Zamyslenie P. Milana Bubáka k 30. nedeli v cezročnom období

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD k 30. nedeli v
cezročnom období (Mt 22,34-40): Najväčšie prikázanie

„Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?”, pýta sa v nedeľnom evanjeliu jeden farizej Ježiša. On mu na to odpovedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého“. Milí priatelia, na základe týchto a ešte mnohých iných podobných slov Ježišových z evanjelií sa kresťanstvo začalo nazývať náboženstvom lásky. Snáď nikde nepočujete hovoriť o láske toľko, ako z kazateľníc kresťanských kostolov.

Avšak vieme, že kresťanstvo nie je jediným náboženstvom, kde sa nachádza koncept, prikázanie či odporúčanie lásky. Keď sa pozrieme napríklad do ázijských náboženstiev, v mnohých z nich nájdeme koncept lásky na centrálnom mieste. V starej čínskej tradícii hrá veľkú rolu láska, ktorá má svoj koreň v štruktúre vesmíru a kozmu. Nazýva sa jen a hsiao Kozmický zákon, nazývaný tao, je pre stúpencov tohto náboženstva základom a normou pre ľudské správanie. Priľnutie k tomuto tao prináša človeku harmóniu, jednotu a živosť.

V hinduizme nájdeme termín bhakti, ktorý označuje koncept lásky. Tento koncept je vyjadrený v povesti o Arjune a Krišnovi. Arjuna cez svoju lásku ku Krišnovi vstúpi do jeho života, stotožní a zjednotí sa s ním a tak príjme požehnanie.

U budhistov nájdeme slovo bodhisattva, ktoré je opisom seba-obetujúcej lásky prítomnej v Budhovi. Budha, je príkladom súcitnej a empatickej lásky pre iného.

Po tomto stručnom pohľade na niektoré náboženstvá sa pýtame, v čom je potom láska v kresťanstve lepšia alebo vyššia než je láska v iných náboženstvách?

Básnik Archibald MacLeish hovorí, že ľudia viac rozumejú symbolom než myšlienkam. Symbolom kresťanstva, náboženstva lásky, je kríž. Keď sa pozrieme na kríž, jasne vidíme, v čom spočíva láska kresťanská a v čom sa odlišuje od konceptov lásky v iných náboženstvách. Na čo si pomyslíme, keď rozmýšľame o kríži?

1. Dve ramená: na horizontálne a na vertikálne. Kresťanská láska je teda dvojjediná. Tieto dve ramená sú neoddeliteľné, ak sa oddelia, prestanú byť krížom, a teda symbolom kresťanstva. Aj v Starom zákone bol koncept lásky, aj k Bohu aj k blížnemu, avšak tento druhý bol veľmi oklieštený; v prvom rade tak, že sa nikdy nespájal s tým prvým, s láskou k Bohu a potom, že bol limitovaný len na tých najbližších, netýkal sa všetkých.

2. Utrpenie. Kríž je symbolom utrpenia. Kristus zomrel na kríži. A tak myšlienka, ktorá z kríža vyplýva je, že kresťanská láska sa dosahuje len utrpením. Láska nepríde ľahko.

Stará gréčtina na označenie toho, čo my v slovenčine rozumieme pod slovom láska používa tri slová: eros, philia, agapé. Eros označuje erotickú lásku, tzn. človek miluje iného pre seba samého. Iný mu je predmetom na vlastné seba uspokojenie, na to, aby sa on cítil dobre. Toto nemusí byť zlý koncept – aj erotická láska má v živote svoje miesto a svoje poslanie – avšak ak je jediný a aj to limitovaný len na fyzické cítenie sa dobre, potom ide o problém.

Philia vyjadruje lásku, ktorá vyplýva zo vzájomnosti, teda zo záväzku, zo vzťahu. Je to láska či už pokrvná, alebo aj priateľská, jednoducho každá, ktorá je nutná na to, aby sme rástli ako prirodzené spoločenstvo.

Agapé vyjadruje lásku nadprirodzenú, lásku bezpodmienečnú, nezištnú, dávajúcu sa. Toto je láska, ktorú priniesol Kristus. Táto láska sa nevyskytuje v žiadnom inom náboženstve, dokonca ani v židovstve. Síce hebrejské slovo ‘ahab sa prekladá ako agapé do gréčtiny, avšak ‘ahab v Starom zákone má celkom iný význam ako agapé v Novom zákone. V Starom zákone sa ním vyjadruje vzťah napojenosti, vzájomného zväzku. Alebo sa toto slovo používa na opis toho, čo je v skutočnosti skôr eros, ako je to napríklad v knihe Pieseň piesní. V Novom zákone sa slovo eros vôbec nenachádza, slovo philia sa nachádza len veľmi zriedka (zvyčajne pri opise osôb spojených pokrvne a vierou), avšak najviac sa ako odporúčaná láska používa slovo agapé. Agapé bola láska, ktorú celý svoj život praktizoval Kristus. To je láska, ktorá nie je založená na citoch. City tam iste môžu byť, avšak mnohoráz nie sú. Je to láska dávajúca sa, aj keď nedostáva naspäť, je to láska vôle, láska ako rozhodnutie. Je to láska horizontálneho ramena, ktorej motívom je vertikálne rameno. Ja milujem preto, lebo Kristus miloval mňa.

Keď chceme túto lásku pochopiť, pozrime sa na Krista. Kristus bezosporu dával do svojich vzťahov aj city. No ľudí miloval aj keď mu city vyprchali. Hlavne ľudí nepríjemných, ktorí mu išli neustále po krku – farizejov. Zavesili ho na kríž, a on ich stále, aj napriek tomu, miloval. Bola to láska citov? Sotva. Bola to láska vôle. Ďalšími príkladmi tejto agapeickej lásky sú tisícky jeho nasledovníkov počas dejín kresťanstva. Napríklad mučeník, sv. Maximilián Kolbe. Zomrel za svojho spoluväzňa. Bola to láska citová? Nezmysel. Bola to láska vôle, láska ako rozhodnutie.
Takáto láska sa zdá byť pre svet nezmyslom a bláznovstvom. A svet má naozaj pravdu: nie je to láska prirodzená. Je to ale láska nadprirodzená, božská. Je to kľúč k riešeniu všetkých problémov. Bez nej svet nie je schopný napredovať. Sú problémy, ktoré nás doslova zauzlia. Sme zacyklení, nevieme sa pohnúť, lebo nikto z nás nie je schopný a ochotný ustúpiť. Riešením je láska agapé.

Kde sa táto láska berie a ako sa jej človek stáva schopným? Ako sme si už povedali: vertikálne rameno je podmienkou pre horizontálne rameno. Iba vtedy ak precítime lásku Boha k nám osobne budeme schopní robiť to isté iným: dávať sa im, zabúdať na seba, milovať do krajnosti, aj keď podľa ľudského štandardu sa stanú nemilovateľnými. A náš svet a náš život sa začne meniť.

Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu.