Arcibiskup Cyril Vasiľ: Sviatok Krista Kráľa u gréckokatolíkov
V dedinke, v ktorej
som vyrastal, je miestny kostol postavený v roku 1926 a zasvätený Kristovi Kráľovi.
Ako chlapec som si dátum jeho stavby, uvedený na priečelí, všimol preto, lebo sa vtedy
narodil môj otec. Až oveľa neskôr som si uvedomil, že to bol vlastne prvý kostol
na Slovensku zasvätený Kristovi Kráľovi, krátko po tom, čo pápež Pius XI. encyklikou
Quas primas z 11. decembra 1925 ustanovil pre celú Cirkev túto liturgickú slávnosť.
V časoch najväčšieho rozmachu totalitných ideológií 20. storočia – fašizmu, nacizmu
a komunizmu - teda systémov, ktoré si nárokovali vládu nad človekom vo všetkých aspektoch
jeho života a ktoré v ďalších rokoch priniesli celému ľudstvu smrť, biedu a zotročenie,
Svätý Otec chcel upozorniť kresťanov, že viac ako akýkoľvek vodca, duce, fűhrer,
vožď a generalissimus, skutočným vládcom sveta a každého človeka môže
byť iba Kristus. Jedine jemu patrí oslava a poklona, len on ukazuje pravdivú cestu
životom, pretože on sám je Cesta, Pravda a Život. Táto pápežova výzva bola nielen
aktuálna, ale aj nadčasová a univerzálna a jeho posolstvo bolo v celej Cirkvi radostne
prijaté. Dosvedčuje to aj skutočnosť, že nielen latinská, rímskokatolícka cirkev,
ale aj východné cirkvi, a teda aj naša Gréckokatolícka cirkev na Slovensku v krátkej
dobe pripravili na túto slávnosť liturgické texty a ochotne ju zaradili do svojho
liturgického života.
Niektorí liturgisti si kládli otázku, či zaradenie tohto
sviatku bolo záväzné len pre latinskú cirkev, alebo sa týkalo aj východných cirkví.
Na takto postavenú otázku je potrebné pripomenúť, že úcta Krista-Kráľa má na Východe
hlboké korene a rozhodne nezačala až v časoch pápeža Pia XI. Obraz Krista-Kráľa, Vševládcu,
(po grécky Pantokratora), v byzantských chrámoch už dávno predtým zdobil každý
ikonostas ako centrálny motív tejto obrazovej steny spájajúcej svätyňu s loďou chrámu.
Cirkevná architektúra a umenie totiž spĺňajú aj teologickú a katechetickú úlohu. Rozdelenie
chrámu na loď a svätyňu pripomína rozdelenie sveta na jeho prirodzený a časný aspekt
na jednej strane a na priestor posvätný, nekonečný, presahujúci hranice viditeľnej
reality, predstavujúci Božie Kráľovstvo.
Pohyblivá bariéra, ktorú predstavujú
dvere ikonostasu, nazývané aj „kráľovské“ – „cárske“ dvere, určuje rozličné stupne
prístupu k nebeským skutočnostiam. Stojac medzi svätyňou a loďou, diakon, ako anjel
– posol, oznamuje to, čo sa má udiať a riadi spoločný úkon, intonuje liturgický dialóg,
zhŕňa a riadi modlitby spoločenstva, usmerňuje správanie sa každého účastníka.
Tak,
napríklad, slávenie Večierne pripomína jednotlivé etapy dejín spásy, začínajúc Genézou.
Cárske dvere sa otvárajú ako nebeský raj. Kňaz obchádza chrám, pred ním ide diakon
nesúci sviecu. Kadidlo je symbolom Božieho Ducha, ktorý sa vznášal vo chvíli stvorenia
nad hlbočinami, plameň sviece pripomína slová: Buď svetlo. Žalm 103, ktorý
je oslavným chválospevom stvorenstva svojmu Stvoriteľovi, nás uvádza do epochy, v
ktorej človek nebol ešte zavalený ťarchou hriechu a mohol radostne kráčať v ústrety
Bohu. V nasledujúcej chvíli žalmy 129, 140 a 141 označujú pád človeka a jeho vyhnanie
z raja. Dvere sa zatvárajú v očakávaní zvolania: „Premúdrosť“, ktoré je pozdravom
vtelenému Slovu, ktoré prichádza na svet.
Podobný postup vidíme aj v eucharistickej
liturgii. Počas jej slávenia sa totiž hlavné úkony sústreďujú okolo tzv. malého a
veľkého vchodu, vyzývajúc všetkých k pozornosti a účasti. Diakon sa postaví pred cárske
dvere a hovorí: „Blahoslovi Vladyka“, nato kňaz prednesie doxológiu – požehnanie,
ktorým nás razom vovádza do kráľovstva Najsvätejšej Trojice. Potom diakon vzýva najvyšší
poriadok, šalom, pokoj, a začína tak jekténiu : „Mírom Gospodu pomólimsja.”
