2014-10-30 10:08:54

Tajomstvo pápeža Františka: Ako si uchovať radosť a nádej v ťažkostiach


Vatikán 29. októbra - Minulotýždňové stretnutie Svätého Otca s členmi Schönstattského hnutia pri príležitosti ich storočnice prinieslo viacero silných momentov. Členovia hnutia si v sobotu 25. októbra pripravili pre pápeža päť otázok, alebo skôr tém, na ktoré on potom spontánne odpovedal. V prvom rade dal dôraz na záchranu rodiny, ktorá je dnes napádaná tak ako nikdy predtým. Svätý Otec zdôraznil najmä potrebu sprevádzania manželov zo strany Cirkvi, a to ako v príprave na sviatostné manželstvo, tak aj neskôr. Pripomenul, že sprevádzanie si vyžaduje priamy osobný kontakt, čiže individuálny prístup.

Druhá otázka sa týkala mariánskej identity kresťana a jej významu pre obnovu Cirkvi a evanjelizáciu. Svätý Otec celú svoju odpoveď sústredil na Máriino materstvo. Mária je v prvom rade naša Matka, Matka Cirkvi. Ak by kresťan nemal jasný tento mariánsky rozmer svojej totožnosti, bola by z neho sirota. Ako je známe, Schönstattské hnutie si uctieva Pannu Máriu ako „Matku trojnásobne obdivuhodnú“.

Pri tretej téme, misionárskom rozmere kresťanského života, ktorý je jedným z pilierov Schönstattského hnutia, Svätý Otec položil dôraz na svedectvo: „Svedectvo vo všetkom. My nie sme spasiteľmi nikoho. Sme tí, čo prinášajú niekoho, kto spasil nás všetkých. A môžeme ho priniesť jedine vtedy, ak prijmeme do nášho života, do nášho tela, do našich dejín život toho, kto sa volá Ježiš. Buďme svedkami!“ Ďalej povzbudil prítomných, aby sa nedali paralyzovať strachom z rizika: „Ak sa cirkev, hnutie či komunita uzatvára, ochorie. Trpí všetkými chorobami srdca. Hnutie, cirkev či komunita sa pri vychádzaní von môže dopustiť aj omylov, zmýliť sa. No je také pekné poprosiť o odpustenie, keď sa niekto zmýli. Nebuďme však v strachu, ale vychádzajme do misie, vykročme na cestu. Sme tí, čo kráčajú... Sme kráčajúci, a nie blúdiaci.“ Misia však nevyhnutne stojí na modlitbe, pokračoval pápež František: „Nemôžeš povedať ‚Ježiš Kristus je Pán‛, ak ťa k tomu neinšpiruje Duch Svätý. A kvôli tomu sa musíš modliť.“

Štvrtá časť dialógu sa týkala spoločnosti a výzvy odpovedať na Boží hlas v dnešnom čase. „Svätý Otec, mohli by ste sa s nami podeliť o vaše tajomstvo? Ako si dokážete zachovať radosť a nádej napriek ťažkostiam a vojnám našej doby? Ako vytrvať v službe chorým, chudobným a bezdomovcom? Všimnime si podrobnejšie pápežovu odpoveď:

„Nemám vyložene jasnú myšlienku, ale nevadí...“, bola prvá reakcia Svätého Otca. Nakoniec však svoje tajomstvo zhrnul do štyroch bodov: 1. mať istú zdravú nevedomosť, lebo Boh je ten, kto koná; 2. modliť sa a odovzdať sa v dôvere Bohu; 3. odvaha a trpezlivosť, a nakoniec 4. ísť na perifériu, hľadieť na veci z okraja, nie z centra.

Svätý Otec vysvetlil najprv prvý bod – istú zdravú nevedomosť – ako jednu z čŕt svojho charakteru, ktorá mu pomáha konať smelo. Druhým bodom je modlitba a odovzdanie sa v dôvere Bohu. „Modlím sa a odovzdávam sa“, povedal pápež František a priznal, že Pán mu dal milosť veľkej dôvery, dar odovzdať sa jeho dobrote, a to aj v najťažších chvíľach hriechu. „A keďže on ma neopustil, toto mi dodáva ešte viac dôvery a pomáha mi kráčať spolu s ním vpred. Mám veľkú dôveru, viem, že on ma neopustí.Svätý Otec priznáva, že sa poučil z vlastných chýb: keď sa totiž vo vlastných pádoch človek neodovzdá Bohu a sám sa snaží kontrolovať „kormidlo“ života, vydáva sa cestou samospasiteľstva, podobne ako zákonníci a saduceji. Tajomstvom je teda modlitba a odovzdanie sa v dôvere. „Pán nikdy nechýba“, zopakoval niekoľkokrát Svätý Otec a dodal: „Videl som zázraky, ktoré [Pán] koná prostredníctvom ľudí, ktorí sa vydajú touto cestou sebaodovzdania do jeho rúk“.

