Štvrtková homília: Zverme sa Bohu aj v tých najtemnejších chvíľach
Vatikán 18. decembra – „Boh nás chcel spasiť uprostred dejín,“ povedal pápež František
v dnešnej homílii z Domu sv. Marty. Naša spása „nie je sterilná, nie je z laboratória.
Nie! Je historická. On prešiel dejinami spolu so svojím ľudom“. Takže, „neexistuje
spása bez histórie. A pre to, aby sme dospeli až k dnešku, prešla dlhá, dlhočizná
história“:
„A tak sa krok po kroku tvoria dejiny. Boh vytvára dejiny,
aj my ich vytvárame; a keď sa pomýlime, Boh dejiny opravuje a vedie nás vpred,
ďalej, vždy kráčajúc s nami. Ak nám toto nie je jasné, nikdy nepochopíme Vianoce!
Nikdy nepochopíme Vtelenie Slova! Nikdy! Je to celé jedna kráčajúca história.
‚Otče, táto história sa skončila Vianocami?‛ ‚Nie! Ešte aj teraz nám
Pán v priebehu histórie dáva spásu. A kráča spoločne so svojím ľudom‛.“
V
tejto histórii sa nachádzajú Boží vyvolení, tie osoby, ktoré si on vyberá, „aby pomohol
svojmu ľudu ísť vpred“ – ako Abrahám, Mojžiš, Eliáš. Títo zažívajú „niekoľko nepekných
chvíľ“, „chvíľ tmavých, chvíľ ťaživých, momenty, ktoré spôsobujú ťažkosti“. Sú to
ľudia, ktorí možno chcú žiť v kľude, no ktorých Pán ruší. Pán nás vyrušuje, aby tvoril
dejiny! Mnohokrát nám dá kráčať cestami, ktoré nechceme.“ Až do tej miery, že Mojžiš
a Eliáš by v istej chvíli chceli aj umrieť, no neskôr dôverovali Pánovi.
Evanjelium
podľa Matúša (1,18-24) hovorí o „inom nepeknom momente v dejinách spásy“. O Jozefovi,
ktorý zistí, že jeho zasľúbená budúca nevesta Mária je tehotná: „Trpí, vidí, že ženy
z dediny klebetia na trhu, naozaj trpí. ‚No ona je dobrá, poznám ju! Je to Božia žena.
Čo mi to len urobila? To nie je možné!‛ Ak ju obviní, ukameňujú ju. No to nechce,
aj keď nerozumie. Vie, že Mária „nie je schopná nevery“. Ako zdôraznil pápež František,
„v týchto nepekných chvíľach musia títo Boží vyvolení kvôli tvoreniu dejín vziať na
plecia problém, a to bez toho, aby rozumeli“. Takto „Pán vytvára dejiny“:
„Takto
koná Jozef, človek, ktorý v najhoršej chvíli svojho života, v tom najtemnejšom
momente, vezme problém na seba. A sám seba obviňuje v očiach druhých, aby tak
kryl svoju nevestu. Možno nejaký psychoanalytik povie, že tento sen je nahromadenou
úzkosťou, ktorá sa snaží vyjsť von, prejaviť sa... No
nech si hovoria, čo chcú. Čo však urobil Jozef? Po sne svoju nevestu vzal k
sebe. ‚Ničomu nerozumiem, ale toto mi povedal Pán; a toto dieťa
sa bude zdať ako môj syn!“
Ako povedal Svätý Otec, „tvoriť
dejiny spoločne so svojím ľudom pre Boha znamená vystaviť svojich vyvolených skúške“.
Nakoniec ich však zachraňuje: „Vždy si pamätajme, a to s dôverou, aj v tých najhorších
chvíľach, aj v momentoch choroby, keď zistíme, že musíme požiadať o posledné pomazanie,
lebo už neexistuje východisko, nezabudnime povedať: ‚Pane, história sa nezačala mnou
a ani sa mnou neskončí! Ty kráčaj vpred, ja som ochotný.‛ A vložme sa do Pánových
rúk.“
Čomu nás teda učia Boží vyvolení? „Že Boh kráča spolu s nami, že Boh
tvorí dejiny, že Boh nás vystavuje skúške a že Boh nás zachraňuje v tých najhorších
momentoch, lebo je naším Otcom. A podľa Pavla je naším Oteckom. Nech nám Pán dá pochopiť
toto tajomstvo jeho kráčania dejinami so svojím ľudom, nech nám dá chápať to, že svojich
vyvolených vystavuje skúškam, skúša veľkosť srdca týchto vyvolených, ktorí berú na
seba bolesti, problémy, dokonca aj zdanie hriešnikov – pomyslime na Ježiša –, aby
posúvali dejiny vpred.“ -zk-