Generálna audiencia: Cirkev je Kristovým telom

Vatikán 22. októbra – V deň, keď si Cirkev liturgicky pripomína sv. pápeža Jána Pavla II., sa na Námestí sv. Petra konala zvyčajná stredajšia generálna audiencia. Svätý Otec František pri nej v katechéze vysvetlil, čo to znamená, keď hovoríme o Cirkvi, že je „Kristovým telom“.

Už v úvode pred katechézou v biblickom čítaní zazneli slová sv. Pavla z Prvého listu Korinťanom: «Ako je jedno telo a má mnoho údov, ale všetky údy tela sú jedno telo, hoci je ich mnoho, tak aj Kristus. Veď my všetci, či Židia alebo Gréci, či otroci alebo slobodní, boli sme v jednom Duchu pokrstení v jedno telo. A všetci sme boli napojení jedným Duchom. Vy ste Kristovo telo a jednotlivo ste údy» (1 Kor 12,12-13.27).

V katechéze pápež František pripomenul obraz z 37. kapitoly Knihy proroka Ezechiela o tom, ako Boží Duch oživuje suché kosti a oni postupne znovu vytvoria telo, ktoré je kompletné a plné života. Za domácu úlohu dnes dal Svätý Otec veriacim prečítať si večer túto stať. Ako ďalej povedal, Cirkev nielen že je udržiavaná Duchom Svätým, ale je samotným Kristovým telom. Poukázal pri tom na krst ako rozhodujúcu sviatosť, ktorá „nás znovuzrodzuje v Kristovi, začleňuje nás do neho, navzájom nás intímne zjednocuje ako údy toho istého tela, ktorého je on hlavou.“ Zároveň však pripomenul skutočnosť rozdelení, nepriateľstiev a bojov vo vnútri cirkevných spoločenstiev a vôbec v ľudskej pospolitosti: „Toto je počiatkom vojny. Vojna sa nezačína na bojovom poli, vojny začínajú v srdci. V neporozumeniach, rozdeleniach, závisti, v týchto zápasoch s druhými.“ Konkrétne upozornil na závisť a žiarlivosť, proti ktorým má kresťan bojovať tým, že pred Bohom ocenení dary druhého človeka a nebude sa považovať za vyššieho od iného.

Na Námestí sv. Petra boli aj skupiny pútnikov zo Slovenska: z farností Horná Súča a Chmeľnica a zo Sekulárneho inštitútu našej milej Panej zo Schönstattu z Prešova. Pápež František v rámci záverečných pozdravov po katechéze pripomenul aj dnešného svätca, keď v príhovore poľským pútnikom povedal: „Dnes slávime liturgickú spomienku sv. Jána Pavla II., ktorý pozval všetkých, aby otvorili dvere Kristovi. Pri svojej prvej návšteve vašej vlasti vzýval Ducha Svätého, aby zostúpil a obnovil poľskú krajinu. Celému svetu pripomenul tajomstvo Božieho milosrdenstva. Nezabudnime na jeho duchovné dedičstvo, ale nech nás pobáda k uvažovaniu a ku konkrétnej činnosti pre dobro Cirkvi, rodiny a spoločnosti.“

Svätý Otec venoval pozornosť aj ťažkej pracovnej situácii zamestnancov leteckej spoločnosti Meridiana, ktorí vo veľkom počte prišli na audienciu. V tejto súvislosti povedal: „Prosím vás, obraciam sa s výzvou na všetkých zodpovedných: žiadna rodina nech nie je bez práce!“

Pred začiatkom generálnej audiencie Svätý Otec prijal na osobitnej audiencii v malej aule Pavla VI. futbalové mužstvo Bayernu Mníchov. Včera futbalisti Bayernu v zápase Ligy majstrov na rímskom Olympijskom štadióne vysoko zvíťazili nad mužstvom AS Rím 7:1. „Počul som výsledok včerajšieho zápasu, ‚no comment‛“ – s úsmevom povedal Svätý Otec a futbalistom pripomenul výchovný rozmer športu a jeho veľký význam pre deti a mládež. -jb-

Plné znenie katechézy

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Keď chceme zdôrazniť, ako sú prvky vytvárajúce jednu skutočnosť medzi sebou úzko spojené a tvoria spolu jeden celok, často používame obraz tela. Počnúc apoštolom Pavlom, toto vyjadrenie bolo aplikované na Cirkev a je považované za jeho najhlbšiu a najkrajšiu charakteristickú črtu. Dnes sa teda chceme opýtať: V akom zmysle Cirkev tvorí jedno telo? Prečo je definovaná ako «Kristovo telo»?

V Knihe proroka Ezechiela je opísané trochu osobité videnie, pôsobivé, ktoré však má schopnosť vliať dôveru a nádej do našich sŕdc. Boh ukazuje prorokovi rozľahlé územie plné kostí, navzájom oddelených a zoschnutých. Skľučujúca scéna... Predstavte si pláň plnú kostí... Boh ho žiada, aby na ne zvolával Ducha. A v tom momente sa kosti hýbu, začínajú sa k sebe približovať a spájať, rastú na nich najprv nervy, potom mäso a takto sa formuje telo, celistvé a plné života (porov. Ez 37,1-14). Hľa, toto je Cirkev! Odporúčam vám dnes vziať doma do rúk Sväté písmo a prečítať si 37. kapitolu proroka Ezechiela. Nezabudnite, prečítajte si to, je to nádherné.

Toto je Cirkev, je umeleckým dielom, majstrovským dielom Ducha, ktorý každému vlieva nový život Zmŕtvychvstalého a stavia nás vedľa seba, aby sme si vzájomne slúžili a podporovali sa, a tak z nás všetkých tvorí jedno telo, ktoré sa buduje v spoločenstve a láske.

