Kard. Jozef Tomko k vstupu do Roka zasväteného života
Pri rozhovoroch s
inými ľuďmi, najmä keď nás delí vzdelanie, kultúra, vek, treba nájsť spoločný slovník.
Aj vtedy, keď sa rozprávame v našej vlastnej reči. Ináč sa poriadne nedohovoríme.
Napríklad ľudia ťažko chápu slovo svätosťa posvätenie. Nepriťahuje ich, lebo
sa im to zdá ako čosi nedosiahnuteľné, privysoké pre obyčajného človeka, alebo čudná,
azda aj pokrútená forma zbožnosti. Ale svätosť je vlastne jednoduchá snaha milovať
Boha a blížneho. Tá je možná každému veriacemu, bez ohľadu na vek, na pohlavie, na
povolanie, na prostredie.
Svätosť je pre všetkých, každý ju má uskutočňovať
a žiť podľa osobných darov a situácií, ale všetci máme byť statočnými ľuďmi a kresťanmi.
Ako upozorňuje všetkých apoštol Pavol, „Boh chce vaše posvätenie“ (1 Sol 4,3). Podstatou
svätosti nie sú zvláštne videnia, zázraky, život za múrmi kláštora. Podstatou svätosti
je láska k Bohu a ľuďom.Len málo svätých malo mimoriadne dary robiť zázraky,
nosiť znaky umučenia Kristovho (stigmy), mať videnia. Ale všetci vynikali láskou k
Bohu a ľuďom. Bez nej sa nemožno ani spasiť, ani stať dokonalým čiže svätým. Láska
je nutná a potrebná pre každého kresťana.
Kto
sa však chce hlbšie venovať snahe o svätosť, nech sleduje odporúčania samého Ježiša
Krista, ktoré sú známe ako evanjeliové rady.Sú to: čistota, chudoba, poslušnosť.
Čistotu odporúčal Ježiš Kristus ako dokonalú zdržanlivosť pre nebeské kráľovstvo a
ako vzácny dar, ktorý Otec udeľuje podaktorým, aby sa ľahšie s nerozdeleným srdcom
zasvätili jedine Bohu v panenstve alebo celibáte: Sú aj takí, čo sa vzdali manželstva
pre kráľovstvo Božie. Kto vie pochopiť, nech pochopí (pozri Mt 19,11; 1 Kor 7,32-34).
Dobre mysliacemu mládencovi, ktorý hľadal vyššiu dokonalosť, Ježiš odporúčal chudobu
a poslušnosť. Ak sa niekto chce bližšie pripodobniť Kristovi a nasledovať ho, nech
prijme tieto rady ako vedúce zásady svojho života.
Mnohí horliví veriaci pochopili
tieto výzvy, ako aj potreby spoločnosti, v ktorej žili, a združili sa za spoločným
cieľom, aby lepšie slúžili Bohu a iným ľuďom. Založili spoločné skupiny, ktoré sledujú
pravidlá, ako uskutočňovať evanjeliové rady a tak účinnejšie konať dobro a budovať
Božie kráľovstvo. Názov pre pravidlá je po latinsky „regula“, z čoho pochádza aj naše
slovenské „rehoľa“.
Rehoľný stav sa dá teda opísať ako trvalý spôsob spoločného
života, v ktorom sa veriaci podujímajú zachovávať okrem riadnych prikázaní aj evanjeliové
rady sľubmi poslušnosti, čistoty a chudoby. Podstatou rehoľného života nie je zvláštny
oblek, môžu to byť tak kňazi ako aj nekňazi, poznáme mužské a ženské rehole, ale všetky
majú spoločné jedno, a to sľuby zachovávania evanjeliových rád.
Jednotlivé
osoby vstupujú do rehoľných spoločností celkom dobrovoľne, lebo ich priťahuje cieľ
a možnosť slúžiť Bohu a blížnym spôsobom, aký niektorá rehoľa predstavuje. Podľa príkladu
Ježiša Krista, ktorý vytvoril okolo seba zbor apoštolov akoby rehoľnú rodinu, mnoho
hlbokých duší v dejinách Cirkvi nasledovalo Božie volanie a založilo rehoľné spoločenstvá.
