Peter Dufka SJ: Potreba duchovného vedenia

Prvou adventnou nedeľou sme vstúpili do Roka zasväteného života. Čo vlastne máme chápať pod pojmom „zasvätený život“? Rozumieme ním spôsob života osôb, ktoré vstúpili do kláštorov a rehoľných komunít. Zasvätený život však možno chápať i v oveľa širšom zmysle. Každá hodnotná a trvalá forma života si vyžaduje istú formu zasvätenia. Platí to napríklad pre ľudí, ktorí prijali záväzok žiť v manželstve, ale i pre každého kresťana, ktorý prijatím sviatosti krstu dostal povolanie žiť v trvalom vzťahu s Bohom. Každá forma trvalého záväzku nás obyčajne stojí veľa námahy, je však užitočná nielen pre naše okolie, ale i pre nás samotných. Pomaly a nenápadne nás posväcuje.
Všetky trvalé formy záväzku, ktoré postupne prinášajú ovocie, prechádzajú istou krízou. Podľa niektorých autorov dnešnú spoločnosť charakterizuje kríza trvalého záväzku. Svedčí o tom nedodržiavanie záväzkov v rôznych oblastiach života, rozpad manželských zväzkov či porušovanie sľubov akéhokoľvek druhu. Čo spôsobuje túto krízu?

Jednou z príčin tejto krízy je i chýbajúce duchovné vedenie. Špecifické povolanie si totiž vyžaduje i špecifické vedenie. Platí to o zasvätenom živote v úzkom slova zmysle, ale platí to aj o zasvätenom živote v širšom slova zmysle, teda o akejkoľvek záväznej a trvalej forme života. Čo je však duchovné vedenie, kto je duchovný vodca a aké sú podmienky duchovného vedenia? To sú otázky, na ktoré by sme chceli potupne odpovedať v niekoľkých navzájom na seba nadväzujúcich rubrikách na túto tému. Dnes si v krátkosti všimnime prvú z nich, ktorou je potreba duchovného vedenia.

Dnešný človek sa právom opýta: Načo mi je duchovné vedenie? Nestačia mi na to, aby som viedol dobrý život, moje vedomosti, skúsenosti, štúdium či rada priateľa, spovedníka alebo psychológa? Nie je v dnešnej dobe duchovné vedenie prežitkom? Alebo niečím, čo je určené len pre úzky okruh ľudí žijúcich v kláštoroch?

U nejedného človeka dneška vyvolá úsmev na tvári pohľad na púštnych otcov. Delia nás od nich mnohé stáročia a vnímame veľký rozdiel medzi nimi a nami. Ich odchod do ústrania a samoty púšte bol iste veľmi nebezpečným duchovným dobrodružstvom a novinkou, ktorá by dnes u mnohých ľudí neprichádzala do úvahy. Pri tomto dobrodružstve bolo nevyhnutné prijať určité ochranné opatrenia. Najdôležitejším z nich bol pravidelný kontakt s duchovným otcom, ktorý nezriedka žil tiež v samote púšte. Jeho úloha spočívala v schopnosti počúvať, porozumieť a poradiť. Duchovní otcovia boli často charizmatické osobnosti so znakmi osobnej svätosti, žijúce na egyptských a sýrskych púšťach, ktorým síce chýbala kňazská vysviacka, ale nikdy im nechýbala bohatá duchovná skúsenosť. Ich apoftegmy, známe ako výroky otcov púšte, boli výstižným svedectvom ich jednoduchosti a duchovnej hĺbky, ktorou sa dotýkali duše človeka a usmerňovali ju. Žiaci takýchto charizmatických duchovných osôb prekonávali veľké vzdialenosti len preto, aby počuli dobrú radu, duchovné slovo, ktoré vyjadrovalo Boží úmysel a vôľu pre ich konkrétnu situáciu.