Ďalším bodom je odvaha. „Svätý Pavol hovoril o dvoch veľkých postojoch, ktoré musí mať kresťan pre hlásanie Ježiša Krista: odvahu a trpezlivosť. Čiže odvahu ísť vpred a trpezlivosť znášať ťarchu práce.“ Pápež František však zdôraznil, ako veľmi dôležité je zachovať si tento postoj aj pri modlitbe, pri adorácii Boha a poukázal na príklad odvážnej modlitby Abraháma, keď s Bohom vyjednával o záchrane izraelského ľudu a na príklad Mojžiša, ktorý tiež s odvahou prosil o záchranu neverných Izraelitov. „Modliť sa s odvahou. Všetko, o čo budete prosiť v mojom mene, ak o to poprosíte s vierou a uveríte, že to dostanete, už to máte“, parafrázoval ďalej evanjelium Svätý Otec. Zdôraznil tiež trpezlivosť znášať protirečenia, neúspechy, bolesti a choroby, skrátka všetky tvrdé situácie života. V tejto súvislosti reagoval aj na slová hlavného predstaveného Schönstattského hnutia Heinricha Waltera, ktorý vo svojom príhovore spomenul, že ich zakladateľ páter Kentenich musel znášať veľké nepochopenie a odmietnutie. „Toto je znamením, že kresťan napreduje - keď ho Pán nechá prejsť skúškou odmietnutia. Toto je znamenie prorokov. Nepraví proroci neboli nikdy odmietaní, lebo kráľovi či ľuďom hovorili to, čo chceli počuť. ... Odmietnutie. Tam je trpezlivosť: znášať život až do tej miery, že budeme odsunutí bokom, odmietnutí, bez toho, aby sme sa pomstili slovami, urážkami, či nactiutŕhaním.“

Posledným bodom - tajomstvom Svätého Otca, je hľadieť na veci z okraja, z periférie, kde sa vidia omnoho jasnejšie: „Pravdu možno uchopiť lepšie z periférie, než z centra. Toto mi pomáha. ... Ak zostaneme uzavretí v našom malom svete, ktorý nás chráni, nikdy nebudeme chápať a poznať skutočnú situáciu danej pravdy.“ Pápež František tu spomenul nedávny príklad pri stretnutí s členmi Medzinárodného združenia trestného práva. Jeden z nich sa pri súkromnom rozhovore Svätému Otcovi priznal: „‚Niekedy, Otče, keď idem do väzenia, sa mi stane, že plačem spolu s väzňom.‛ Tu je teda príklad: on vidí skutočnosť práva očami toho, koho má súdiť ako trestný sudca, ale vidí aj biedu, ktorá je tam prítomná. Vidí tam túto skutočnosť a vidí ju lepšie. Toto je pre mňa najkrajšia vec posledných dní, keď ti jeden sudca povie, že mal milosť plakať spolu s väzňom. To znamená ísť smerom k perifériám.

Svoju odpoveď na otázku o tajomstve nádeje a radosti uprostred ťarchy a biedy dneška pápež František napokon zhrnul v skratke: „Nuž, povedal by som to takto: istá zdravú nevedomosť, čiže vedomie, že Boh koná, modlitba a odovzdanosť, odvaha s trpezlivosťou a vychádzanie na perifériu. Neviem, či to je moje tajomstvo. Ale toto ti môžem povedať o tom, čo zakusujem.“

Napokon pápež František odpovedal aj na piatu, poslednú otázku, ako môže Schönstattské hnutie lepšie pomôcť pápežovi v obnove Cirkvi a na čo sa má zamerať v evanjelizačných aktivitách. Mottom k tejto téme boli slová vryté do náhrobného kameňa pátra Jozefa Kentenicha: „Miloval Cirkev.“

Svätý Otec pripomenul, že obnova Cirkvi nie je žiadnou revolučnou myšlienkou a pápež nie je revolucionár, keď pripomína starú latinskú poučku „Ecclesia semper renovanda“ – Cirkev sa musí neustále obnovovať. Ďalej spontánne rozvinul katechézu o svätosti, slobode ducha, kristocentrickej spiritualite a zápase s pokušiteľom. Svoj obľúbený výraz „kultúra stretnutia“ tentoraz predstavil v biblickej tradícii ako „kultúru zmluvy“, použijúc tak terminológiu blízku Schönstattskému hnutiu. „Zmluva znamená solidaritu,“ pripomenul pápež František a poukázal na hlavné momenty obnovovania zmluvy v praktickom živote kresťana. Sú nimi Eucharistia spolu so sviatosťou zmierenia. -zk, jb-








All the contents on this site are copyrighted ©.