Tajomstvo pápeža Františka: Ako si uchovať radosť a nádej v ťažkostiach
Vatikán 29. októbra - Minulotýždňové stretnutie Svätého Otca s členmi Schönstattského
hnutia pri príležitosti ich storočnice prinieslo viacero silných momentov. Členovia
hnutia si v sobotu 25. októbra pripravili pre pápeža päť otázok, alebo skôr tém, na
ktoré on potom spontánne odpovedal. V prvom rade dal dôraz na záchranu rodiny,
ktorá je dnes napádaná tak ako nikdy predtým. Svätý Otec zdôraznil najmä potrebu sprevádzania
manželov zo strany Cirkvi, a to ako v príprave na sviatostné manželstvo, tak aj neskôr.
Pripomenul, že sprevádzanie si vyžaduje priamy osobný kontakt, čiže individuálny prístup.
Druhá
otázka sa týkala mariánskej identity kresťana a jej významu pre obnovu Cirkvi a evanjelizáciu.
Svätý Otec celú svoju odpoveď sústredil na Máriino materstvo. Mária je v prvom
rade naša Matka, Matka Cirkvi. Ak by kresťan nemal jasný tento mariánsky rozmer svojej
totožnosti, bola by z neho sirota. Ako je známe, Schönstattské hnutie si uctieva Pannu
Máriu ako „Matku trojnásobne obdivuhodnú“.
Pri tretej téme, misionárskom rozmere
kresťanského života, ktorý je jedným z pilierov Schönstattského hnutia, Svätý Otec
položil dôraz na svedectvo:„Svedectvo vo všetkom. My nie sme spasiteľmi
nikoho. Sme tí, čo prinášajú niekoho, kto spasil nás všetkých. A môžeme ho
priniesť jedine vtedy, ak prijmeme do nášho života, do nášho tela, do našich
dejín život toho, kto sa volá Ježiš. Buďme svedkami!“ Ďalej povzbudil prítomných,
aby sa nedali paralyzovať strachom z rizika: „Ak sa cirkev, hnutie či komunita
uzatvára, ochorie. Trpí všetkými chorobami srdca. Hnutie, cirkev či
komunitasa pri vychádzaní von môže dopustiť aj omylov,
zmýliť sa. No je také pekné poprosiť o odpustenie, keď sa niekto zmýli.
Nebuďme však v strachu, ale vychádzajme do misie, vykročme na cestu.
Sme tí, čo kráčajú... Sme kráčajúci, a nie blúdiaci.“ Misia
však nevyhnutne stojí na modlitbe, pokračoval pápež František: „Nemôžeš povedať
‚Ježiš Kristus je Pán‛, ak ťa k tomu neinšpiruje Duch Svätý. A kvôli tomu sa musíš
modliť.“
Štvrtá časť dialógu sa týkala spoločnosti a výzvy odpovedať na
Boží hlas v dnešnom čase. „Svätý Otec, mohli by ste sa s nami podeliť o vaše tajomstvo?
Ako si dokážete zachovať radosť a nádej napriek ťažkostiam
a vojnám našej doby? Ako vytrvať v službe chorým, chudobným a bezdomovcom?“
Všimnime si podrobnejšie pápežovu odpoveď:
„Nemám vyložene jasnú myšlienku,
ale nevadí...“, bola prvá reakcia Svätého Otca. Nakoniec však svoje tajomstvo
zhrnul do štyroch bodov: 1. mať istú zdravú nevedomosť, lebo Boh je ten, kto koná;
2. modliť sa a odovzdať sa v dôvere Bohu; 3. odvaha a trpezlivosť, a nakoniec 4. ísť
na perifériu, hľadieť na veci z okraja, nie z centra.
Svätý Otec vysvetlil
najprv prvý bod – istú zdravú nevedomosť – ako jednu z čŕt svojho charakteru,
ktorá mu pomáha konať smelo. Druhým bodom je modlitba a odovzdanie sa v dôvere Bohu.
„Modlím sa a odovzdávam sa“, povedal pápež František a priznal, že Pán mu dal
milosť veľkej dôvery, dar odovzdať sa jeho dobrote, a to aj v najťažších chvíľach
hriechu. „A keďže on ma neopustil, toto mi dodáva ešte viac dôvery a pomáha
mi kráčať spolu s ním vpred. Mám veľkú dôveru, viem, že on ma
neopustí.“ Svätý Otec priznáva, že sa poučil z vlastných chýb: keď sa
totiž vo vlastných pádoch človek neodovzdá Bohu a sám sa snaží kontrolovať „kormidlo“
života, vydáva sa cestou samospasiteľstva, podobne ako zákonníci a saduceji. Tajomstvom
je teda modlitba a odovzdanie sa v dôvere.„Pán nikdy nechýba“, zopakoval
niekoľkokrát Svätý Otec a dodal: „Videl som zázraky, ktoré [Pán] koná prostredníctvom
ľudí, ktorí sa vydajú touto cestou sebaodovzdania do jeho rúk“.
