Utorková homília z Domu sv. Marty: Kajúce srdce Boh zachraňuje

Vatikán 16. decembra – Boh zachraňuje „kajúcne srdce”, no kto nedôveruje Bohu, privoláva na seba „odsúdenie“. Tak znie hlavná myšlienka z homílie pápeža Františka z Domu sv. Marty. Pokora zachraňuje človeka v Božích očiach, pýcha a nadradenosť je naopak jeho prehrou. Kľúč spočíva v srdci. Srdce pokorného človeka je otvorené, vie sa kajať, prijať napomenutie a dôveruje Bohu. Srdce pyšného zmýšľa opačne: je arogantné, uzavreté, nepozná hanbu a je akoby odolné voči Božiemu hlasu.

Podnetom pre homíliu Svätého Otca boli dnešné liturgické čítania: úryvok z Knihy proroka Sofoniáša (3, 1-2. 9-13) a evanjelium podľa Matúša (21,28-32). Obidva texty hovoria o „súde“ od ktorého potom závisia spása, či odsúdenie.

Prorok Sofoniáš opisuje situáciu rebelujúceho mesta, v ktorom napriek všetkému existuje skupina, ktorá koná pokánie za vlastné hriechy. Toto je podľa pápeža Františka „Boží ľud“, vyznačujúci sa „troma charakteristikami“: „pokorou, chudobou a dôverou v Pána“. No v meste sú aj tí, ktorí „neprijali napomenutie, nedôverovali v Pána“. Ich sa bude týkať odsúdenie:

„Títo nemôžu prijať spásu. Sú pre ňu uzavretí. «Ponechám v tvojom strede ľud pokorný a chudobný... bude dôverovať v Pánovo meno», po celý život. Až podnes, nie je tak? Keď vidíme svätý Boží ľud, ktorý je pokorný, ktorého bohatstvá spočívajú vo viere v Pána, v dôvere v Pána – ľud pokorný, chudobný, ktorý dôveruje Bohu: toto sú spasení, toto je cesta Cirkvi, nie je tak? Musí ísť touto cestou, nie inou, takou, ktorá nepočúva hlas, ktorá neprijíma napomenutie a ktorá nedôveruje Pánovi“.

Na scéne evanjelia dominuje kontrast medzi dvoma synmi, ktorých otec vyzval pracovať vo vinici. Prvý odmieta, no potom je mu to ľúto a ide. Druhý síce otcovi hovorí „áno“, no v skutočnosti ho klame. Ježiš rozpráva tento príbeh vodcom ľudu, pričom dáva jasne najavo, že práve oni sú tými, ktorí nechceli počúvať Boží hlas prostredníctvom Jána Krstiteľa, a ktorých preto do Nebeského kráľovstva predbiehajú mýtnici a neviestky, ktorí naopak Jánovi uverili. Pohoršenie, ktoré vyvolala táto posledná veta, je podľa pápeža Františka rovnaké ako pohoršenie mnohých kresťanov, ktorí sa cítia byť „čistí“ len kvôli tomu, že chodievajú na svätú omšu a na prijímanie. No Boh chce niečo iné, hovorí Svätý Otec:

„Ak tvoje srdce nie je kajúcim srdcom, ak nepočúvaš Pána, ak neprijímaš napomenutie a nedôveruješ mu, máš nekajúce srdce. Títo pokrytci, čo sa pohoršujú na tom, čo povedal Ježiš o mýtnikoch a neviestkach, no potom potajomky chodili za nimi – či už uvoľniť vášne alebo kvôli „kšeftom“ – no všetko potajomky – boli čistí! A týchto veru Pán nechce.“

Ako povedal pápež František, tento súd „nám dáva nádej“. A to za predpokladu, že máme odvahu otvoriť srdce Bohu - bez rezerv, darujúc mu aj „zoznam“ vlastných hriechov. Na vysvetlenie Svätý Otec spomenul príbeh istého svätca, ktorý si myslel, že Pánovi už dal všetko, a to s extrémnou štedrosťou:
„Počúval Pána, robil vždy všetko podľa jeho vôle, dával všetko Pánovi a Pán mu hovorí: ‚No nedal si mi ešte jednu vec‛. Tento chudák bol veľmi dobrý a hovorí: ‚Ale Pane, čo som ti ešte nedal? Daroval som ti môj život, pracujem pre chudobných, dávam katechézu, pracujem tu, pracujem tam...‛ – ‚No predsa si mi len ešte niečo nedal.‛ – ‚Čo je to, Pane?‛ – ‚Tvoje hriechy.‛ Keď budeme v stave povedať Pánovi: ‚Pane, toto sú moje hriechy – nie toho, či tamtej, moje sú... Sú moje, vezmi si ich a ja tak budem spasený‛ – ak budeme schopní toto urobiť, budeme tým krásnym ľudom, ‚pokorným a chudobným ľudom‛, ktorý dôveruje v Pánovo meno. Nech nám Pán daruje túto milosť“, ukončil svoju homíliu Svätý Otec. –zk–