Homília pápeža Františka vo Svätej noci: Božia trpezlivosť, Božia blízkosť, Božia neha

Vatikán 25. decembra - Svätý Otec František slávil 24. decembra 2014 v Bazilike sv. Petra spolu s kardinálmi, členmi Rímskej kúrie a početnými veriacimi omšu vo Svätej noci, so začiatkom o 21.30. Po odznení latinského spevu „kalendy“, ohlasujúceho správu o historickom narodení Mesiáša v Betleheme, Svätý Otec odhalil sochu Ježiška v jasličkách a uctil si ju bozkom. Jasličky ozdobili kyticami kvetov deti oblečené v tradičných krojoch z rozličných národov.

V homílii sa Svätý Otec sústredil na Božiu trpezlivosť a nehu, s ktorou sa skláňa k ľudskej malosti. Pre človeka je podľa pápeža Františka najdôležitejšie nechať sa Bohom vyhľadať a dať sa privinúť jeho láskou. Preto otázka, ktorú v nás Dieťa v jasliach vzbudzuje, je táto: „Dovolím Bohu, aby ma mal rád?“

Svätý Otec si počas Kréda uctil tajomstvo Božieho vtelenia kľačiac na kolenách. Počas toho zaznela časť „Et incarnatus est“ z Mozartovej omše c-mol v podaní Symfonického orchestra z Pittsburghu so sólovým spevom Chen Reissovej, sopránistky izraelského pôvodu, a pod vedením rakúskeho dirigenta Manfreda Honecka.

Pri Eucharistii koncelebrovalo okolo 50 kardinálov a 200 kňazov. Prítomní boli členovia diplomatického zboru pri Svätej stolici. V závere bohoslužby skupina detí z Kórey, Filipín, Talianska, Belgicka, Libanonu a Sýrie opäť s kyticami kvetov sprevádzala pápeža Františka, keď s Jezuliatkom v rukách kráčal stredom baziliky, aby ho uložil do jasličiek v betlehemskej scéne naaranžovanej v zadnej časti chrámu. -jb-

Plné znenie homílie:

„«Ľud, čo kráčal vo tmách, uzrel veľké svetlo, nad tými, čo bývajú v krajine tieňa smrti, zažiarilo svetlo» (porov. Iz 9,1). «Tu zastal pri pastieroch Pánov anjel a ožiarila ich Pánova sláva» (porov. Lk 2,9). Takto nám liturgia dnešnej Vianočnej noci predstavuje narodenie Spasiteľa: ako svetlo, ktoré preniká a rozptyľuje najhustejšiu tmu. Pánova prítomnosť uprostred svojho ľudu odstraňuje bremeno porážky a smútku z otroctva a nastoľuje radosť a veselosť.

Aj my sme v tejto požehnanej noci prišli do Pánovho domu, prejdúc temnotami, ktoré obklopujú zem, no vedení plameňom viery, ktorá osvecuje naše kroky a pobádaní nádejou, že nájdeme «veľké svetlo». S otvoreným srdcom máme i my možnosť kontemplovať zázrak toho dieťaťa-slnka, ktoré ožaruje obzor, keď vychádza z výsosti.

Pôvod temnôt, ktoré obklopujú svet, sa stráca v noci vekov. Pomyslime len na temnú chvíľu, v ktorej sa udial prvý zločin ľudstva, keď ruka Kaina, zaslepeného závisťou, smrteľne zasiahla brata Ábela (porov. Gn 4,8). Takto bol priebeh storočí poznačený násilím, vojnami, nenávisťou a útlakom. Ale Boh, ktorý vložil vlastné očakávania do človeka, ktorého utvoril na svoj obraz a podobu, čakal. Boh čakal... Čakal tak dlho, že by to snáď v istej chvíli bol mohol aj vzdať. Avšak nemohol sa vzdať, nemohol zaprieť sám seba (porov. 2 Tim 2,13). Preto pokračoval v trpezlivom očakávaní zoči-voči skazenosti ľudí a národov. Božia trpezlivosť... Aké ťažké je to pochopiť... Božia trpezlivosť voči nám.