Napriek tomu, že človek dneška neodchádza na púšť, duchovné nebezpečenstvá mu hrozia v nie menšej miere, ako týmto samotárom v
prvých storočiach kresťanstva. Preto i tu je na mieste prijať isté ochranné opatrenia prostredníctvom osôb, ktoré vedia počúvať, rozumieť a poradiť. I v našej dobe, podobne ako v prvých storočiach kresťanstva, jestvujú ľudia s bohatými duchovnými skúsenosťami, ktorí obyčajne nie sú na výslní popularity, ale zväčša žijú jednoduchým životom povinností. Každodenná obeta pri ich plnení, modlitba, poctivosť a
prirodzená dobrota z nich postupne vykresala ľudí, ktorí vedia správne usmerniť srdce úprimne hľadajúceho človeka. Takto sa i v našom okolí rodia duchovní otcovia a duchovné matky.

Mojím prvým duchovným vodcom bola moja vlastná matka. Nebol to človek teologických štúdií, ale bol to človek viery, obety a lásky. A vďaka tomu sa z nej stal i človek duchovnej rady. Po mojej kňazskej vysviacke som si uvedomil, že i keď som sa stal kňazom, duchovným vodcom ešte nie som. Nemal som tie duchovné skúsenosti, ktoré mala ona, a nemal som za sebou taký kus statočne prežitého života, ako ona.

Tak, ako všetci potrebujeme zveľaďovať náš duchovný život, tak potrebujeme i dôveryhodnú a duchovne skúsenú osobu, s ktorou môžeme náš aktuálny stav duše prekonzultovať. Laici, študenti, duševne pracujúci, snúbenci, tí všetci potrebujú duchovné vedenie. Pre zasvätenú osobu je duchovné vedenie dôležitejšie, ako pre laikov. Takéto osoby potrebujú byť vyučované o zmysle ich povolania, o ich spiritualite, úlohách a typických úskaliach.

Čo môže duchovné vedenie priniesť dnešnému človeku? Čím sa odlišuje od iných rozhovorov? Duchovné vedenie nie je jednoduché povzbudzovanie a napomínanie, ktoré všetci z času na čas potrebujeme, aby sme dokázali žiť svoje povolanie. Nie je to obyčajné etické, sociálne ani psychologické sprevádzanie. Je to vedenie duchovné. Je teda podstatný rozdiel medzi vedením a radou, či medzi vedením a psychoterapiou.

Čo však znamená slovo duchovné? Sme v pokušení myslieť si, že duchovné vedenie je sprevádzanie človeka v jeho duchovnej aktivite, ktorá sa chápe ako istá časť či úsek jeho života. Ideme za duchovným vodcom, aby sa staral o nášho ducha, rovnako ako ideme k zubárovi, aby sa staral o naše zuby alebo ku kaderníkovi, aby nás ostrihal. Ale to nie je celkom správna predstava. Duchovný vodca sa zaujíma o celú osobu, pretože duchovný život sa netýka len intelektu alebo citu. Je to život celého človeka.

Duchovné vedenie je neustály proces sprevádzania. Vedie a povzbudzuje kresťana v jeho jedinečnom povolaní tak, aby zachytával jemné podnety Božieho ducha, ktorý každého človeka vedie k zjednoteniu s Ním. Toto postupné zjednocovanie sa s Bohom nemá len eschatologický rozmer budúcnosti. Človek zjednotený s Bohom zachytáva duchovné (nebeské) veci už tu na zemi. Duchovné vedenie má viesť k citlivosti na túto jemnú komunikáciu s Bohom a má byť sprievodcom na tejto duchovnej ceste.

Predstava, že duchovného vodcu treba poslúchať na slovo, okrem mimoriadnych prípadov, nie je správna. Každý človek by mal v sebe i vďaka tomuto vedeniu postupne pestovať citlivú vnímavosť a rozvahu, ktoré by mali byť v zhode s jeho základným povolaním.
Milí priatelia, toľko na úvod série úvah o duchovnom vedení. Jeho ďalším aspektom sa budeme venovať v našom budúcom vysielaní.