Cirkev však nie je iba telo, vystavané v Duchu; Cirkev je Kristovo telo! A nie je to iba tak jednoducho povedané: sme ním skutočne! Je to veľký dar, ktorý dostávame v deň nášho krstu! Vo sviatosti krstu nás Kristus naozaj robí svojimi, prijímajúc nás do srdca tajomstva kríža, vrcholného tajomstva jeho lásky k nám, aby nám potom umožnil vstať z mŕtvych spolu s ním, ako nové stvorenia. Nuž, hľa: takto sa rodí Cirkev, a takto sa Cirkev rozpoznáva ako Kristovo telo! Krst predstavuje ozajstné znovuzrodenie, znovuzrodzuje nás v Kristovi,
začleňuje nás do neho, navzájom nás intímne zjednocuje ako údy toho istého tela, ktorého je on hlavou (porov. Rim 12,5; 1 Kor 12,12-13).

To, čo z neho vyviera, je teda hlboké spoločenstvo lásky. V tomto zmysle je poučné ako Pavol, keď povzbudzuje manželov, «aby milovali svoje manželky ako vlastné telo», tvrdí: «ako aj Kristus [miluje] Cirkev, pretože sme údmi jeho tela» (porov. Ef 5,28-30). Aké je pekné, ak si spomenieme častejšie, kto sme a čo z nás urobil Pán Ježiš: sme jeho telo, to telo, ktoré nikto a nič nemôže od neho odtrhnúť a ktoré on zahaľuje celým svojím utrpením a svojou láskou, práve tak, ako ženích svoju nevestu. Táto myšlienka má však v nás vzbudiť túžbu dať Pánovi odpoveď a deliť sa o jeho lásku medzi nami ako živými členmi jeho tela.

V Pavlových časoch malo spoločenstvo v Korinte mnohé ťažkosti v tomto zmysle, keďže prežívalo, ako často i my, skúsenosť rozdelenia, závisti, nepochopenia a odsúvania na okraj. Všetky tieto veci nie sú v poriadku, pretože namiesto budovania a
umožňovania rastu Cirkvi ako Kristovho tela, trieštia ju na všetky strany a rozdrobujú. A toto sa deje i dnes, pomyslime na kresťanské spoločenstvá, na farnosti, pomyslime na naše obce, sídliská, koľko rozdelenia, závisti, ohovárania, koľko nepochopenia a vytískania na okraj. K čomu to vedie? Rozdrobuje to našu vzájomnosť. Tu majú začiatok vojny. Vojny nezačínajú na bojovom poli, ale v srdci, v tomto nepochopení, rozdelení, závisti, v tomto zápasení s inými. Takým bolo korintské spoločenstvo, v tomto boli majstri!

Apoštol Pavol dal Korinťanom zopár konkrétnych rád, ktoré platia i pre nás: nežiarliť, ale vedieť oceniť v našich komunitách dary a kvality našich bratov. Žiarlivosť: «Aha, tento si kúpil auto», a vo mne sa rodí závisť, «tento vyhral v lotérii», a zasa závisť, «a tamtomu sa veľmi dobre darí», a nanovo závisť. Všetko toto rozdrobuje, škodí, nemá sa to robiť! Pretože takto sa vzmáha žiarlivosť a zmocňuje sa srdca. Žiarlivé srdce je srdce kyslé, namiesto krvi je v ňom ocot. Také srdce nikdy nebude šťastné, také srdce rozdrobuje spoločenstvo. Čo teda máme robiť? Vážme si v našich spoločenstvách dary a kvality tých druhých, našich bratov.

A keď pocítim závisť, – lebo tú pociťujeme všetci, všetci sme hriešni – mám sa obrátiť na Pána: «Vďaka, Pane, že si takto obdaroval toho človeka». Oceniť kvality, priblížiť sa a mať podiel na utrpení tých najposlednejších a
najnúdznejších; vyjadriť všetkým svoju vďačnosť. Srdce, ktoré vie povedať «ďakujem», je dobré srdce, vznešené srdce, srdce, ktoré je spokojné. Pýtam sa vás: vie každý z nás zakaždým povedať «ďakujem»? Nie vždy, pretože závisť a žiarlivosť nás trochu brzdí.

A posledná rada, ktorú dal apoštol Pavol Korinťanom a aj my si ju máme dať navzájom: nepovažovať sa za lepších ako ostatní. Koľko ľudí sa cíti byť viac ako iní! Aj my, koľkokrát hovorievame ako farizej z podobenstva: «Ďakujem ti, Pane, za to, že nie som ako tamten, že som lepší». Ale to je nepekné, nemožno tak nikdy robiť! A ak sa to chystáš spraviť, pripomeň si svoje hriechy, tie, o ktorých nik nevie, zahanbi sa pred Bohom a povedz: «Ale ty, Pane, ty vieš, kto je lepší, ja si zavriem ústa». A toto prospieva. A vždy sa v láske navzájom považujme za časti jedného tela, ktoré žijú a prispievajú k spoločnému dobru všetkých (porov. 1 Kor 12-14).

Drahí bratia a sestry, ako prorok Ezechiel a apoštol Pavol, zvolávajme aj my Ducha Svätého, aby nám jeho milosť a hojnosť darov pomáhali žiť vskutku ako Kristovo telo, jednotní ako rodina, ale ako rodina, ktorá je Kristovým telom, a ako viditeľné a nádherné znamenie Kristovej lásky. Ďakujem.

Preklad: sr. Agnes Jenčíková CJ