Ranná homília: Buďme v Cirkvi naplno, nie iba medzi dverami

Vatikán 28. októbra – Cirkev vytvára Ježiš, ktorý nehľadí na hriech človeka, ale na jeho srdce, ktoré chce uzdraviť. To je myšlienka Svätého Otca z homílie počas svätej omše z Domu sv. Marty. Na sviatok svätých apoštolov Šimona a Júdu pápež František povzbudil kresťanov, aby sa naplno cítili súčasťou Cirkvi, aby nestáli len na jej prahu. Ako povedal, tú hlavnú „prácu“ na stavbe Cirkvi vykonal Ježiš pred dvetisíc rokmi, keď pre ňu vybral dvanásť pilierov a sám sa stal jej základom a uholným kameňom. Potom roztvoril dvere tejto Cirkvi dokorán pre všetkých bez rozdielu, pretože, Kristus má záujem milovať a uzdravovať srdcia, a nie merať hriechy.

Pápež František vo svojom zamyslení vychádzal z dnešného úryvku z Lukášovho evanjelia (Lk 6,12-19), ktorý hovorí o zrode Cirkvi povolaním apoštolov a tiež z čítania z Listu sv. Pavla Efezanom (Ef 2,19-22), kde sa Cirkev opisuje ako stavba, ktorá rastie pevne pospájaná na svojom základe. Svätý Otec upriamuje osobitnú pozornosť na udalosti, ktoré sprevádzajú založenie Cirkvi: Ježiš, ktorý sa uťahuje na vrch do modlitby, následne schádza, ide k učeníkom, vyberá si dvanástich a zároveň prijíma a uzdravuje človeka, ktorý sa ho snaží čo len dotknúť:

„Ježiš sa modlí, Ježiš povoláva, Ježiš si vyberá, posiela učeníkov, uzdravuje dav. Vo vnútri tohto chrámu sám Ježiš, ktorý je jeho uholným kameňom, koná všetku túto prácu. Takto udržiava a vedie Cirkev vpred. Ako hovorí Pavol, táto Cirkev je postavená na základe apoštolov. Bola to jeho voľba, práve tu: vyvolil si ich dvanásť. Všetci boli hriešnikmi, do jedného. Judáš nebol najväčším hriešnikom, neviem, kto bol najväčším hriešnikom... Chudák Judáš je ten, čo sa uzavrel voči láske a tak sa stal zradcom. No všetci sa rozpŕchli v ťažkej chvíli Pánovho utrpenia a opustili Ježiša. Všetci sú hriešnikmi. On si ich však vybral.“

Ako povedal pápež František citujúc sv. Pavla, Ježiš nás chce mať vo vnútri Cirkvi, nie však ako hostí, či cudzincov, ale „s právami občana“. V Cirkvi „nie sme len prechodne, sme v nej zakorenení. Náš život je v nej“:

„Sme občania, spoluobčania v tejto Cirkvi. Ak nevstúpime do tohto chrámu a nie sme súčasťou tejto stavby, aby Duch Svätý prebýval v nás, nie sme v Cirkvi. Stojíme pri dverách a pozeráme: ‚Aké pekné..., áno, je to pekné...‛. Sme kresťanmi, ktorí nevstúpia ďalej ako na vrátnicu, recepciu Cirkvi. Sú tam, pri dverách... ‚Ale áno, som katolík, to áno, no nie príliš... len tak trochu...‛.

Takýto spôsob bytia v Cirkvi nemá zmysel v porovnaní s totálnou láskou a milosrdenstvom, ktoré prechováva Ježiš ku každému človeku. Ukážkou je Kristov postoj voči Petrovi, ktorého postavil na čelo Cirkvi. Aj napriek tomu, že tento prvý z pilierov Ježiša zradí, Ježiš mu odpovedá odpustením a ponecháva ho na svojom mieste:

„Pre Ježiša nebol dôležitý Petrov hriech. On hľadal srdce. No aby toto srdce našiel a uzdravil, sa modlil. Ježiš, ktorý sa modlí a ktorý uzdravuje, je tu aj pre každého jedného z nás. Nemôžeme porozumieť Cirkvi bez Ježiša, ktorý sa modlí a ktorý uzdravuje. Nech nám všetkým Duch Svätý dá porozumieť tejto Cirkvi, ktorá má silu z Ježišovej modlitbe za nás a ktorá má moc nás všetkých uzdraviť.“ -zk-