Zamyslenie pátra Milana
Bubáka SVD k Nedeli Svätej rodiny (Lk 2, 22-40): Sila vzťahu v rodine
Uprostred
noci sa na nemocničnom lôžku prebudí malý chlapček v silnej bolesti. Cíti sa veľmi
vystrašený a opustený. Cíti neznesiteľnú bolesť: po celom tele má popáleniny. Ktosi
ho polial alkoholom a potom zapálil. Začal plakať a vzlykať za svojou matkou. Zdravotná
sestra si ho vezme do svojho náručia a snaží sa ho utešiť. Pritúli si ho k sebe a
šepká mu do uška, že nech sa nebojí, že bolesť čoskoro prestane. Neúčinkuje to. Vzlyká
ďalej. Bolesť, ktorú cíti najviac, nie je bolesť jeho tela, bolesť rán popálenín,
ale bolesť odlúčenosti od svojej matky. „Mama, mama!“ vzlyká. Sestra je zmätená ale
aj nahnevaná. Tá, ktorá tomuto dieťaťu tieto bolesti spôsobila, a ktorá ho poliala
alkoholom a potom zapálila bola totiž práve jeho matka.
Bolesť dieťaťa z odlúčenosti
od jeho matky bola pre neho teda väčšia, ako bolesť jeho rán a to aj napriek tomu,
že jeho matka sa voči nemu dopustila surovosti. Odlúčenosť od matky mu spôsobuje bolesť
silnejšiu, než je schopný uniesť.
Počas 2. svetovej vojny stála detská psychiatrička
Anna Freudová na čele troch sirotincov. Vo svojej knihe Vojna a deti napísala:
„Vojna samotná mala na deti iba malý negatívny dopad, pokiaľ to, čo zažívali sa obmedzilo
iba na ohrozovanie ich fyzického života, na obmedzenie ich materiálnych pôžitkov a
na nedostatok jedla. No tento negatívny dopad bol obrovský, keď vojna začala zasahovať
do života rodiny v tom zmysle, že narušila vzťahy, ľudí vykorenila a malé deti oddelila
od ich rodičov. Deti, ktoré ostali so svojimi rodinami počas bombardovania v Londýne
boli týmto bombardovaním ovplyvnené omnoho menej, ako tie, ktoré boli z mesta pred
bombardovaním evakuované, a od svojich rodín separované. Je známe, že deti priľnú
dokonca i k matkám, ktoré sú voči nim surové, hlavná vec, že sú pri nich.
Stála
prítomnosť rodiča je pre dieťa známkou, že všetko je v poriadku. Rodina, nech je akokoľvek
nedokonalá, je najpodstatnejším a najzákladnejším ľudským vzťahom. V každom ľudskom
vzťahu sa nachádzajú nedokonalosti, no aj tie najnedokonalejšie rodiny sú pre dieťa
silnejšou oporou, ako akokoľvek iná, hocako dokonalá inštitúcia. Nech sa v detskom
domove alebo podobnej inštitúcii starajú o dieťa akokoľvek dobre, toto miesto nikdy
nenahradí prirodzený vzťah, ktorý jestvuje medzi matkou a dieťaťom. Vieme, že srdečný
a intímny vzťah, ktorý jestvuje medzi matkou a dieťaťom je základom, na ktorom sa
bude neskôr vyvíjať, rásť a rozvíjať jeho vnútorný život. Týmto sa samozrejme nechce
podceniť rola otca. Čo sa tým chce povedať je jednoducho to, že v drvivej väčšine
rodín osobou, ktorá deti kŕmi, umýva, oblieka a ich utešuje, keď sa boja, je matka.
Je to práve matka, ktorá je pre dieťa vždy a stále naporúdzi, keď ju dieťa potrebuje.
Rodičia sú prvými učiteľmi lásky; ich naviazanosť na ich deti dáva deťom najavo,
že sú hodné lásky, že sú milovateľné. A tiež im ukazuje, ako majú aj oni samé milovať
ďalej. Nie je ľahké pre človeka stať sa milujúcim človekom, ak vyrastal v prostredí,
kde tento hlboký vzťah chýbal a kde sa o neho nikto nezaujímal a nestaral.
V
zajtrajšom evanjeliu budeme vidieť, ako si Ježišovi rodičia plnia svoje povinnosti,
ktoré pre nich vyplývali z ich náboženskej tradície a ako pod ich vedením Ježiš rástol
v múdrosti a veku. Vzájomná láska medzi Máriou a Jozefom a ich vzájomná láska voči
Ježišovi však bola pre dieťa školou v láske a prameňom pocitu bezpečnosti a istoty.
Ak bude neskôr Ježiš premýšľať, čo to je láska, bude mu stačiť, keď si v spomienkach
zájde do svojho domova, v ktorom vyrastal.
Táto láska mu je zdrojom istoty
a slobody cítiť sa sám sebou, a hoci on ako Boží Syn toho vlastnil mnoho viac, než
mu boli schopní dať jeho rodičia, ich vplyv na jeho život sa nikdy nemôže podceňovať.
Príde čas, keď sa Ježiš, tak ako každé iné dieťa, bude musieť od svojich rodičov oddeliť,
aby sa vy bral do života svojou vlastnou cestou. No teraz, ako dieťa, je ešte úplne
závislý na láske, ktorá sa mu dáva v jeho rodine. Toto je sláva ale aj limit jeho
človečenstva.
Dnes, na sviatok Svätej rodiny, má každý z nás možnosť pozrieť
sa na svoju vlastnú rodinu a ďakovať jej za to, čo od nej dostal. Sviatok Svätej rodiny
nie je starý, ako by sa to mohlo zdať. Bol ustanovený iba v roku 1921. No bez ohľadu
na sviatok, kresťanskú rodinu si vždy cenili, ju slávili a za ňu ďakovali všetci,
ktorým záležalo na tom, aby jej vzdali svoju a poctu a prejavili svoju zaviazanosť
za všetko, čo pre nich vykonala a čo pre nich znamenala. V kresťanskej rodine sa učíme,
že Boh nikdy neprichádza sám; vždy prichádza v sprievode tých, ktorí nám svojím vlastným
spôsobom ukazujú niečo z jeho starostlivej lásky a milujúcej dobroty. V kresťanskej
rodine sa učíme zažívať Boha, ktorý nás prijíma takých, akí sme, ktorý nás verne miluje
do konca, nech by sme sa my stali akýmikoľvek.
Žiadna z našich rodín nie je
kompletne svätá. Každá je zmesou všeličoho: náklonností i konfliktov, priazne i bláznivostí,
láskavých gest i prešľapov. Všetko toto skúša silu našej lásky a našej schopnosti
navzájom si odpúšťať. No uprostred tohto všetkého sa nachádza Boh. Rodina je to najpravejšie
miesto, kde je možné Boha nájsť.