Pápež František o ekumenizme a probléme zahľadenosti Cirkvi do seba
Vatikán 1. decembra – Počas spiatočného letu z apoštolskej návštevy Turecka dňa 30.
novembra 2014 Svätý Otec František pri tlačovej konferencii odpovedal aj na otázku
týkajúcu sa ekumenizmu. Ruský novinár Alexej Bukalov sa pápeža Františka opýtal: „Po
tomto mimoriadnom stretnutí s patriarchom Konštantínopolu, aké sú perspektívy pre
kontakty s Moskovským patriarchátom?“
Svätý Otec v odpovedi najprv
pripomenul svoj rozhovor s delegátom patriarchu Kirilla na nedávnej synode vo Vatikáne,
metropolitom Hilarionom, ktorý je aj predsedom delegácie Ruskej pravoslávnej cirkvi
v Zmiešanej medzinárodnej komisii pre katolícko-pravoslávny teologický dialóg. Potom
sa vyjadril k vzťahom s celým pravoslávím:
„Myslím si,
že s pravoslávím sme na ceste. Oni majú sviatosti, majú apoštolskú postupnosť...
sme na ceste. Ale čo máme očakávať? Že sa teológovia dohodnú? Nikdy
nepríde ten deň, o tom vás uisťujem. Som skeptický. Teológovia
pracujú dobre, ale pripomínam, čo sa hovorilo o Atenagorovi, že Pavlovi
VI. povedal: «Poďme my len sami vpred a dajme všetkých teológov na jeden
ostrov, nech premýšľajú!» Ja som si myslel, že to azda nebola pravda,
ale Bartolomej mi povedal: «Nie, bola to pravda.»
Nedá sa na to vyčkávať.
Jednota je kráčanie. Je to cesta, ktorú treba vykonať. Cesta, ktorú treba prejsť
spolu. A toto je duchovný ekumenizmus: modliť sa spolu, pracovať spolu...
toľko charitatívnych diel, toľko práce, koľko tu je... vyučovať
spoločne... spoločne ísť vpred.“
Ďalej pápež František
spomenul aj tzv. „ekumenizmus krvi“, keď spoločne zomierajú kresťanskí mučeníci rozličných
vierovyznaní. Konkrétne poukázal na prípad ugandských mučeníkov z konca 19. storočia,
medzi ktorými boli ako katolíci, tak aj anglikáni a evanjelici.
„Krv sa
mieša. Toto je ekumenizmus krvi. Naši mučeníci k nám volajú: «Sme jedno!
Už máme jednotu, v duchu a aj v krvi!». Neviem, či som tu rozprával tú anekdotu
o farárovi v Hamburgu... Keď som bol v Nemecku, musel
som ísť do Hamburgu vyslúžiť krst. A tamojší farár viedol kauzu
blahorečenia istého kňaza, ktorý bol nacistami popravený gilotínou,
pretože vyučoval deti katechizmus. V istej fáze skúmania zistil, že v jednom
rade za dotyčným stál aj evanjelický pastor, odsúdený pod gilotínu za
to isté. Krv oboch sa zmiešala. A tento kňaz išiel za biskupom a povedal:
«Nebudem ďalej viesť túto kauzu iba pre toho kňaza. Buď
pre oboch, alebo pre nikoho!» Toto je ekumenizmus krvi. Toto nám veľmi
pomáha, veľa nám to hovorí. A myslím si, že musíme ísť odvážne
touto cestou. Zdieľať univerzitné katedry, to sa robí; ale vpred, vpred.“
Pápež
František sa v tejto súvislosti krátko vyjadril aj k otázke uniatizmu:
„Poviem
jednu vec, ktorú niekto azda nemôže pochopiť, ale... východné
katolícke cirkvi majú právo jestvovať, to je pravda. Ale uniatizmus je slovo
z inej doby. Dnes takto nemožno hovoriť. Musí sa nájsť iná cesta.“
Napokon
sa Svätý Otec vrátil k téme vzťahov s Moskovským patriarchátom:
„Teraz poďme k Moskve: patriarchovi Kirillovi som
dal vedieť o vôli stretnúť sa a on súhlasí. Povedal som mu: «Prídem tam, kam povieš.
