Pondelková homília: „Ak chceš odsudzovať, odsúď sám seba“
Vatikán 15. decembra – Ježiš nás robí milosrdnými voči ľuďom. No ten, kto má srdce
slabé, nezakotvené v Kristovi, riskuje, že bude prísny vo vonkajšej disciplíne, no
pokrytcom vo vnútri. To bola téma dnešnej homílie Svätého Otca zo svätej omše v Dome
sv. Marty.
V centre pápežovej homílie je úryvok evanjelia podľa Matúša (21,23-27),
v ktorom sa veľkňazi pýtajú Ježiša s akou mocou koná svoje skutky? Ako hovorí Svätý
Otec, je to otázka, ktorá poukazuje na „pokrytecké srdce“ týchto ľudí: „nezaujímala
ich pravda“, hľadali vlastný prospech a riadili sa „podľa vetra: oplatí sa ísť sem,
potom zasa tam...“, všetci boli ako veterné smerovníky. Bez zásadovosti. Srdce bez
dôslednosti. A takto sa trhovnícky zjednávali vo všetkom: kupčili s vnútornou slobodou,
s vierou, s vlasťou, so všetkým, okrem dobrého dojmu. Pre nich bolo dôležité to, aby
zo všetkého vyviazli dobre“. Boli oportunistami, prospechármi: „využívali udalosti
vo svoj prospech“:
„Niekto z vás by mi mohol povedať: ‚Otče, veď títo ľudia
predsa zachovávali zákon: v sobotu neprešli viac než sto metrov – alebo neviem koľko
bolo dovolené prejsť – skutočne nikdy nešli k stolu bez umytia rúk a bez očistných
rituálov; boli to veľmi starostliví ľudia, cítili sa byť veľmi istí vo svojich zvykoch‛
- „Áno, to je síce pravda, ale len navonok“, povedal pápež František a pokračoval:
„Boli silní, ale len vonkajškovo. Boli akoby zasádrovaní. Ich srdce bolo veľmi slabé,
nevedeli, v čo verili. Preto bol ich život – teda jeho vonkajšia časť – celý usporiadaný,
no srdce prechádzalo z jednej strany na druhú: mali srdce slabé a ich koža bola akoby
stvrdnutá v sádre, tvrdá, hrubá. Ježiš nás naopak učí, že kresťan musí mať silné srdce,
pevné srdce rastúce s oporou v skale, ktorou je Kristus. Učí nás tiež spôsobu konania
s rozvážnosťou: „So srdcom sa nekupčí, neobchoduje sa so skalou. Skala je Kristus,
s tým sa nekupčí!“
„Toto je dráma pokrytectva týchto ľudí. Ježiš nikdy
neobchodoval so svojím srdcom Syna Otca, no bol veľmi otvorený k ľuďom, vždy hľadal
cestu, ako pomôcť. Oni hovorievali: ‚Toto neslobodno robiť, naša
disciplína, naša doktrína hovorí, že sa to nesmie! Prečo tvoji učeníci
jedávajú v sobotu zrno prechádzajúc popri poliach? To sa nesmie!‛ - Boli veľmi
striktní vo svojej disciplíne: ‚Nie, disciplína je nedotknuteľná, je posvätná‛.“
Pápež František ďalej pripomenul moment, keď pápež Pius XII. oslobodil
ľudí od priveľmi prísneho eucharistického pôstu:
„Možno si niektorí pamätáte.
Nemohlo sa ani len vypiť za glg vody. Ani len to! A umývať zuby
sa muselo takým spôsobom, aby sa voda neprehltla. Sám som sa totiž ako
chlapec išiel spovedať z toho, že som bol na prijímaní, keďže som bol
v presvedčení, že som trošku vody preglgol. Je to pravda, či nie? Je
to pravda. Keď však Pius XII. zmenil disciplínu, znelo
hneď: ‚Heréza! Nie! Dotkol sa cirkevnej disciplíny!‛ – mnohí farizeji sa pohoršili.
Mnohí. Lebo Pius XII. konal ako Ježiš: videl potrebu ľudí. ‚Chudáci ľudia,
v takých horúčavách!‛ A kňazi, čo slúžili tri omše, poslednú o jednej
popoludní, s týmto pôstom. Disciplína Cirkvi. Títo farizeji boli takíto – ‚naša
disciplína‛ – s tvrdosťou v koži, no ako im hovorí Ježiš, boli ‚hnilí v srdci‛,
slabí, slabí až k hnilobe. Temní v srdci.“
„Toto je dráma týchto
ľudí“, Ježiš odsudzuje pokrytectvo a prospechárstvo:
„Aj náš život sa môže
stať takým, veru aj náš. Priznám sa vám k niečomu. Niekedy, keď
som videl takéhoto kresťana, či kresťanku, so srdcom slabým, nepevným, ktoré
nebolo upevnené na skale – Ježišovi – a s veľkou prísnosťou navonok, povedal
som Pánovi: ‚Pane, podhoď mu banánovú šupku, aby sa pekne pošmykol, aby cítil
hanbu za to, že je hriešnikom a aby tak stretol teba, lebo ty si Spasiteľ.‛ Mnohokrát
nás hriech privedie k zahanbeniu, a stretneme Pána, ktorý nám odpúšťa
– ako títo chorí z evanjelia, čo prichádzali za Pánom, aby ich uzdravil.“
No
jednoduchí ľudia sa nemýlili, a to aj napriek slovám oných učiteľov Zákona, lebo chápali,
„mali akoby čuch pre vieru“, povedal Svätý Otec a svoju homíliu uzavrel touto modlitbou:
„Prosím Pána o milosť, aby naše srdce bolo jednoduché, žiariace pravdou, ktorú
nám on dáva a aby sme tak mohli byť láskaví, odpúšťajúci a chápaví voči druhým, aby
sme mali veľké srdce pre ľudí, aby sme boli milosrdní. Aby sme nikdy, ale naozaj nikdy
neodsudzovali. Ak chceš odsudzovať, odsúď sám seba, nejaký dôvod sa nájde, však?“
„Prosme Pána o milosť, aby nám dal vnútorné svetlo, aby nás presvedčil, že skalou
je jedine on a nie mnohé záležitosti, ktoré my sami robíme dôležitými; a nech nám
on sám ukáže cestu, aby nás na nej sprevádzal, nech nám rozšíri srdce, aby doň mohli
vojsť problémy mnohých ľudí, a nech nám dá milosť, ktorú nemali títo ľudia: milosť
cítiť sa hriešnikmi.“ –zk– Obr.: Ježiš a farizeji