Slová pápeža Františka pri liturgickej slávnosti sv. Andreja v Konštantínopole

Príhovor pápeža Františka pri pravoslávnej svätej liturgii v Patriarchálnom chráme sv. Juraja v Istanbule na sviatok sv. apoštola Andreja 30. novembra 2014

Svätosť, najdrahší brat Bartolomej,

mnohokrát som sa ako arcibiskup Buenos Aires zúčastnil na Božskej liturgii pravoslávnych komunít prítomných v meste, ale byť dnes tu v tomto patriarchálnom chráme sv. Juraja pri slávení sviatku svätého apoštola Ondreja – prvého z povolaných a brata svätého Petra –, patróna ekumenického patriarchátu, je naozaj zvláštna milosť, ktorú mi Pán dáva.

Stretávať sa, pozerať si navzájom do tváre, vymieňať si objatie pokoja, modliť sa jeden za druhého, to sú základné rozmery cesty k obnoveniu plného spoločenstva, o ktoré sa usilujeme. Všetko to neustále predchádza a sprevádza ďalší zásadný rozmer cesty, ktorým je teologický dialóg. Skutočný dialóg je vždy stretnutím medzi ľuďmi s menom, tvárou, osobným príbehom, a nielen výmenou názorov.

To platí najmä pre nás kresťanov, pretože pre nás je pravdou osoba Ježiša Krista. Príklad svätého Ondreja, ktorý spolu s ďalším učeníkom prijal pozvanie božského Majstra: «Poďte a uvidíte», a «v ten deň zostali u neho» (Jn 1,39), nám jasne ukazuje, že kresťanský život je osobná skúsenosť, premieňajúce stretnutie s tým, kto nás miluje a chce nás zachrániť. Aj kresťanské posolstvo sa šíri vďaka osobám, ktoré zamilované do Krista nemôžu neodovzdávať tú radosť, že sú milovaní a spasení. Opäť je tu podnetný príklad apoštola Ondreja. On potom, ako nasledoval Ježiša tam, kde býval a zotrval s ním, «vyhľadal hneď svojho brata Šimona a povedal mu: ‚Našli sme Mesiáša‘ – čo znamená, Krista – a priviedol ho k Ježišovi» (porov. Jn 1,40-42). Je teda zrejmé, že ani dialóg medzi kresťanmi sa nemôže odcudziť tejto logike osobného stretnutia.

Potom nie je náhodou, že cesta zmierenia a pokoja medzi katolíkmi a pravoslávnymi bola nejakým spôsobom slávnostne začatá objatím medzi našimi ctihodnými predchodcami, ekumenickým patriarchom Atenagorom a pápežom Pavlom VI. pred päťdesiatimi rokmi v Jeruzaleme, udalosťou, ktorú Vaša Svätosť a ja sme chceli nedávno pripomenúť opätovným stretnutím v meste, kde Pán Ježiš Kristus zomrel a vstal z mŕtvych.

Šťastnou zhodou okolností sa táto moja návšteva koná niekoľko dní po slávení päťdesiateho výročia promulgovania dekrétu Druhého vatikánskeho koncilu o hľadaní jednoty medzi všetkými kresťanmi Unitatis redintegratio. Ide o zásadný dokument, ktorým sa otvorila nová cesta k stretnutiu medzi katolíkmi a bratmi iných cirkví a cirkevných spoločenstiev.

Týmto dekrétom Katolícka cirkev osobitne uznáva, že pravoslávne cirkvi «majú pravé sviatosti, a najmä – mocou apoštolského nástupníctva – kňazstvo a Eucharistiu, ktorými sú s nami ešte stále spojené veľmi tesnými zväzkami» (č. 15). Následne sa uvádza, že pre verné zachovávanie plnosti kresťanskej tradície a pre zavŕšenie zmierenia kresťanov Východu a Západu je nanajvýš dôležité zachovať a podporovať bohaté dedičstvo východných cirkví, a to nielen to, čo sa týka liturgickej a duchovnej tradície, ale aj kánonických disciplín, schválených svätými otcami a koncilmi, ktorými sa riadi život týchto cirkví (porov č. 15-16).

Myslím, že je dôležité pripomenúť vzhľadom na tento princíp ako základnú podmienku pre vzájomné obnovenie plného spoločenstva, že neznamená ani podriadenie sa jedného druhému ani pohltenie, ale skôr prijatie všetkých darov, ktoré Boh každému dal pre zjavovanie veľkého tajomstva spásy realizovanej Kristom Pánom skrze Ducha celému svetu. Chcem uistiť každého z vás, že na dosiahnutie požadovaného cieľa plnej jednoty Katolícka cirkev nemá v úmysle predložiť nejakú požiadavku, okrem spoločného vyznania viery, a že sme pripravení hľadať spoločne, vo svetle učenia Písma a skúsenosti z prvého tisícročia, možnosti na zabezpečenie potrebnej jednoty Cirkvi v súčasných okolnostiach. Jediná vec, po ktorej Katolícka cirkev túži, a o ktorú sa snažím ja ako biskup Ríma, «Cirkvi, ktorá predsedá v láske», je spoločenstvo s pravoslávnymi cirkvami. Toto spoločenstvo bude vždy plodom lásky, «ktorá je vyliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorý nám bol daný» (Rim 5,5), bratskej lásky, ktorá dáva vyjadrenie duchovnému a transcendentnému putu, ktoré nás spája ako Pánových učeníkov.