Zavolaj ma a ja pôjdem» - a on má tú istú túžbu. No v poslednom období, v súvislosti
s problémom vojny, má tam chudák toľko problémov, že cesta a stretnutie s pápežom
sa dostali na druhé miesto. No obaja sa chceme stretnúť a napredovať.
Hilarion navrhol ako tému študijného stretnutia tejto komisie, ktorej predsedá
z ich strany, primát, lebo sa musí pokračovať v otázke, ktorú položil Ján Pavol
II.: «Pomôžte mi nájsť formu primátu, s ktorou by sme mohli ísť vpred».
Toto je to, čo Vám môžem povedať.“
Novinár z talianskeho denníka
Avvenire Mimmo Muolo sa Svätého Otca opýtal na vysvetlenie jeho vyjadrenia v príhovore
pri liturgii v patriarchátnom chráme: «Chcem uistiť každého z vás, že na dosiahnutie
požadovaného cieľa plnej jednoty Katolícka cirkev nemá v úmysle predložiť nejakú požiadavku»,
a konkrétne, či sa toto vyjadrenie týka problematiky pápežského primátu.
„To
nie je požiadavka: je to zhoda, pretože aj oni to chcú; zhoda nájsť
formu, ktorá by bola vo väčšom súlade s tou z prvých storočí.“
Pápež František v tejto veci ďalej odkázal na súvislosť so svojou homíliou o Duchu
Svätom z predchádzajúceho dňa návštevy so slovami, že „jedine cesta Ducha
Svätého je tá správna, pretože on je prekvapením, on nám dá vidieť, kde je podstata
veci, je kreatívny...“
Podstatným problémom Cirkvi, ako ďalej
povedal, je to, keď sa príliš zahľadí do seba a stane sa „autoreferenciálnou“: „Cirkev
nemá vlastné svetlo. Musí pozerať na Ježiša Krista! Cirkev označovali
prví Otcovia ako «mysterium lunae» - tajomstvo Mesiaca, prečo? Pretože
dáva svetlo, ale nie svoje vlastné, ale to, ktoré prichádza zo Slnka. A keď
sa Cirkev príliš zahľadí do seba, prichádzajú tie rozdelenia.
A to je to, čo sa udialo po prvom tisícročí. Dnes sme pri stole hovorili
o tom momente, tom mieste, nepamätám si ktorom, kde istý kardinál išiel dať
exkomunikáciu pápeža patriarchovi: Cirkev v tej chvíli pozerala sama na seba. Nepozerala
na Ježiša Krista. A ja si myslím, že všetky tieto problémy, ktoré nastávajú medzi
nami, medzi kresťanmi – hovorím aspoň za Katolícku cirkev –
prichádzajú vtedy, keď hľadí sama na seba: stáva sa autoreferenciálnou.“
Svätý Otec ďalej poukázal aj na podobné vyjadrenie patriarchu Bartolomeja,
ktoré vyslovil v ten istý deň, keď iným výrazom pomenoval túto sebazahľadenosť. Pápež
František svoju odpoveď následne priviedol k záveru týmito slovami:
„Oni
primát akceptujú: v litániách sa dnes modlili za Pastiera a Prímasa. Ako to hovorili?
«Ποιμένα καί Πρόεδρον» - «za toho, ktorý predsedá». Uznávajú to, dnes
to povedali, predo mnou. Ale ohľadom formy primátu musíme po inšpiráciu
trochu zájsť do prvého tisícročia. Nehovorím, že Cirkev
sa pomýlila, nie, nie. Išla svojou dejinnou cestou. Ale teraz je dejinnou cestou Cirkvi
tá, ktorú žiadal Ján Pavol II.: «Pomôžte mi nájsť bod zhody vo svetle
prvého tisícročia». Nuž, kľúčovým bodom je toto. Ak Cirkev
odzrkadľuje seba samu, prestáva byť Cirkvou a stáva sa akousi teologickou mimovládnou
organizáciou.“ -jb-