Generálna audiencia: Viditeľná a neviditeľná skutočnosť Cirkvi
Vatikán 29. októbra – Posledná októbrová stredajšia katechéza Svätého Otca na zaplnenom
Námestí sv. Petra bola ďalšou zo série katechéz o Cirkvi. V úvode generálnej audiencie
zaznel úryvok z Evanjelia podľa Lukáša (4,18-19): «Ježiš povedal: „Duch Pána
je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť
zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu
a ohlásiť Pánov milostivý rok.“»
Pápež František dnes v katechéze vysvetlil
jednotu medzi viditeľnou a neviditeľnou skutočnosťou Cirkvi, ako aj ich vzájomný vzťah.
Zdôraznil, že viditeľnú skutočnosť Cirkvi netvoria len pápež, biskupi, kňazi a zasvätené
osoby: „Viditeľnú skutočnosť Cirkvi tvoria mnohí pokrstení bratia a sestry, ktorí
vo svete veria, dúfajú a milujú. Tvoria ju všetci tí, čo nasledujú Pána Ježiša, a
ktorí sú v jeho mene nablízku tým posledným a trpiacim, snažiac sa poskytnúť im úľavu,
útechu a pokoj.“
Vzťah medzi viditeľnou skutočnosťou Cirkvi a tou duchovnou
vysvetlil na príklade jednoty ľudskej a Božskej prirodzenosti Krista. Zdôraznil, že
neviditeľná skutočnosť je dôležitejšia ako tá viditeľná a preto tak, ako u Krista
ľudská prirodzenosť slúži tej Božskej, tak aj viditeľná skutočnosť Cirkvi musí slúžiť
tej neviditeľnej. Cirkev je tak aj prostredníctvom nás, jej viditeľnej časti, povolaná
„ohlasovať a uskutočňovať Boží plán vykúpenia a spásy“, má byť nablízku všetkým
núdznym bratom a sestrám. Príkladom nám je sám Ježiš v spomínanom úryvku Evanjelia
podľa Lukáša.
V závere generálnej audiencie Svätý Otec vyslovil výzvu v súvislosti
s neustávajúcou epidémiou eboly: „Zoči-voči zhoršujúcej sa epidémii eboly túžim
vyjadriť moju živú ustarostenosť pre túto neutíchajúcu chorobu, ktorá sa rozširuje
najmä na africkom kontinente, osobitne medzi tým najbiednejším obyvateľstvom. Som
nablízku – srdcom ako aj modlitbou – ľuďom postihnutým touto chorobou, ako aj lekárom,
zdravotným pracovníkom a dobrovoľníkom, rehoľným inštitútom a asociáciám, ktoré sa
hrdinsky obetujú, aby pomohli týmto našim chorým bratom a sestrám. Obnovujem môj apel,
aby medzinárodné spoločenstvo vynaložilo každé úsilie, potrebné na zdolanie tohto
vírusu, zmierňujúc konkrétnymi formami trápenie a bolesti tých, čo sú tak ťažko skúšaní.
Pozývam vás k modlitbe za nich, ako aj za tých, čo stratili život.“
Pápež
František tiež pripomenul smrť mexických študentov, ktorí boli brutálne zavraždení
skupinou obchodníkov s drogami: „Chcel by som dnes povzniesť modlitbu a priblížiť
nášmu srdcu mexický ľud, ktorý trpí smrťou svojich študentov, ako aj kvôli mnohým
podobným problémom. Nech je im naše bratské srdce nablízku, keď sa za nich modlíme
v tejto chvíli.“
Na Námestí sv. Petra bolo dnes prítomných aj niekoľko
slovenských skupín, medzi nimi aj spevácky zbor Vinimini z Bardejova, ktorým Svätý
Otec adresoval aj osobitný pozdrav. Jeho preklad potom zaznel dokonca aj v slovenčine:
„Srdečne pozdravujem
slovenských pútnikov, osobitne Detský spevokol Vinimini z Bardejova. Milé deti, spievajte
Pánovi novú pieseň ústami, ale predovšetkým svojim kresťanským životom. S láskou žehnám
vás i vaše rodiny vo vlasti. Pochválený buď Ježiš Kristus!” -zk-
Plné
znenie katechézy: Cirkev ako skutočnosť viditeľná a duchovná
Drahí bratia
a sestry, dobrý deň. V predchádzajúcich katechézach sme mali možnosť poukázať na to,
že Cirkev má duchovnú povahu: je Kristovým telom, budovaným v Duchu Svätom. Keď však
hovoríme o Cirkvi, naše myšlienky okamžite smerujú k našim komunitám, našim farnostiam,
našim diecézam, k všetkým budovám, v ktorých sa zvyčajne stretávame, a – samozrejme
– aj k jej inštitucionálnym zložkám a osobám v jej vedení, ktoré ju riadia. Toto je
viditeľná skutočnosť Cirkvi. Musíme sa teda pýtať: Ide o dve rôzne veci, alebo o jedinú
a tú istú Cirkev? A keď to je vždy tá istá Cirkev, ako môžeme chápať vzťah medzi jej
realitou viditeľnou a duchovnou?