V priebehu dejín nám svetlo, ktoré rozptyľuje tmu, zjavuje, že Boh je Otec a že jeho trpezlivá vernosť je mocnejšia ako temnoty a skazenosť. V tom spočíva posolstvo Vianočnej noci. Boh nepozná nával hnevu a netrpezlivosti; je vždy tam, ako otec z podobenstva o márnotratnom synovi, v očakávaní, keď z diaľky vyzerá návrat strateného syna.

Izaiášovo proroctvo ohlasuje vzídenie nesmierneho svetla, ktoré rozháňa temnotu. Toto sa rodí v Betleheme a je prijaté milujúcimi Máriinými rukami, Jozefovou prívetivosťou, úžasom pastierov. Keď teda anjeli ohlásili pastierom narodenie Vykupiteľa, urobili tak nasledovnými slovami: «Toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach» (Lk 2,12). «Znamením» je pokora Boha privedená až do krajnosti; je to láska, s ktorou tej noci prijal našu krehkosť, naše utrpenie, naše úzkosti, naše túžby a naše obmedzenia. Posolstvo, ktoré všetci očakávali, to, ktoré všetci vyhľadávali v hĺbke vlastnej duše, nebolo iné ako to o Božej nežnosti: Boh, ktorý sa na nás díva očami plnými vľúdnosti, ktorý prijíma našu úbohosť, Boh, zamilovaný do našej malosti.

V tejto svätej noci, kým kontemplujeme práve narodené Dieťa Ježiša, uložené do jasieľ, sme pozvaní, aby sme sa zamysleli. Ako prijímame Božiu nežnosť? Dovolím mu, aby sa ku mne priblížil, nechám, aby ma objal, alebo mu bránim priblížiť sa? «Ale veď ja hľadám Pána» - môžeme namietať. Avšak, najdôležitejšia vec nie je ho hľadať, ale dovoliť mu, aby ma vyhľadal, aby ma našiel a s láskou si ma privinul. Otázka, ktorú nám toto Dieťa kladie už len samotnou svojou prítomnosťou, je táto: Dovolím Bohu, aby ma mal rád?

A ešte: máme odvahu prijať s nežnosťou ťažké situácie a problémy toho, ktorý je vedľa nás, alebo uprednostňujeme neosobné riešenia, aj keby boli účinné, avšak ukrátené o vrúcnosť evanjelia? Koľko nehy potrebuje dnešný svet! Božia trpezlivosť, Božia blízkosť, Božia neha...

Odpoveď kresťana sa nemôže líšiť od tej, ktorou Boh odpovedá na našu malosť. Životu treba čeliť s dobrotou a s miernosťou. Keď si uvedomíme, že Boh sa do našej malosti zamiloval, že on sám sa urobil maličkým preto, aby sa s nami mohol ľahšie stretnúť, nemôžeme inak, ako otvoriť mu srdce a naliehavo ho žiadať: «Pane, pomôž mi byť ako ty, daruj mi milosť byť nežným v najtvrdších životných okolnostiach, daj mi milosť byť blízkym druhému v každej ťažkosti, milosť byť miernym v akomkoľvek spore».

Drahí bratia a sestry, v tejto svätej noci kontemplujme jasličky: tam «ľud, ktorý kráčal vo tmách, uzrel veľké svetlo» (porov. Iz 9,1). Uzreli ho jednoduchí ľudia, ľudia pripravení prijať Boží dar. Naopak, nevideli ho arogantní, pyšní, takí, ktorí ustanovujú zákony podľa vlastných osobných kritérií, takí, ktorí zaujímajú postoje uzavretosti. Hľaďme na jasličky a modlime sa, prosiac Panenskú Matku: «Ó, Mária, ukáž nám Ježiša!»“

(Preklad. Agnes Jenčíková CJ)