Komentár Jozefa Kováčika: Kresťania nevedeli robiť revolúcie
Komentár Jozefa Kováčika,
hovorcu Konferencie biskupov Slovenska
Máme za sebou spomienku na 25.
výročie udalostí, ktoré znamenali nádych slobody. Vypočuli sme si množstvo príhovorov,
mali sme možnosť zúčastniť sa viacerých kultúrnych i spoločenských podujatí. Cieľom
bolo nezabudnúť. Komunizmus ako systém je minulosťou. Dnešnému mladému človeku je
už len matériou, o ktorej sa učí v rámci dejepisu. Chvála Pánu Bohu. Viackrát zaznelo,
že všetko to začalo okamihom „Sviečkovej demonštrácie“. Je dobré, že sa na to nezabudlo.
A predsa. Predsa len, hoci udalosti nazývame „Nežnou revolúciou“, faktom je, že kresťania
revolúcie v pravom slova zmysle nerobia.
Ako to chápať? Zaujal ma článok biskupa
Andreja Škrábika pre Katolícke noviny z marca 1947. Pôvodne nitriansky pomocný biskup,
ktorý sa neskôr stal banskobystrickým biskupom v zamyslení nad 20. výročím vyhlásenia
Panny Márie Sedembolestnej za patrónku Slovenska pápežom Piom XI. napísal: „Cisári
Décius a Valerián nariadili zvlášť krutý edikt na vykynoženie kresťanov. Edikt bol
namierený proti všetkým podozrivým z kresťanstva, najmä proti kňazom a biskupom. A
kresťania aj vtedy zachovali poriadok a pokoj. Nevohnalo ich do revolúcie ani to,
že celé rodiny vyhubili, že kvety kresťanov, mládencov a panny, ako Vavrinca, Tarzícia,
Agátu, že biskupov, ba aj hlavu Cirkvi, samotného pápeža žalárovali, súdili a popravili.
Kresťania vedeli trpieť, vedeli mrieť, vedeli plakať nad drahými obeťami, ale nevedeli
robiť revolúcie! A predsa víťazili. Stalo sa skutočnosťou, čo ten istý Tertulián písal
pohanským vrchnostiam: „Čím viac nás sekáte, tým nás je viac: krv mučeníkov je semenom
kresťanov.“
Tak sa opakovalo v dejinách v minulosti a opakovať sa bude vždy:
„keď nastane boj medzi hmotnou mocou a duchovnou silou, víťazstvo prv- neskôr, ale
istotne pripadne duchovnej sile“. Biskup Škrábik to napísal necelý rok predtým, ako
sa spustilo besnenie komunistov. Akoby predvídal boj, ktorý bude treba znovu vybojovať.
Biskup vidí v rukách kresťanov dve hlavné zbrane- obrannú a útočnú. Obrannou
zbraňou je podľa neho pokánie, útočnou modlitba. Za seba i za nepriateľov. „Nepriatelia
sú nám bratmi, veď Kristus zomrel aj za nich.“- napíše v závere svojho listu biskup
Škrábik. „Keď nám krivdia a krivdiť budú, ani vtedy neprestaneme prosiť Boha za nich,
za ich obrátenie, aby prišli k poznaniu pravdy, k citom lásky, aby nezahynuli.“
Kresťania
teda nie sú nositeľmi násilia a nenávisti. Ani svätí Peter a Pavol v čase, keď prišli
do Ríma, ktorý mal vtedy milión obyvateľov, z ktorých bolo podľa historikov 900 tisíc
otrokov, nezneužili ich sociálne postavenie na vyvolanie vzbury a revolúcie, ktorá
by s veľkou pravdepodobnosťou bola na istý čas úspešná. Vedeli, že nie revolúcia,
ale evolúcia mení ľudské srdce. Evolúcia, teda postupná zmena, konverzia, metanoia.
Prajem vám, drahí poslucháči, na prahu Adventu, ktorý začneme prežívať, čas na
premýšľanie. Vo svetle toho, čo prežívame v našej spoločnosti, či kontexte dejín nášho
kontinentu. Hoci by sa určité myšlienky či strategické programy, alebo tlak inštitúcií
javil ako veľké nebezpečenstvo voči základným hodnotám, ktoré vyznávame a žijeme,
nenechajme sa zlákať odpovedať na ne takou istou mincou. Nezabúdajme, že máme dve
zbrane, ktoré pre opačný tábor zostanú často terčom posmechu – pokánie a modlitbu.
Pre niekoho na smiech, pre iného sila. Skôr, či neskôr duchovno zvíťazí. Aj keď dejiny
nás učia, že vďaka obetám mnohých.