1. Predovšetkým, keď hovoríme o viditeľnej
realite Cirkvi, nemôžeme myslieť len na pápeža, biskupov, kňazov, rehoľné sestry a
všetky zasvätené osoby. Viditeľná realita Cirkvi je tvorená tým množstvom pokrstených
bratov a sestier vo svete, ktorí veria, dúfajú a milujú. Avšak často krát počujeme,
ako niekto povie: ‚Cirkev nerobí toto, Cirkev nerobí ono...‘ - ‚Ale povedz mi, kto
je to Cirkev?‘ - ‚To sú kňazi, biskupi, pápež...‘ Cirkev, to sme my všetci! Všetci
pokrstení sme Cirkev, Ježišova Cirkev. Všetci tí, ktorí nasledujú Pána Ježiša a ktorí
sa v jeho mene stávajú blízkymi tým posledným a trpiacim, snažiac sa ponúknuť trochu
úľavy, útechy a pokoja.
Všetci, ktorí robia to, čo nám Pán prikázal, sú Cirkvou.
Chápeme teda, že ani tá viditeľná realita Cirkvi nie je zmerateľná, nemožno ju poznať
v celej jej plnosti. Ako sa dá spoznať všetko dobro, ktoré sa robí? Mnohé diela lásky,
všetka vernosť v rodinách, všetka tá práca pre výchovu detí, pre odovzdávanie viery,
to množstvo utrpení chorých, ktorí ich obetujú Pánovi... Toto sa však nedá odmerať
a je to veľmi veľké! Ako sa dá spoznať všetky tie zázraky, ktoré cez nás Kristus dokáže
vykonať v srdciach a životoch všetkých ľudí? Vidíte, aj viditeľná realita Cirkvi je
mimo našej kontroly, presahuje naše sily, je realitou tajuplnou, pretože pochádza
od Boha.
2. Keď chceme pochopiť vzťah medzi viditeľnou a duchovnou realitou
v Cirkvi, neexistuje iný spôsob, ako pozerať sa na Krista, ktorého telo Cirkev tvorí
a je ním utváraná v úkone nekonečnej lásky. Totiž aj v Kristovi, v tajomstve vtelenia,
rozpoznávame ľudskú prirodzenosť a božskú prirodzenosť, spojené v jednej osobe zázračným
a nerozlučným spôsobom. To platí analogicky aj pre Cirkev. A ako v Kristovi ľudská
prirodzenosť plne podporuje božskú a je v jej službách na zavŕšenie spásy, tak to
platí aj v Cirkvi pre jej viditeľnú realitu vo vzťahu k duchovnej. Aj Cirkev je teda
mystériom, v ktorom to, čo nevidno, je dôležitejšie ako to, čo vidíme, a rozpoznať
to možno len očami viery (porov. Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium,
8).
3. V prípade Cirkvi si ale musíme položiť otázku: Ako môže byť viditeľná
realita v službe duchovnej reality? Opäť platí, že to môžeme pochopiť pri pohľade
na Krista. Kristus je vzorom Cirkvi, pretože Cirkev je jeho telom. Je vzorom pre všetkých
kresťanov, pre všetkých nás. Keď pozeráme na Krista, nepomýlime sa. V Lukášovom evanjeliu
sa rozpráva, ako sa Ježiš vrátil do Nazareta, kde vyrástol, vošiel do synagógy a čítal,
vzťahujúc na seba úryvok z proroka Izaiáša, kde je napísané: «Duch Pána je nado mnou,
lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že
budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť
Pánov milostivý rok» (4,18-19). Hľa, tak ako si Kristus poslúžil svojou ľudskosťou
– pretože bol aj človekom – pre oznámenie a vykonanie Božieho plánu vykúpenia a spásy
– pretože bol Bohom –, tak to musí byť aj v Cirkvi. Cez svoju viditeľnú realitu, cez
všetko to, čo možno vidieť: sviatosti a svedectvo nás všetkých kresťanov, Cirkev je
dennodenne volaná byť nablízku všetkým ľuďom, počnúc chudobnými, tými, čo trpia a
čo sú na okraji spoločnosti, aby tak všetkým dávala pocítiť Ježišov súcitný a milosrdný
pohľad.
Drahí bratia a sestry, často v Cirkvi zakusujeme našu krehkosť a naše
limity. Všetci ich máme. Všetci sme hriešnici. Nikto z nás nemôže povedať: ‚Ja nie
som hriešnik.‘ Ak sa však niekto spomedzi nás cíti, že nie je hriešnikom, nech zdvihne
ruku... Všetci nimi sme. A táto slabosť, tieto ohraničenia, tieto naše hriechy v nás
oprávnene vyvolávajú hlbokú bolesť, najmä, keď dávame zlý príklad a uvedomíme si,
že sa stávame zdrojom pohoršenia. Koľkokrát sme počuli na ulici či sídlisku: ‚Tam
tá osoba stále chodí do kostola, no ohovára všetkých...‘ Toto nie je kresťanské, je
to zlý príklad, je to hriech. Naše svedectvo je to, keď umožňujeme pochopiť, čo znamená
byť kresťanom. Vyprosujme si, aby sme neboli dôvodom pohoršenia. Prosme o dar viery,
aby sme mohli pochopiť, ako napriek našej malosti a našej chudobe nás Pán urobil skutočným
nástrojom milosti a viditeľným znamením svojej lásky k celému ľudstvu. Môžeme sa stať
dôvodom pohoršenia, to áno. Ale môžeme sa stať aj dôvodom svedectva, keď vyjadríme
naším životom to, čo od nás chce Ježiš.