Ďalším
bodom je odvaha. „Svätý Pavol hovoril o dvoch veľkých postojoch, ktoré musí mať
kresťan pre hlásanie Ježiša Krista: odvahu a trpezlivosť. Čiže
odvahu ísť vpred a trpezlivosť znášať ťarchu práce.“ Pápež František však zdôraznil,
ako veľmi dôležité je zachovať si tento postoj aj pri modlitbe, pri adorácii Boha
a poukázal na príklad odvážnej modlitby Abraháma, keď s Bohom vyjednával o záchrane
izraelského ľudu a na príklad Mojžiša, ktorý tiež s odvahou prosil o záchranu neverných
Izraelitov. „Modliť sa s odvahou. Všetko, o čo budete prosiť v mojom mene, ak o
to poprosíte s vierou a uveríte, že to dostanete, už to máte“, parafrázoval
ďalej evanjelium Svätý Otec. Zdôraznil tiež trpezlivosť znášať protirečenia, neúspechy,
bolesti a choroby, skrátka všetky tvrdé situácie života. V tejto súvislosti reagoval
aj na slová hlavného predstaveného Schönstattského hnutia Heinricha Waltera, ktorý
vo svojom príhovore spomenul, že ich zakladateľ páter Kentenich musel znášať veľké
nepochopenie a odmietnutie. „Toto je znamením, že kresťan napreduje - keď
ho Pán nechá prejsť skúškou odmietnutia. Toto je znamenie prorokov. Nepraví proroci
neboli nikdy odmietaní, lebo kráľovi či ľuďom hovorili to, čo chceli
počuť. ... Odmietnutie. Tam je trpezlivosť: znášať život až do tej miery,
že budeme odsunutí bokom, odmietnutí, bez toho, aby sme sa pomstili slovami,
urážkami, či nactiutŕhaním.“
Posledným bodom - tajomstvom Svätého Otca,
je hľadieť na veciz okraja, z periférie, kde sa vidia
omnoho jasnejšie: „Pravdu možno uchopiť lepšie z periférie, než z centra. Toto
mi pomáha. ... Ak zostaneme uzavretí v našom malom svete, ktorý nás chráni, nikdy
nebudeme chápať a poznať skutočnú situáciu danej pravdy.“ Pápež František
tu spomenul nedávny príklad pri stretnutí s členmi Medzinárodného združenia trestného
práva. Jeden z nich sa pri súkromnom rozhovore Svätému Otcovi priznal: „‚Niekedy,
Otče, keď idem do väzenia, sa mi stane, že plačem spolu sväzňom.‛
Tu je teda príklad: on vidí skutočnosť práva očami toho, koho má súdiť ako
trestný sudca, ale vidí aj biedu, ktorá je tam prítomná. Vidí tam túto skutočnosť
a vidí ju lepšie. Toto je pre mňa najkrajšia vec posledných dní, keď
ti jeden sudca povie, že mal milosť plakať spolu s väzňom. To znamená ísť
smerom k perifériám.“
Svoju odpoveď na otázku o tajomstve nádeje
a radosti uprostred ťarchy a biedy dneška pápež František napokon zhrnul v skratke:
„Nuž, povedal by som to takto: istá zdravú nevedomosť, čiže vedomie, že Boh
koná, modlitba a odovzdanosť, odvaha s trpezlivosťou a vychádzanie
na perifériu. Neviem, či to je moje tajomstvo. Ale toto ti môžem povedať o
tom, čo zakusujem.“
Napokon pápež František odpovedal
aj na piatu, poslednú otázku, ako môže Schönstattské hnutie lepšie pomôcť pápežovi
v obnove Cirkvi a na čo sa má zamerať v evanjelizačných aktivitách. Mottom k tejto
téme boli slová vryté do náhrobného kameňa pátra Jozefa Kentenicha: „Miloval Cirkev.“
Svätý Otec pripomenul, že obnova Cirkvi nie je žiadnou revolučnou myšlienkou
a pápež nie je revolucionár, keď pripomína starú latinskú poučku „Ecclesia semper
renovanda“ – Cirkev sa musí neustále obnovovať. Ďalej spontánne rozvinul katechézu
o svätosti, slobode ducha, kristocentrickej spiritualite a zápase s pokušiteľom. Svoj
obľúbený výraz „kultúra stretnutia“ tentoraz predstavil v biblickej tradícii ako „kultúru
zmluvy“, použijúc tak terminológiu blízku Schönstattskému hnutiu. „Zmluva znamená
solidaritu,“ pripomenul pápež František a poukázal na hlavné momenty obnovovania
zmluvy v praktickom živote kresťana. Sú nimi Eucharistia spolu so sviatosťou zmierenia.
-zk, jb-