Sviatočný príhovor arcibiskupa Cyrila Vasiľa: Svätá rodina
Vatikán 28. decembra 2014 – Prinášame rozhlasový príhovor arcibiskupa Cyrila
Vasiľa SJ, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi pri príležitosti sviatku
Svätej rodiny:
Sviatok
Svätej rodiny, ktorý dnes slávime, poskytuje viacero možností na príhovor. Dalo by
sa uvažovať nad historicko-biblickou exegézou tohto termínu a sviatku, hovoriac o
tých špecifikách rodinného spoločenstva Panny Márie, sv. Jozefa a Božského dieťaťa
Ježiša, pre ktoré nazývame ich spolužitie termínom Svätá rodina.
Dalo by sa
hovoriť o rodine ako historicko-sociologickom jave, o nevyhnutnosti primeranej sociálnej
politiky podporujúcej rodinný život, o úskaliach číhajúcich na stabilitu rodiny vo
svete poznačenom egoizmom privádzajúcim k rozvodovej mentalite, dali by sa citovať
pápežské dokumenty, encykliky a exhortácie, učenie cirkevných otcov i každodenné životné
príklady a príbehy - tie povzbudzujúce i tie varujúce. Ale viac ako všetky múdre,
kvalifikované a odborné úvahy je možné jednoducho pozrieť sa na Svätú Rodinu a na
naše rodiny z perspektívy typickej pre tieto sviatočné dni.
Atmosféra vianočných
dní sa u nás už tradične spája s predstavou rodiny. Rodiny, ktorá sa schádza pri spoločnom
stole, v ktorej jeden druhému pripravuje darček, v ktorej si aspoň počas sviatočných
dní jeden na druhého nájde čas. Možno aj čas na spoločné zastavenie sa a zahľadenie
sa na Betlehem. Na ten domáci, papierový, alebo figúrkový, ktorý sme spoločne vybrali
z krabíc, oprášili a opatrne i starostlivo rozložili pod vianočným stromčekom, alebo
na stolíku vedľa neho, na ten veľký vo farskom kostole s fontánkou s pohybujúcimi
sa figúrkami a senzačným osvetlením striedajúcim deň a noc, na ten prenosný, ktorý
niesli koledníci, keď prišli spievať pod naše okná, ale možno aj na ten vyložený niekde
vo výklade, alebo na námestí, pokiaľ na tieto miesta ešte nezadul severák santa-klausovsko
dedo-mrázovskej politickej korektnosti zaváňajúcej stuchnutým povinným ateizmom náboženskej
neutrality.
Betlehemy sú rôzne, v Taliansku som už viac razy bol na výstavách,
kde boli zhromaždené stovky betlehemov z celého sveta, a v ktorých bola scéna Narodenia
zaradená do najrôznejších kultúrnych spoločenských i historických kontextov. A predsa
– napriek ich rôznorodosti – predstavovali jediné spoločné tajomstvo, jediný motív
v rôznych variáciách, motív Svätej rodiny, vzor pre každú rodinu.
Neviem či
ste niekedy pozorovali deti, keď v škôlke, škole, či doma majú postaviť, rozložiť,
alebo hoc aj nakresliť Betlehem. Koľko fantázie pritom vedia uplatniť, ale súčasne
aj koľko veľmi poučného zdravého rozumu nezaťaženého predsudkami takzvanej „modernosti
za každú cenu“ vedia preukázať. Už malé deti, keď rozkladajú figúrky pri betleheme
totiž celkom spontánne vedia, čo je podstatné a čo je okrajové, vedľajšie. Podstatné
a v strede celej udalosti sú tri postavy: Pán Ježiš ako dieťa, Panna Mária a svätý
Jozef. Všetko ostatné je len doplnok, vysvetlenie, rámec, ozdoba – pastieri aj králi,
aj ich zlato aj žiariaca hviezda, aj anjeli nad betlehemom, aj ťavy, aj ovečky, aj
ten vôl a osol. A je v podstate úplne jedno, či je táto scéna zaradená do maštale,
jaskyne, paláca, alebo do tisícov iných prostredí v ktorých sa dá vyjadriť Narodenie
Božieho Syna a život Svätej rodiny – v pastierskej kolibe v drevenici, v dedinskom
dome, v mestskom paneláku, v maringotke, v stane, jurte, iglu.
Už malé dieťa
rozkladajúce figúrky v betleheme, vie čo k čomu patrí, a čo k sebe nepasuje, vie že
žena a muž patria k sebe, že tvoria pár, a že keď sa rozhodnú pre spoločný život vo
vzájomnej trvalej láske spečatenej verejne priznávaným a záväzným sľubom, tak tvoria
manželský pár a voláme ich manželia, a že žena, muž a dieťa, teda mama, oco a ich
deti, tvoria rodinu.
Všetko ostatné je len doplnok, kulisa, kontext, komparz
– teda scéna, pri ktorej má každý svoje miesto, ktoré nie je možné svojvoľne meniť.
Skúste dieťaťu preložiť ťavu, alebo ovcu, na miesto oslíka, skúste namiesto Márie
a Jozefa postaviť vedľa Ježiška v jasličkách dvoch kráľov alebo dvoch pastierov –
nateraz skúste dvoch, neskôr možno skúsime aj troch – uvidíte, ako sa náš drobec zamračí,
pokrúti hlavou a začne veci ukladať na svoje miesto, hundrajúc – „čo to robíš... takto
nie, takto to nefunguje, nebabri mi do toho“.
A vo svojej jednoduchosti a
úprimnosti tým vyjadrí veľkú pravdu – takú jednoduchú a veľkú pravdu, že je dnes
považovaná za priam rebelantskú a vraj kontroverznú. (Slovo „kontroverzný“ sa dnes
v istých kruhoch s obľubou používa, keď sa dotyčným, alebo dotknutým nepáči nejaká
osoba, alebo názor a hoci chýbajú protiargumenty, nechýba vôľa postaviť ho apriori
do nepriaznivého svetla.)