V dnešnom svete silno zaznievajú hlasy, ktoré nemôžeme nepočuť, a ktoré žiadajú od našich cirkví, aby žili do plných dôsledkov ako učeníci Pána Ježiša Krista.

Prvý z týchto hlasov je hlas chudobných. Vo svete príliš veľký počet žien a mužov trpí pre ťažkú podvýživu, zvyšujúcu sa nezamestnanosť, vysoké percento mladých ľudí bez práce a nárast sociálneho vylúčenia, čo môže viesť k trestnej činnosti a dokonca aj k verbovaniu teroristami. Nemôžeme zostať ľahostajní voči hlasom týchto bratov a sestier. Prosia nás nielen, aby sme im dali materiálnu pomoc, v mnohých prípadoch potrebnú, ale hlavne, aby sme im pomohli brániť ich dôstojnosť ľudských bytostí, aby mohli znovu nájsť duchovnú energiu pre obnovu a opäť byť protagonistami svojich príbehov. Žiadajú nás tiež, aby sme bojovali, vo svetle evanjelia, proti štrukturálnym príčinám chudoby, nerovnosti, nedostatku dôstojnej práce, pozemkov na dom, proti popieraniu sociálnych a pracovných práv. Ako kresťania sme povolaní spoločne poraziť globalizáciu ľahostajnosti, ktorá sa zdá mať teraz prevahu, a vybudovať novú civilizáciu lásky a solidarity.

Druhý hlas, ktorý volá, je hlas obetí konfliktov v mnohých častiach sveta. Tento hlas veľmi dobre počujeme zaznievať odtiaľto, pretože niektoré susedné krajiny sú poznačené brutálnou a nehumánnou vojnou. Myslím s hlbokou bolesťou na toľké obete neľudského a nezmyselného atentátu, ktorý v týchto dňoch zasiahol veriacich moslimov, modliacich sa v mešite v Kano v Nigérii. Narušovať pokoj národa, páchať alebo schvaľovať akékoľvek násilie, najmä na osobách slabých a bezbranných, je ťažkým hriechom proti Bohu, pretože to znamená nectiť si Boží obraz v človeku. Hlas obetí konfliktu nás nabáda svižne napredovať na ceste zmierenia a spoločenstva medzi katolíkmi a pravoslávnymi. Koniec koncov, ako môžeme vierohodne hlásať evanjelium pokoja, ktorý prichádza od Krista, ak medzi nami budú aj naďalej existovať rivalita a spory? (porov. Pavol VI.: Apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi, 77)

Tretí hlas, ktorý nám kladie otázku, je hlas mladých. V súčasnej dobe, žiaľ, existuje veľa mladých ľudí, ktorí žijú bez nádeje, porazených nedôverou a rezignáciou. Potom mnoho mladých ľudí pod vplyvom dominantnej kultúry hľadá radosť len v hmotných dobrách a v uspokojovaní chvíľkových emócií. Nové generácie nikdy nebudú môcť získať pravú múdrosť a udržať nažive nádej, ak my nebudeme schopní zhodnocovať a odovzdávať autentický humanizmus, ktorý vychádza z evanjelia a tisícročnej skúsenosti Cirkvi. Sú to práve tí mladí – myslím napríklad na zástupy mladých pravoslávnych, katolíkov a protestantov, ktorí sa stretávajú na medzinárodných stretnutiach organizovaných komunitou Taizé – sú to oni, ktorí nás dnes pobádajú, aby sa dosiahol pokrok smerom k plnému spoločenstvu. Nie je to preto, že ignorujú dôležitosť rozdielov, ktoré nás stále oddeľujú, ale preto, že dokážu vidieť ďalej – dokážu vidieť ďalej –, sú schopní uchopiť to základné, čo nás už spája, čo je veľká vec, Vaša Svätosť.

Drahý brat, najdrahší brat, už sme na ceste, na ceste k plnému spoločenstvu a už môžeme prežívať veľavravné znamenia skutočnej jednoty, aj keď stále len čiastočne. To nás utešuje a podporuje v pokračovaní tejto cesty. Sme si istí, že na tejto ceste sme podporovaní príhovorom apoštola Ondreja a jeho brata Petra, považovaných tradíciou za zakladateľov cirkví Konštantínopolu a Ríma. Prosme Boha o veľký dar plnej jednoty a o schopnosť prijať ho do našich životov. A nikdy nezabúdajme modliť sa za seba navzájom.

Preklad: sr. Jaroslava Kochjarová CJ