Vznikli mníšske rády, ktoré majú za hlavný cieľ heslo „Ora et labora“ – modli
sa a pracuj. Mnísi previedli obdivuhodnú civilizáciu neobývaných krajov Európy, ich
kláštory sa stali strediskami nielen duchovného života, ale aj ohniskami kultúry.
Pripomeňme si len dielo sv. Benedikta a svätej Scholastiky, svätého Františka, sv.
Ignáca z Loyoly, sv. Kataríny Labouré, don Bosca a iných osobností, ktoré založili
alebo zveľadili rehoľné diela a slávne kláštory rozosiate po celej Európe.
Dnes
jestvujú už na celom svetenespočetné rehoľné rodiny, ktoré majú rôzne apoštolské
poslanie. Treba spomenúť misijné rehole, mužské i ženské, ktoré sa s veľkým úspechom
a úsilím venujú evanjelizácii národov. Kontemplatívne rehole pestujú život modlitby,
ktorá je základnou apoštolskou silou. Viaceré rehole sa venujú výchove mládeže, iné
zas rodinám, sociálnej a zdravotníckej službe, mnohé školám rôzneho druhu a stupňa,
sirotincom a starobincom. tiež emigrantom a iným skupinám v núdzi.
Rehole
ľahšie dosahujú dobré výsledky v svojej službe, vďaka najmä spolupráci a spoločnému
životu. Ich spôsob života je neustálym svedectvom a výzvou pred svetom, aby sa nezabúdalo
na hlavné hodnoty ľudstva, ducha spolupráce, na vzájomný rešpekt, na poslanie bohatstva
a majetku, na ovládanie pudov a vášní, na konečný a posledný cieľ života.
Sú
teda rehole potrebné alebo nutné pre život a poslanie Cirkvi vo svete ? Biskupi z
celého sveta, zhromaždení na Druhom vatikánskom koncile, dali na túto otázku rozvážnu
odpoveď: „(Rehoľný) stav, ktorý sa zakladá na zachovávaní rád evanjelia, i keď sa
netýka hierarchického zriadenia Cirkvi, predsa predstavuje nedotknuteľnú zložku jej
života a svätosti“ (Svetlo národov, č. 44).
Každý protináboženský a
proticirkevný režim potláča rehole, alebo obmedzuje ich činnosť. Na Slovensku komunistický
režim tvrdo prenasledoval rehole, ako sa mnohí na to ešte pamätajú. Stačí spomenúť
„barbarskú noc“ 13. apríla 1950, keď polícia násilne odvliekla všetkých rehoľníkov
do pracovných táborov nového druhu; podobne sa zachovala k ženským reholiam. Bol to
stav úplného bezprávia, keď štátna vrchnosť pošliapala najzákladnejšie ľudské práva.
Je to bolestná, ale slávna stránkahistórie našich slovenských reholí,
ktorá sa hlboko týka celého nášho národného života. Kresťanská viera sa u nás rozšírila
vďaka misionárom a kláštorným školám, v stredoveku mnísi boli prvými obrábateľmi zeme,
klčovali lesy, učili ľud remeslám a umeniu. V kláštoroch sa zachovalo najviac umeleckých
pamiatok a najcennejšie knižnice. Jezuiti založili a viedli trnavskú a košickú univerzitu
a rôzne kolégia a školy, rozložené po celom Slovensku. V školstve sa zaslúžili aj
piaristi, františkáni a rôzne ženské rehole. Tie sa uplatnili aj v zdravotníctve a
výchove detí.
V našom storočí sa rehoľníci vyznamenali výchovou chudobnej
mládeže a učňov. Rehoľnice vykonali nesmierne sociálne služby pre spoločnosť opatrovaním
sirôt, debilných detí, obetavou službou v nemocniciach. Desaťtisíce rehoľníc nútene
sústredených v Čechách a na Slovensku nechali zdarma svoj nedocenený prínos pre ľudskú
spoločnosť. Na cestách som zažil viac prekvapení, napríklad keď mi v ázijskej Guinei
chlapci zaspievali „Hej Slováci“ (nacvičila ich slovenská sestrička!). Rehole sú naozaj
vzácna skutočnosť aj pre Slovensko, pre náš národ a ľud.