Zoči-voči takémuto nebezpečenstvu straty orientácie
v neustále sa zahmlievajúcom verejnom diskurze sa nám celkom prirodzene v tejto
súvislosti vynárajú Pánove slová: „Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete
ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva. ... Ale pre toho,
kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby
mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili ho do morskej hlbiny.“
Sú
to naliehavé slová výzvy. Sú to strašné slová napomenutia. Sú to nekompromisné slová
výstrahy. Sú to také slova, že keď ich pred časom ktosi zopakoval pred našou slovenskou
veľradou, tak podobne ako v prípade diakona Štefana, aj vtedy niektorí hlasno
vykríkli, zapchávali si uši a vrhli sa naňho“– kameňovanie,
sa nekonalo za mestom, ale na internetových diskusiách a stránkach novín, a bolo tentoraz
a nateraz ešte len slovné... Tentoraz a nateraz, ale ktovie, či sa aj u nás už v dohľadnej
budúcnosti nechystá v rámci nejakej národnej stratégie znovuzavedenie oficiálnej cenzúry
aj na biblické texty. Autocenzúra na to, aby sme nebodaj ústami nevyslovili to, čo
hovorí tisícročná skúsenosť ľudstva, čo hovorí Biblia i sám zdravý rozum, táto autocenzúra
sa už totiž stala až príliš rozšírenou a samozrejmou.
Dá sa očakávať, že vo
svete, ktorý odmieta existenciu hriechu, či objektívnych a nemenných kritérií morálky
a považuje každú túžbu za právo, ba priam za ľudské právo, najbližšie budú objektom
cenzúry a verejnej proskribcie aj Kristove slová: „Beda svetu pre pohoršenie! Pohoršenia
síce musia prísť, ale beda človekovi, skrze ktorého pohoršenie prichádza! Ak ťa zvádza
na hriech tvoja ruka alebo noha, odtni ju a odhoď od seba: je pre teba
lepšie, keď vojdeš do života zmrzačený alebo krivý, ako keby ťa mali s obidvoma
rukami a s obidvoma nohami hodiť do večného ohňa. A ak
ťa zvádza na hriech tvoje oko, vylúp ho aodhoď od seba: je pre
teba lepšie, keď vojdeš do života s jedným okom, ako keby ťa mali
s obidvoma očami vrhnúť do ohnivého pekla.” (Mt18, 3-10).
Vo figúrkovom
betleheme Panna Mária a sv. Jozef sú obrátení k sebe navzájom a súčasne sa skláňajú
k dieťaťu. To je Svätá rodina. Takto chce vidieť svoju rodinu aj dieťa, skladajúce
figúrky betlehema. Vie, že rodičia majú byť obrátení k sebe navzájom a súčasne aj
k dieťaťu, ktoré ich spája. Otočte jednu z týchto rodičovských figúr smerom von z
tohto rodinného kruhu, a dieťa vám povie – čo to robíš, kam ju otáčaš, vari nevidíš,
že takto je to škaredé, že to nepasuje?! A bude preň úplne nepodstatné, či jedna
z tých figúrok je otočená kamsi nabok kvôli práci, kariére, chudobe, zábave, pokušeniu,
roztržitosti, či egoizmu.
Odstráňte jednu z týchto figúr a dieťa sa vás spýta:
Čo sa stalo? Niečo mi tu chýba... A keď sa mu budete musieť priznať, že sa jedna z
figúrok rozbila, alebo stratila – či už neopatrnosťou, nešťastím, alebo tým, že ju
niekto zlomyseľne ukradol –, možno toto vysvetlenie prijme, ale povie si: To je škoda,
... to je strašne veľká škoda, a celý čas bude špekulovať, ako to napraviť, či nahradiť.
Malé
dieťa dokáže veci vnímať oveľa hlbšie, ako by sme to od neho očakávali, vníma ich
totiž prirodzene a intuitívne. Dieťa nie je zaťažené ťažkými osobnými hriechmi a preto
sa nezaoberá nepodstatnými, okrajovými javmi, neposudzuje ich z hľadiska akýchsi moderných
antropologických teórií, ale z hľadiska osobnej skúsenosti a prirodzeného citu. Ak
sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva...
Do
Betlehema prichádzajú pokloniť sa Svätej rodine pastieri i mudrci. Jednoduchí ľudia
i úprimní učenci sa s úctou skláňajú pred tajomstvom tejto jedinečnej rodiny. V tomto
ich geste ale súčasne vzdávajú úctu samotnému princípu rodiny, každej ľudskej rodiny,
ktorá je povolávaná k tomu, aby v sebe niesla pečať tejto Svätej rodiny, aby snahou
po dosiahnutí svätosti osobnej i spoločnej, rodinnej, prinášala radostnú zvesť celému
dnešnému svetu. Ani pastieri ani mudrci neľutovali námahu dlhej cesty, nepovažovali
za stratený čas ten čas, ktorý venovali tejto Svätej rodine.
Pre nás, jednoduchých
i učených, sú vzorom toho, aby sme nikdy nepovažovali za stratený čas ten čas, ktorý
venujeme rodine. Čas, ktorý venujeme našim rodinám, čas a námaha, ktoré budú zasvätené
podpore samotnej idey rodiny v tomto našom dnešnom tak dopletenom svete a jej obrane
pred deformáciou duchovných, morálnych, ale i základných ľudských hodnôt spojených
s rodinou – to bude veľmi dobre investovaný čas a námaha, bude to totiž investícia
do našej budúcnosti – tu i vo večnosti.