Na
spev žalmov, ktoré rozprávajú o očakávaní spásy, odpovedá samotný hymnus o spasení,
Jedinorodnyj Syne. Antifonálne blahoslavenstvá pripomínajú znaky duše, ktorá
žije v milosti a je pripravená stretnúť Spasiteľa. Dvere svätyne sa otvoria, tak
ako sa Ježišovým príchodom otvorilo Kráľovstvo a nasleduje „malý vchod“. Kňaz slávnostne,
vo výške čela, nesie Evanjelium, pričom ho predchádza asistent zo zažatou sviecou.
Je to obradné zobrazenie Krista, ktorý ohlasuje svoje Slovo, pričom ho predchádza
sv. Ján Krstiteľ, lampa, ktorá horí a svieti (Jn 5,35). „Veľký vchod“, alebo
sprievod obetovania, je liturgickým zobrazením Kristovho vstupu do Jeruzalema. Klaňajúci
sa veriaci sú obrazom sprievodu Krista – Kráľa, kňaza i obeti, ktorý sa osobne zjavuje
uprostred veriacich. Toto nástojenie liturgie na vchody vychádza z biblickej tradície.
Celý rad textov poukazuje na mimoriadny význam, ktorý sa všeobecne oddávna pripisoval
vchodu. Kto dokáže „dôstojne a hodne“ vchádzať a vychádzať, je schopný vziať do vlastných
rúk svoj osud i osud sveta. Keď si pri liturgii uctievame toto tajomstvo, môžeme si
predstaviť ako to zobrazuje vstup Kráľa, v rukách ktorého spočíva ľudský osud Boha
a nebeský osud celého ľudstva.
Kedysi po prepustení katechumenov nasledovalo
zatvorenie chrámových dverí. Ako spomienka na to ešte aj dnes diakon pred vyznaním
viery zvoláva: „Dveri! Dveri! Premudrosť! Voňmim!“ Podľa sv. Maxima
Vyznavača a sv. Simona Solúnskeho, ktorý ho v tom nasleduje, výzva „dveri!“
sa nevzťahuje na chrámové dvere: na prahu úžasného tajomstva sú to dvere histórie,
ktoré sa zatvárajú. Diakon svojou výzvou a upozornením pripomína: „Kto má uši
na počúvanie, nech počúva.“ Kto zostáva v chráme, prekračuje totiž prah
histórie. Sv. Simeon (O chráme, kap. 73) hovorí: „Katechumeni bývajú prepustení
a zostávajú len veriaci, pretože tento moment zjavuje koniec vekov.“ Kto zostáva,
pripravuje sa na predstúpenie pred súd. Kňaz recituje modlitbu: „Pred tebou padáme
a prosíme ťa, ... aby si nám dal nevinne a bez odsúdenia predstúpiť pred tvoj oltár,
... aby sme mali nevinnú a beztrestnú účasť na svätých tajomstvách, a tak aby sme
sa stali hodnými tvojho nebeského kráľovstva.“ Veriaci tak prechádza cez súd, vyznáva
svoju vieru recitujúc Verím a vo chvíli sv. prijímania vstáva z mŕtvych a skutočne
vstupuje do Kráľovstva.
Kristus – Dvere, privádza veriaceho k svojmu srdcu
a v ňom mu otvára vzostupnú púť, ktorá vedie k Otcovmu svetlu a ku Kráľovstvu Svätého
Ducha. Ikona Pantokratora, Krista Vševládcu, Krista Kráľa - nad tzv. Kráľovskými
dverami, ktorými sa vstupuje do svätyne, pripomína, že sanktuárium je symbolom novej
reality, je predobrazom Božieho kráľovstva. Do tejto novej skutočnosti sa ale vstupuje
až uznaním a prijatím univerzálnej Kristovej vlády. Táto spája a zjednocuje náš viditeľný
a dočasný svet s večnosťou Božej lásky a pravdy.
Za ohlasovanie tejto pravdy
bol Kristus súdený počas svojho pozemského účinkovania a aj dnes stojí pred súdom
sveta. Aj náš dnešný svet je plný nemravných Herodesov, hľadajúcich len zábavu a ochotných
odťať hlavu tým, ktorí upozorňujú na chlípnosť, je plný váhavých, či „pragmatických“
Pilátov, zmývajúcich si z rúk krv nevinných, aj dnes chytrácki prevracači práva, ktorí
by mali reprezentovať ľud a zákon, odmietajú Zákonodarcu a radšej podnecujú luzu,
aby uprednostnila vraždiaceho rebela Barabáša pred mierumilovným nazaretským ohlasovateľom
Dobrej zvesti. A na všetky tieto urážky, pľuvance, rany krutým slovom i bičom, Kristus,
vo svojej všetko presahujúcej vznešenej velebe, aj dnes odpovedá: „Ja som Kráľ“.
Tohto Kráľa bolo možno zabiť, ale on zvíťazil aj nad smrťou a tým potvrdil pravdivosť
svojej jedinečnej a s ničím neporovateľnej autority. A všetci tí, ktorí už po takmer
dve tisícročia túto autoritu uznávajú, sa na slávnosť Krista Kráľa budú pripájať
k výzve, ktorou gréckokatolícka cirkev začína všetky svoje modlitby:
Poďte
pokloňme sa Kráľovi, nášmu Bohu. Poďte pokloňme sa Kristovi, Kráľovi, nášmu
Bohu. Poďte pokloňme sa a padnime pred samým Pánom Ježišom Kristom, Kráľom
a Bohom naším.