dolámať kosti. Nuž, po tejto skúsenosti mám ešte väčšiu úctu k oceánu.

Svojho času mi môj spolužiak z Latinskej Ameriky spomínal, že mama ho od malička učila, že oceán je divoch, s ktorým sa nezahráva. Tak, či onak, pravidlá oceánu platia aj v mediálnom svete, či bežnom živote. Ak sa valí príliš silná vlna, nebolo by rozumné postaviť sa jej tvárou v tvár. Je potrebné odhadnúť sily, ak je to potrebné prikrčiť sa a počkať, kým sa vlna premelie. A potom naskočiť na tú najbližšiu. Či to funguje? Mediálni analytici vedia, že áno. Ale to je už o lekciách z krízovej komunikácie. Ja sa radšej vrátim k mojej ceste do Austrálie. Stretol som tam veľa ľudí. Bola to moja druhá cesta na tento kontinent. Keď som Austráliu navštívil počas Svetových dňoch mládeže, bol som milo prekvapený správaním ľudí. Dalo by sa charakterizovať výrazom „no warries, mate“. Dalo by sa to preložiť ako „neobaváj sa, priateľu“. Akoby suseda vôbec nezaujímalo, či si v práci v takom, či onakom postavení. To, čo ho zaujíma, je, či si dobrý sused, s ktorým sa rád porozpráva, pogriluje, alebo ide na ryby. Moji priatelia, katolíci, majú pekný vzťah so židovskou rodinou i dvomi iránskymi moslimskými rodinami. Bolo zaujímavé ich počúvať a viesť s nimi rozhovory o živote i viere.

V Perthe som sa zasa vďaka môjmu dlhoročnému priateľovi, kňazovi, spoznal so starou sicílskou rodinou. Padlo im dobre, že sa mali s kým pozhovárať po taliansky. Ich dom bol automaticky mojim domom. Carlo, dnes 76 ročný pán, je majiteľom pomerne rozľahlého obchodného centra zameraného na talianske potraviny. Namiesto toho, aby ležal ako dobre zabezpečený dôchodca na pláži, každý deň okrem nedele ide takmer na celý deň do obchodu a postupne prechádza oblečený ako bežný zamestnanec od prevádzky ku prevádzke, kde obsluhuje zákazníkov. Z času načas si sadne s nimi na kávu v kaviarničke, ktorá je priamo súčasťou jeho obchodu. Jeden z jeho 55 zamestnancov to pekne vyjadril: „Pracovať pre Carla, to nie je len zamestnanie. Je to umenie života.“ Práve Carlo a jeho manželka Rosa majú suseda- tiež moslima. Prežil ťažké obdobie úteku z Iránu. Dva roky bol zavretý v utečeneckom tábore. „Modlil som sa k Allahovi, ale nepomáhalo to. Tak som sa začal modliť k Ježišovi“, spomína. „Do pár dní som bol vonku. Svojho syna, ktorý sa nám potom narodil, som pomenoval Issa, teda Ježiš“.

Ľudské životy, príbehy. To bolo pre mňa najväčším obohatením cesty. Nové vzťahy, noví priatelia. A poučenie, že nie všetko sa musí podariť. Tak, ako neuskutočnená túžby po fotke v 5 metrových vlnách. Je dobré sa vedieť z takých chvíľ poučiť.